Chaos je zdroj všetkej budúcej krásy

Ak chaos podrobíme skúmaniu, existuje určitá hranica chaosu, ktorá sa už ďalej nerozvíja. Zastane. To je moment zlomu, kedy sa systém buď zrúti, alebo začne budovanie nových systémov. V podstate je jedno, či ide o “všetko,” či iba o nejakú jeho… časť. Otázne je, čo nastane po momente… zlomu.

Ja v názve spomínam krásu. Už dosť dlho vo mne lomcuje všetkým možným… myšlienka, aký chaos… vytvára zbrojenie. A akým spôsobom sa ho ľudstvo chce zbaviť. Zbrojenie vyrába iba ďalší chaos. Ľudstvo sa do neho zamotáva. Sledujeme, od nás zatiaľ, chvalabohu, s odstupom, vznik chaosu chaosu /v zmysle chaos chaosu/. Áno. Aj tak sa chaosí chaos.

A čo už potom taký chaos v myslení? V myšlienkach. Teoretizujeme, lajkujeme… Uvedomujeme si vôbec tú skutočnú!!! silu myšlienky? Preto som… o kráse 🙂 …keď myšlienka. Kiežby!

Alebo… strážme si myšlienky!

 

(c) Mária Streicherová 2012

Nebojte sa snívať

Sny… sú rôzne. Už roky sa venujem ich výkladu, preto ma zaujali postrehy na snovú tému u mladého muža na jeho blogu. Opisoval súvislosti, ktoré sa mu otvorili nedosnívaným snom. Skopírovala som svoj komentár a dávam ho aj sem, do svojho blogu. Možno trošku čosi… napovie aj Vám.

Sen je iný spôsob komunikácie s vaším podvedomím i nevedomím i s vesmírom ako takým. Áno, po pár sekundách od prebudenia je možné vrátiť sa do snenia. Zámerne píšem do snenia, nie do sna, pretože snov máme za jedno spanie či za noc viacero. Pokiaľ sa počas tých pár sekúnd, alebo kúsok pre prebudení, človek nepozrie napr. z okna…, alebo vedome neprepne do reálneho bytia, sen si zapamätá a môže s ním ďalej pracovať. Môže ho analyzovať a využiť z neho získané poznatky pre nastávajúci čas. Nie je na škodu, aj keď sa človek prebudí, zapísať si “údaje” zo sna. Stačí heslovite. Predmety, deje, osoby, emócie, farby, zvuky… Ak tak urobí v priebehu napr. noci, znova zaspí. Podotýkam…, že spokojnejším spánkom, ako keby urputne myslel na to, čo sa mu snívalo. A znova sa mu môžu snívať ďalšie sny, informácie z ktorých môže po zobudení, spolu s tými zapísanými, analyzovať a využiť. Snov… sa netreba báť. Je to ako cudzia reč, ktorú sa stačí akurát naučiť. A komunikácia… je potom neporovnateľne zrozumiteľnejšia 🙂 Pre analýzy snov, okrem iného, používam knihu od Vilmy Jamnickej: Sny a videnia /1991/. Vyšla už minimálne v jednej reedícii. Je veľa snárov. Pri výbere snára si ale treba uvedomiť, že najbližšie človeku je ten snár, ktorý vznikol na území, kde sa človek narodil. Snár, ktorý pracuje s archetypmi snov, potvrdenými generáciami predkov žijúcich na danom území. K výkladu… Sny… sú rôzne. Veštecké, ktoré sú videním v zmysle budúceho déja vu. Sny, kedy sa opakujú deje, ktoré sme už prežili. A sny symbolické, kde to, čo sa nám sníva, znamená po výklade niečo úplne iné, ako sa to javilo vo sne.

