Roľa fitness

Možno tisíc predklonov, nepočítane zdvihov. Roľa/fitness.

S každým predklonom som zdvihla orech. S každým predklonom som sa poklonila stromu, ktorý mi ich striasol. Páka zo päť metrového oberáka s kilečkom hrušiek alebo jabĺčok vo vrecúšku na jeho konci. To je iný zdvih! Koľkože bolo tých kilečiek? No, dnes veru nepotrebujem fitness. Nacvičila som sa dosti.

Ležiac na znak, v sade, pod starou kapucínkou, poďakovala som po oberačke Matke Zemi a Otcovi Nebeskému za tie dary.

Leto bolo suché. Nemalo čím vyživiť zárodky ovocia. Prežili iba tí najhúževnatejší. Orechy, hrušky a kapucínky. Ale, poďakovala som aj tým, ktorí toho roku nerodili. Potrebovali oddych. Tak si oddýchli 🙂

Stará “kapucínka” to vzala za nich. Aj hruška “mačička.” Do ich najvrchnejších a najsladších plodovísk 10, 12 metrov vysokých, sa nedostal ani môj dlhý oberák. Úroda v ich nedosažiteľných konároch ostala ako obeta. Za tento plodonosný rok. Alebo, pre veveričky, ako zvykol hovoriť môj starý otec.

Nie, nie som na tej roli každý deň, ako na nej pobývali a pracovali moji predkovia. Pracujem tu iba sporadicky. Podľa potreby a podľa toho, koľko zvládzem.

V porovnaní s tým, koľko času ľudia trávia vo fitness cvičením iba preto, aby si vypracovali telo, sa mi moje roľa/fitness zdá omnoho užitočnejšie. Aj keď nebudem mať cielene vymakané svaly a ploché bruško. Budem mať pocit a aj mám ten pocit, že týmto cvičením robím zadosť všetkým dôležitým atribútom môjho bytia. A namiesto umelých doplnkov výživy si doplním výživu voňavým čerstvým a chémiu postrekov nepoznajúcim ovocím.

Tak ma napadlo, ako by vyzeral náš svet? Kebyže fitness nahradia roľa/fitness 🙂

© Mária Streicherová 2013

Slnko, Dornfelder a Pikaso

Tu býval Pikaso. Hovorí Milka. Bez vody, bez elektriky. Vodu si chodil brávať na jazero. Krásne kreslil, tak sme ho pokrstili Pikaso. Betónový domček bez okien a dverí. Otvory tam sú, len zatvárať a otvárať nieto čím. Pomaľovaný tvorivými grafiťákmi.

Vystúpali sme niekoľko etáží viníc nad Grinavou. Pozri, aj transformátor ukradli. Konštrukcia bez možnosti transformovať. Zrejúce hrozno. Korene dychčiace od smädu. Bolo tu zavlažovanie. Vidíš tie rúry a hadice? Vidím. Sem tam sa ešte objavia na začiatku riadku. Tiché a čierne. Bez kvapky vody. Ako smutné čierne bociany stojace na jednej nohe. Ventily boli medené. Aj tie ukradli. Cestu k retenčným nádržiam, či po domácky, ku Grinavským jazerám, lemujú dozrievajúce ostružiny, šípky a trnky. Šmrncovné ostružiny majú sem tam už čiernu polhlávku. V kombinácii pol na pol, vyzerajú šarmantne. Pol hlávky červenej, pol hlávky čiernej.

Tento kameň je tu zle. Zastavuje svoju napoly nákladiačikovú Felíciu, vyskakuje von a odhadzuje kameň do bezpečnej vzdialenosti. Mimo kolies.

Načo máš tie nožnice? Ideme oberať? Uvidíš.

Odtstrihla pár strapcov a položila ich na korbu. To budeme mať na obed. Čo je to? Dornfelder.

Pamätám si jeho krásne sýtobordové listy, keď som ich fotila pred vyše šiestimi rokmi. Gusto ich dostal odo mňa ako darček k päťdesiatke. Zbrusu nové etikety s fotkami ich viníc. Skvelé víno i ľudia, ktorí ho dorábajú, si to zaslúžia.

Prosím ťa, nezabudni na mňa, keď sa začne vyfarbovať. Chcem si ich odfotiť so statívom.

Obchádzame prvé jazero. Voda z neho zavlažovala vinice dolu, po kopci. Múdry nápad. Pred vyše 40 rokmi to budoval môj svokor. Opýtaj sa Gusta, ten ti bude o tom vedieť viac povedať. Tri jazerá nad sebou, navzájom prepojené potôčikmi, zavlažovali piesčito kamenisté vinice. