in Cestovacie cestoviny a iné noviny

Holandský denník 3. časť

Mladí ešte po polnoci stihli navštíviť Red district. Do hotela sa vracali rikšou. Vytešení, spokojní so zážitkami. Amsterdamský Red district. Tisíce ľudí miesiacich sa v nádeji zažiť vzrušujúci pocit zo živočíšna. Ponuka a predaj ako hocikde inde. Neviem, prečo erotike prischla červená farba. Býčí či zvierací pud zostal v každom z nás.

Všadepríotmná voda. Posledné fotky z Amsterdamu. V duchu i nahlas ďakujem tomuto mestu. S dojatím si sľubujem, že sa sem ešte vrátim. Čo by si čakala od krajiny, ktorej hlavné letisko je 8 metrov pod úrovňou hladiny mora,? vraví syn. Míňame posledné budovy, inštitúcie i obytné komplexy. Kovové ťavy pri železnici idú rovnakým smerom ako naša karavána. Smer Nieuwegein pri Utrechte. Ideme si prevziať plťku a nalodiť sa.  Voda, voda, voda. Premávka na vode je rovnako rušná ako na cestách. Štvorprúdové diaľnice. Počúvam nejakú holandskú stanicu, ktorú si systém v aute sám vyhľadal. Aby sa naladilo ucho na reč, ktorú bude ešte týždeň počúvať. Slniečko zašlo za súvislostí plné oblaky. Ovečky, kravičky… a pašienky doďaleka. Pupenec dočahuje výhonkovými prstami okraje protihlukových stien po okraji diaľnice. Namiesto prsteňov sa pýši kvetenou. 17°C. Žltá, modrá… Na ešpézetkách áut i na súpravách vlakov. UTRECHT HELVENUNG. Chytám sa holandských slovíčok na infotabuliach pri diaľnici. Snažím sa im rozumieť. Zatiaľ som nenašla “zlatú niť.” Nejakú… jazykovú os, ktorá by mi umožnila rozumieť tejto reči. A možno i mentalite. Holanďanov. UTRECHT 7. Lodičky, lode na obzore. Blížime sa do prístavu. Nieuwegein. Na jednej lodi. Náklad z áut preložený. Zoznamovacie kroky po palube mám za sebou. Pred sebou, pred nami, plavba stredným Holandskom. Kajuty “na dve dlane,” pre dve telá. Také… kratšie. Batožinu uložiť…, to je poučenie pre ďalšie plavby. Čím menej, tým viac miesta pre obyvateľa kajuty. Starší holandský morský vlk nám vysvetľuje, čo je nevyhnutné znať pre zdarnú plavbu. Z jeho holandskej nemčiny, kde sa to hemží chr a ch… rozumieme cca 50 percent. Prizýva si na pomoc mladšieho, anglicky hovoriaceho morského vĺčka. Pochopili sme. Do desať minút treba opustiť prístav, aby sme uvoľnili miesto ďalším lodiam. Nám podobných plavbychtivých suchozemcov je v prístave ešte plných 9 áut. Za dve hrste černíc naoberaných z dolnej paluby a môžeme ísť. Doprava a potom doľava na Goudu. Inštruktáž od kapitána, čo sa smie a čo nie. Kapitán je kapitán. Treba poslúchať. Prvý most a prvá plavebná komora sú za nami. Učíme sa zdraviť posádky okolo plávajúcich lodí. Patrí sa zdvihnúť ruku na pozdrav. Vyprevádzajú nás prístavné kačice a ako inak, čestná letka divých husí. Okolo plavebného kanála čupia pokojné nezúčastnené domčeky s upravenými záhradkami. Pasúci sa poník. Opravári reparujú trstinovú strechu. Elektrickým strojčekom ako u holiča jej robia nový zostrih. Míňame desiatky malých i väčších plavidiel. Skromnejších i luxusnejších. Ale z každej tej plťky cítiť rovnakú pohodu, ako z domčekov. Pre Holandsko platí nie iba… môj dom, môj hrad, ale i moja loď, môj hrad. Čo ma zaujalo? Hneď od začiatku to boli číre, čisté a krásne upravené okná. Číre, bez ozdôb, ale aj totálne dizajnérsky vymakané, povedal by môj syn. Čo okno, to skvost. Každé to okno podávalo svedectvo o vysokej úrovni vkusu majiteľa.

Podpalubie dýcha nami. Proviant vyložený, plachty prestreté, prikrývky a vankúše na svojich miestach. Deväť ľudí a jeden pes na jednej lodi. Vekové zloženie? Od dvojročnej fenky Wendy , cez 16, 17, 20 ročnú omladinu, 31, 32, 45 ročný stredný vek, až po vyšší stredný vek 55, 62 a 66 ročných. Posádka vskutku pestrá. Päť žien, štyria muži.

Voda za plťkou prefackáva spevnené brehy. Cyklisti vpravo, cyklisti vľavo. Mosty vracajú hukotom vrčanie popod ne prechádzajúcej lode. Pozerám, či neuvidím nejakú rybku. Voda má khaki preliv. Okrem jednej šikovnej vydry, ani živáčika rybáčika. Počasie sa mení rýchlo. Chvíľami slniečko, ktoré sme v duchu volali spod zamračenej oblohy pri nástupe na loď, chvíľami vietor, pred ktorým je možný únik iba v kajute. V kajute je však hlučno od motora. Hluk nás vyženie na palubu a to za každého počasia. Plávame do plavebnej komory. Laná a pacholatá sa nám ponúkajú. Priťahujeme sa k stene komory, aby sme o chvíľočku vystúpali aj s loďou cca o meter a vplávali do ďalšieho systému kanálov. Fendre chránia vlastným telom loď pred nárazom na betónové steny komory. Hojda, hojda. Hojdá voda loď a nás na nej. Voda prefackáva betóny a oni jej to pľaskavo vracajú. Desať lodí v plavebnej komore. Voda nateká a nebadane dvíha loď. Plavčíci držia laná, aby loď nenarazila na stenu či na susedné plťky. Trošku stresu pri vyplávaní. Nuž loď, to nie je bicykel. O chlp silnejší plyn a blízkosť susednej lode vyvolá výkriky na oboch palubách. Našťastie, lode sú patrične odťažité. Sledujem plynúce domy na brehu. Podvojné kompozície v oknách. Dve vázy, dva kvety, dve sošky. Tento okenný dualizmus nás sprevádza, odkedy sme vstúpili na holandskú pôdu. Žeby súvislosť s mystickými ochrannými božstvami? Čínski psi Fu sa mi vnucujú v tejto súvislosti. Archetyp “blúdivého Holanďana” sa prejavil hneď z úvodu. Jedna odbočka doľava a sme v úplne inom kanáli. Pár hodín zblúdeného sklzu budeme musieť dohnať v ďalších dňoch. Spievajú drozdy po holandsky? Konečne aj nejaký iný zvuk ako lodné motory. Plavíme sa úzkym kanálom. Husté porasty jelší a vŕb vľavo, obytné a obchodné zóny vpravo. Jelše sú evidentne drozďou oázou. Kačička s odrastenými káčatkami robí dozor na vyárendovanom plavebnom úseku. Pod vlajkou Európskej únie vlaje naša vlajka. Počuť zvony a zvonkohru. Asi z nejakej radnice.

Príťažlivosť zemská, príťažlivosť lodná. Aj brehová je zvodná. Fascinujúci svet záhradiek, ktoré nemajú čo tajiť. Otvorené, úprimné, upravené. Akú dôveru a príťažlivosť k lodi zažívajú námorníci? Ako k rodnej zemi, k rodnej hrude? A čo je vlastne rodná zem? Zem, ako taká? Nie je to náhodou tiež iba loď plaviaca sa vesmírnym oceánom? Zem – loď. Také asociácie mi plávajú mysľou. Ležím v kajute, ktorá je na dĺžku postele a na šírku dvoch postelí a dvoch dlaní. Okienkom nad hlavou vidím povievajúcu slovenskú zástavu. Taká si mi rodná… O tom to je. Zo všetkých tých hmotných súvislostí zostane námorníkom len ten pocit… z rodnej hrudy. A ten je najdôležitejší. Pocit, myšlienka, vytvárajúca skutočnosť, keď je tá materiálna skutočnosť ďaleko preďaleko. Preto boli aj lásky námorníkov také osudové a silné. Boli ďaleko na to, aby boli rukolapné. Túžby ich posilňovali.

(c) Mária Streicherová 2011