Každopádne… odporúčam. Snívajte!!! A nebojte snívať!!! Aj keď sa sen preruší, vždy sa dá analyzovať torzo, ktoré z neho zostalo. A nebojte sa ani výkladov snov. Nie, netreba z toho robiť fanatizmus. Iba to organicky zapracovať do svojho bytia v zmysle: naučil/a som sa ďalšiu cudziu reč 🙂 Veď, koľko cudzích rečí vieš…

Mária Streicherová 2012

Bolesť

Bolesť. Zažila som mnoho bolestí vo svojom doterajšom živote. Aj takých, aj onakých… Aj extrémnych, kedy už myseľ vypínala svoje senzory, aj menších, ktoré odišli tak rýchlo, ako prišli. Jasné, že je lepšie bez nich. Ale až dnes som si uvedomila, aká je bolesť oslobodzujúca. Vymaže svojou intenzitou všetko, čo človeku dovtedy vírilo mysľou. Pocit po bolesti…, po jej ústupe, je nesmierne oslobodzujúci. Zrazu… mi bolo tak ľahko! Všetky dovtedajšie problémy sa kamsi upratali. Ten moment po bolesti… mi pripomenul staré známe: Nešťastím a bolesťou sa človek očisťuje ako zlato ohňom. Až teraz… som si naplno uvedomila význam tých slov. Áno. Človek po bolesti… sa cíti čistý.

(c) Mária Streicherová 2012

Na šiju mi jemne mrholí…

Na šiju mi jemne mrholí Advent. Pohrúžený do seba dostreďuje svoju oprávnenosť pripamätať si jedny narodeniny. Ctihodný sviatok, dychtivý po našom uistení, že sa tu neflákame nadarmo. Nie každý musí. Nie každý sa mu oddáva. Nie každý vie, prečo tie narodeniny. Napriek tomu sa  im  oddáva. Rozliční… a chtiac nechtiac tak ucelení. Plodné Vianoce! Privíňajú sebou bez rozdielu… Všetkých.

(c) Mária Streicherová 2011

Holandský denník 3. časť

Mladí ešte po polnoci stihli navštíviť Red district. Do hotela sa vracali rikšou. Vytešení, spokojní so zážitkami. Amsterdamský Red district. Tisíce ľudí miesiacich sa v nádeji zažiť vzrušujúci pocit zo živočíšna. Ponuka a predaj ako hocikde inde. Neviem, prečo erotike prischla červená farba. Býčí či zvierací pud zostal v každom z nás.

Všadepríotmná voda. Posledné fotky z Amsterdamu. V duchu i nahlas ďakujem tomuto mestu. S dojatím si sľubujem, že sa sem ešte vrátim. Čo by si čakala od krajiny, ktorej hlavné letisko je 8 metrov pod úrovňou hladiny mora,? vraví syn. Míňame posledné budovy, inštitúcie i obytné komplexy. Kovové ťavy pri železnici idú rovnakým smerom ako naša karavána. Smer Nieuwegein pri Utrechte. Ideme si prevziať plťku a nalodiť sa.  Voda, voda, voda. Premávka na vode je rovnako rušná ako na cestách. Štvorprúdové diaľnice. Počúvam nejakú holandskú stanicu, ktorú si systém v aute sám vyhľadal. Aby sa naladilo ucho na reč, ktorú bude ešte týždeň počúvať. Slniečko zašlo za súvislostí plné oblaky. Ovečky, kravičky… a pašienky doďaleka. Pupenec dočahuje výhonkovými prstami okraje protihlukových stien po okraji diaľnice. Namiesto prsteňov sa pýši kvetenou. 17°C. Žltá, modrá… Na ešpézetkách áut i na súpravách vlakov. UTRECHT HELVENUNG. Chytám sa holandských slovíčok na infotabuliach pri diaľnici. Snažím sa im rozumieť. Zatiaľ som nenašla “zlatú niť.” Nejakú… jazykovú os, ktorá by mi umožnila rozumieť tejto reči. A možno i mentalite. Holanďanov. UTRECHT 7. Lodičky, lode na obzore. Blížime sa do prístavu. Nieuwegein. Na jednej lodi. Náklad z áut preložený. Zoznamovacie kroky po palube mám za sebou. Pred sebou, pred nami, plavba stredným Holandskom. Kajuty “na dve dlane,” pre dve telá. Také… kratšie. Batožinu uložiť…, to je poučenie pre ďalšie plavby. Čím menej, tým viac miesta pre obyvateľa kajuty. Starší holandský morský vlk nám vysvetľuje, čo je nevyhnutné znať pre zdarnú plavbu. Z jeho holandskej nemčiny, kde sa to hemží chr a ch… rozumieme cca 50 percent. Prizýva si na pomoc mladšieho, anglicky hovoriaceho morského vĺčka. Pochopili sme. Do desať minút treba opustiť prístav, aby sme uvoľnili miesto ďalším lodiam. Nám podobných plavbychtivých suchozemcov je v prístave ešte plných 9 áut. Za dve hrste černíc naoberaných z dolnej paluby a môžeme ísť. Doprava a potom doľava na Goudu. Inštruktáž od kapitána, čo sa smie a čo nie. Kapitán je kapitán. Treba poslúchať. Prvý most a prvá plavebná komora sú za nami. Učíme sa zdraviť posádky okolo plávajúcich lodí. Patrí sa zdvihnúť ruku na pozdrav. Vyprevádzajú nás prístavné kačice a ako inak, čestná letka divých husí. Okolo plavebného kanála čupia pokojné nezúčastnené domčeky s upravenými záhradkami. Pasúci sa poník. Opravári reparujú trstinovú strechu. Elektrickým strojčekom ako u holiča jej robia nový zostrih. Míňame desiatky malých i väčších plavidiel. Skromnejších i luxusnejších. Ale z každej tej plťky cítiť rovnakú pohodu, ako z domčekov. Pre Holandsko platí nie iba… môj dom, môj hrad, ale i moja loď, môj hrad. Čo ma zaujalo? Hneď od začiatku to boli číre, čisté a krásne upravené okná. Číre, bez ozdôb, ale aj totálne dizajnérsky vymakané, povedal by môj syn. Čo okno, to skvost. Každé to okno podávalo svedectvo o vysokej úrovni vkusu majiteľa.

Podpalubie dýcha nami. Proviant vyložený, plachty prestreté, prikrývky a vankúše na svojich miestach. Deväť ľudí a jeden pes na jednej lodi. Vekové zloženie? Od dvojročnej fenky Wendy , cez 16, 17, 20 ročnú omladinu, 31, 32, 45 ročný stredný vek, až po vyšší stredný vek 55, 62 a 66 ročných. Posádka vskutku pestrá. Päť žien, štyria muži.

Voda za plťkou prefackáva spevnené brehy. Cyklisti vpravo, cyklisti vľavo. Mosty vracajú hukotom vrčanie popod ne prechádzajúcej lode. Pozerám, či neuvidím nejakú rybku. Voda má khaki preliv. Okrem jednej šikovnej vydry, ani živáčika rybáčika. Počasie sa mení rýchlo. Chvíľami slniečko, ktoré sme v duchu volali spod zamračenej oblohy pri nástupe na loď, chvíľami vietor, pred ktorým je možný únik iba v kajute. V kajute je však hlučno od motora. Hluk nás vyženie na palubu a to za každého počasia. Plávame do plavebnej komory. Laná a pacholatá sa nám ponúkajú. Priťahujeme sa k stene komory, aby sme o chvíľočku vystúpali aj s loďou cca o meter a vplávali do ďalšieho systému kanálov. Fendre chránia vlastným telom loď pred nárazom na betónové steny komory. Hojda, hojda. Hojdá voda loď a nás na nej. Voda prefackáva betóny a oni jej to pľaskavo vracajú. Desať lodí v plavebnej komore. Voda nateká a nebadane dvíha loď. Plavčíci držia laná, aby loď nenarazila na stenu či na susedné plťky. Trošku stresu pri vyplávaní. Nuž loď, to nie je bicykel. O chlp silnejší plyn a blízkosť susednej lode vyvolá výkriky na oboch palubách. Našťastie, lode sú patrične odťažité. Sledujem plynúce domy na brehu. Podvojné kompozície v oknách. Dve vázy, dva kvety, dve sošky. Tento okenný dualizmus nás sprevádza, odkedy sme vstúpili na holandskú pôdu. Žeby súvislosť s mystickými ochrannými božstvami? Čínski psi Fu sa mi vnucujú v tejto súvislosti. Archetyp “blúdivého Holanďana” sa prejavil hneď z úvodu. Jedna odbočka doľava a sme v úplne inom kanáli. Pár hodín zblúdeného sklzu budeme musieť dohnať v ďalších dňoch. Spievajú drozdy po holandsky? Konečne aj nejaký iný zvuk ako lodné motory. Plavíme sa úzkym kanálom. Husté porasty jelší a vŕb vľavo, obytné a obchodné zóny vpravo. Jelše sú evidentne drozďou oázou. Kačička s odrastenými káčatkami robí dozor na vyárendovanom plavebnom úseku. Pod vlajkou Európskej únie vlaje naša vlajka. Počuť zvony a zvonkohru. Asi z nejakej radnice.

Príťažlivosť zemská, príťažlivosť lodná. Aj brehová je zvodná. Fascinujúci svet záhradiek, ktoré nemajú čo tajiť. Otvorené, úprimné, upravené. Akú dôveru a príťažlivosť k lodi zažívajú námorníci? Ako k rodnej zemi, k rodnej hrude? A čo je vlastne rodná zem? Zem, ako taká? Nie je to náhodou tiež iba loď plaviaca sa vesmírnym oceánom? Zem – loď. Také asociácie mi plávajú mysľou. Ležím v kajute, ktorá je na dĺžku postele a na šírku dvoch postelí a dvoch dlaní. Okienkom nad hlavou vidím povievajúcu slovenskú zástavu. Taká si mi rodná… O tom to je. Zo všetkých tých hmotných súvislostí zostane námorníkom len ten pocit… z rodnej hrudy. A ten je najdôležitejší. Pocit, myšlienka, vytvárajúca skutočnosť, keď je tá materiálna skutočnosť ďaleko preďaleko. Preto boli aj lásky námorníkov také osudové a silné. Boli ďaleko na to, aby boli rukolapné. Túžby ich posilňovali.

(c) Mária Streicherová 2011

Holandský denník 2. časť

28. 7. 2011

Breakfast in Amsterdam. Mínus prvé poschodie. Jablko, mandarínka a pozdrav FB kamarátom z mobilu. Zvonkohra radnice nás pozýva do slnečného dňa. Bicykle, tricykle, hlavne… cykle. Pár hodín v tandeme na bicykli, čaj na námestí, napájanie koníka zapriahnutého v bričke. Múzeum Madame Tussaud. Holuby… morzeovkou zobkajúce zrno z chlapcovho chrbáta. Ochutnávam ulice, obrazy, atmosféru i nakladané haringy. Celý čas premýšľam, o čom to je, ten pocit z Amsterdamu. Taký nejaký… podvedome opojný, spokojný a hlavne jednoduchý pocit… Amsterdamský vietor vo vlasoch… Už viem! Títo ľudia si vedia užívať život. Rodia sa, žijú, milujú, pracujú i umierajú. Možno rovnako ako my. Ale, medzitým si vedia užívať život a tešiť sa z neho.

Sedím na lavičke vo Vondelparku. Sledujem davy spokojných ľudí. Mladých i starých, zdravých i chorých, s bicyklami i bez. A komplet všetci si užívajú slnečný deň a polahodu jazerných hladín, stromov, lúk i zvieratstva. Prídu, rozložia deku alebo iba zložia svoje telo na trávnik. Zveria ho bez obáv zemi, ktorá je tu vzácnejšia ako voda. Medzi dvomi stromami zavesia hojdaciu sieť, v minigrile opečú klobásku či párky, poklábosia, podriemu si a spokojne idú, kam im treba.

Pískajú potápky. Kačice lovia pohľady na brehu sediacich ľudí a hádam aj niečo pod zub zobáka. Sivá volavka stojí ako socha. Z podrepu, ako v spomalenom filme, nehlučne vzlietne a premiestni sa na iné miesto. A zasa hrá svoju sochu. Neviem, z čoho by som tu žila, z akej práce, ale aspoň na čas chcem tu žiť. Ľúbim to tu!

Štrnásť prúdov fontány. Láskyplná pieseň a gitara v poslednom rade prázdneho hľadiska malého amfiteátra. Dvojica zaľúbená do tohto okamihu. Stáročné stromy ich so spoluúčasťou tônia.

Bicykle na všetky druhy a spôsoby. Ako keby Holanďanom namiesto nôh narástli aj dve bicyklové kolesá. Dve kolesá pre jedného, pre dvoch, pre celú rodinu. Koľko má Holanďan duší? Myslím, že tri. Jednu svoju a dve bicyklové.

Zdravotníci v oranžových vestách tlačia na bicykli pred sebou vozíčkárov. Mamy v drevených korýtkových korbách aj po dve deti. Asi manažér v elegantnom obleku s decentne vlajúcou kravatou. Jednou rukou drží riadítka a druhou telefonuje. Bicykle… A vietor vo vlasoch. Fotím. Usmievajú sa a zamávajú do objektívu ako na objednávku. Nie. Žiadne falošné klišé. Úprimné srdečné úsmevy.

Nájazdy čajky na kačkami vyžobronené omrvinky.

Idem sa ponoriť do malebných uličiek s úzkymi šik domčekmi. Elegantnými až za štvrté poschodia. So schodami do neba preverili moju pokoru a ohybnosť kolien. Uzučké, cca 60 cm široké schodištia, približne so sklonom rebríka. Keď som sa pozrela prvýkrát na to naše, v hoteli, skutočne som nedovidela na jeho koniec.  A mala som pocit, že tam do tých štvrtoposchodových nebies ani nevystúpam. Po pár dňoch som to už zvládala v pohode. Aj na “nebesia.” Nábytok do domčekov sťahujú cez okná. K tomuto účelu mali staré domy v štíte trám s hákom. Ale batožinu… som musela ťahať po tých nebeských schodoch.

Schránky na poštu sú červené. Odišla prvá pohľadnica a do batoha sa nasťahovali prvé suveníry. Len tie tulipány… Kvitnú na jar. Nie koncom júla. Čo by som ešte chcela!?

(c) Mária Streicherová 2011

Holandský denník 1. časť

27. 7. 2011
Zo Slovenska po Norimberk. A z Norimberku krížom až do Holandska. Blížiace sa hranice signalizujú pokojne sa pasúce malé stáda totálne čistých kravičiek /aspoň na pohľad/ a stavania z režného muriva. Trošku opar proti zapadajúcemu slnku. Človek robí krajinu? Alebo krajina robí človeka? Kto koho modeluje? Premýšľam pri prvých obrázkoch holandskej krajiny. Amsterdam pred nami. Všetko je také uvoľnené. Holandské blonďaté detičky, aj ich mamky a tatkovia pojedajúci akési “klobásky” v bistre na prvej pumpe. Asi… nejaká ich špeciality, keď sa tak na ňu vrhli. Možno ich národné jedlo. Stromoradia, remízky… Stromy výškovo približne v jednej rovine. Nikde žiaden kopček či vŕšok. Ledabolo nenútená a prítulná prírodnosť. Morchen je dobré ráno, halo dobrý deň a dach dovidenia. Danku ďakujem. Neštudovala som si dopredu ich reč. Idem do mne úplne neznámeho sveta. Ja ale viem, že už som tu bola… Niečo, hlboko vo mne, v mojej duši, by mohlo vedieť. Nebudem to podrobovať analýze. Iba tíško sledovať, či si duša ešte spomenie. Nie. Nie je to precíznosť Rakúšanov. Stretávame prvé poldre. Alebo, oni stretávajú nás? Tichá ležérna voda. Úpravné hospodárstva. Ovce, kravy, koníky. Lúky, kukuričné polia, balíky sena… Skoro ako u nás. Iba… také čistejšie, upravené. Pamätáte si niekto na anilínové farby? Taká ostrá zelená v nich bola. Tak také…, sú tie lúky a spol. Bager hrajúci sa na piesočku, podniky, firmy, dielne… a domčeky. So živými plotmi a s duálnym prvkom stromov. Borovice alebo nejaké listnáče. Vŕbiny, jelše, buky, topoľová aleja. Brezy. Plôtiky od kola ku kolu. Labute s odrastenými labutiatkami. Diaľnicou sme stále vyššie ako okolitý terén. Trošku vyššie sú iba železničné koľajnice. Kopček! Auto sa potešilo novej výzve. Ale po pár metroch je znovu uzrozumené s rovným terénom. Diaľnice sú vraj zakopané na plávajúcich pontónoch. Žiadne ťažké betónové ploty. Drevené koly a veľkooké pletivo. Amsterdam 45. Submisivita. Čo je na tejto krajine zvláštne? Pocitovo. Ako keď prestupujete z nohy na nohu a nikdy neviete, či sa vám pri nasledujúcom šľapnutí noha nepreborí. Ako keby… hľadala slamku. Firmy, firmičky, firmiská. Ultramoderné. Architektonicky skvostné! A žiaden tulipán. Prvý veterný mlyn. Pred Amsterdamom nás víta véčkovo zošíkovaná letka divých husí. Bicykle, bicykle, bicykle. Sem tam trojkolka. Stovky, tisíce bicyklov. Môj prvý bicyklodojem z Amsterdamu. A hausbóty. Staršie, novšie i najstaršie. Veslári a lodičky brázdiace vody grachtov. A potom cesta do nebies. 4. poschodie Art Gallery hotela. Úzke, do neba volajúce schodište, možno šesťdesiat centimetrov živej šírky. Romantika hustého výhľadu do vežičkových výšin amsterdamských striech. Nájsť voľné parkovné miesto, holá nemožnosť. Chlapi hľadajú voľné miesto a ja sa psychicky pripravujem na zajtrajšie bicyklovanie po Amsterdame. Hola, hola, na kola! Polnočná zmeska všetkých farieb pleti. Túlame sa ulicami. Masy ženúce sa tam a späť. Vyjavené, vytešené. Alebo napäté z budúcich stretnutí. Duniace diskotéky. Všestriehnuce pohľady domácich naháňačov “biznisu.” Očakávajúce pohľady turistov. Čižmy, štekle, bosé nohy. Tichú hladinu grachtu vejárovito čerí jedna z posledných či prvých? lodičiek. Spiace okná galérií pozývajú na rannú návštevu. Gazdinky vynášajú v plastových vreciach úhľadne zabalené smeti. Pod múrom, v miniatúrnom záhone, drieme biela šípová ružička a ružový slez. Popolnoční cyklisti si spievajú pieseň o tom, ako krásne je bicyklovať sa. Stretávame už len zopár osamelých chodcov, taxíky a ojedinele skútre. Driečne nasvietené domy sa uzerajú v lesklej hladine kanála. Už otícha. Pol druhej. Je čas ísť spať. Brú amsterdamskú.

(c) Mária Streicherová 2011

Pohodové dotyky z piatku do soboty

Tušenie dažďa. Mesiačik bol zo štvrtka na piatok “okrúžený.” Neklamný znak toho, že bude pršať. Hovorievala moja mamka. Urputné hľadanie pršiplášťov. Potešenie na našej strane, čoby Pohodistom, v Interšporte v Trenčíne zadarmo.

Pod ružovým slnečníkom oddychujem pri telo i dušuberúcej muzike Tokyo Ska Paradise Orchestra. Nejaponsko japonské cigánske rytmy a spol. v džezových úpravách ma dvíhajú z pohodovej rybárskej stoličky. Inak… vrelo odporúčam zobrať si na Pohodu skladaciu rybársku stoličku. Zažila som svoj Pohoda objav. Táto japonská kapela a ich hudba ma berie!

Reštaurácia na lúke nás prichýli pri prvých kvapkách dažďa. VIP komfort pre všetkých. Nie. Nie som vyhľadávač VIP zón. Ponuka stánkov s jedlom je úžasná. Iba… je príjemné, takto “v poli” posedieť si aj v reštaurácii. Tvarohová štrúdľa a moravské koláčiky zavŕšili chutné menu.

Polnoc oslávená dynamickým kaligrafickým baletom Nederlands Dans Theater. Všetko je o pulzovaní. Celý vesmír. Reč tela i reč samotná tvoria stále jeden a ten istý pulz. Vesmírne nádherný pulz. Bleskový návrat do archetypov pohybov a spracovania zvuku. Ešte dlho budem v sebe spracúvať dojmy z tohoto baletu. Dotyky pódia, dotyky tiel, dotyky hovoreného slova i dotyky hudby či zvukov. Proste…, dotyky.

(c) Mária Streicherová 2011

S Pohodou do pohody. Alebo… z predpolnočia štvrtku až do modrého piatkového rána.

Krásne farebný Moby. Vietor… tiež v jeho rytme. Rytmus sám hýbe telom. Vlajky, svetielkujúce polkrídla motýľov, ktorí nedoleteli. V zábleskoch svetiel pozerám do tvárí ľudí miesiacich svoje cestičky po obvode rytmického kotla pod stejdžom. Jedno majú spoločné. Dychtivá, trošku napätá túžba niekoho stretnúť. Niekoho… do pohody. Či na Pohode. Veď, preto prišli. Orosená tráva prijíma telá. Tancujúce, sediace, ležiace… Sebe v náručí i bez. V huriavku popolnočnej noci je jediná, ktorá mlčí. Mlčky dotvára obrázky pohody na Pohode. Prvá večerná a posledná ranná hviezda mi svieti cestou do modrastého rána. Ťahá slnko z východu. Cestou na ranný spánok. Daniele idú na vodu. Chalúpku nemám ďaleko. Prespala som v nej.

Moby a spol…. ma dostali. Plus… všetko okolo. V aute matrace. Túto noc /minimálne/ tam chcem zotrvať. O dňoch ani nehovoriac…

Päťdesiat päť rokov… a ja som sa dočkala pohody na mojej prvej Pohode. Zvýšila som vekový priemer jej návštevníkov. A ďalej ho mienim zvyšovať. Pohodový deň, priatelia.

(c) Mária Streicherová 2011

Noc literatúry, Bratislava, 11. 5. 2011

Bola som na všetkých 11 miestach. Stretla som Helenku, prehodila pár slov s pár ľuďmi, vyskúšala Daniela, či si ešte na mňa pamätá. A s totálne vyčerpaným telom a osvieženou dušou som sa o polnoci vrátila domov. Pekne bolo. Som tu tak veľa rokov… a ja som bola včera prvýkrát na túlačkách nočnou Bratislavou. Pekná je. Dunaj nasával proti svojmu prúdu slané rybacinové vône a vyhadzoval ich v Bratislave. Ulice tíško dudlali zvuky krčmových hovorov. Nad tým všetkým supervízor štvrtinového dorastajúceho mesiaca. Pohľad zo štvrtého poschodia kamenného Dunaja bol impozantný. Moje kamery fotili, cvakali, bzučavo vrývali do pamäti obrázky. Vraj… ho majú zrútiť a postaviť tam niečo nové. Agóniu tejto stavby bolo cítiť na pohmat. Ešte… žije. Samaritáni KC Dunaj mu uľahčujú jeho posledné chvíle, ako najlepšie vedia a môžu. Bar, diskotéka, vyhliadka. A výťah, ktorý nás držal zubami nechtami. Nechcel nás vypustiť ani na: “Cézar, otvor sa!” Tá budova… chce žiť! Ostatné dojmy? Kristína na policajnej stanici, bunker plný stojacich nedýchateľných pachov a Heydrichovej vraždy, hladkajúci hlas Petra Rúfusa, paláce a ich tajomné vnútornosti vnútorných dvorov, Hudákov hudúci hlas plynúci cez dve poschodia, počúvajúce PO Boxy na pošte s tragikou klietkových cukrujúcich hrdličiek a rozchodu. Skvelé pravdivé podujatie. Tá pravdivosť chvíľ, myslím, všetkých dostala. Pravdivosť spojenia vhodného miesta, vybratého úryvku, čítajúceho a poslucháčov. Leporelo… sa vydarilo.

© Mária Streicherová 2011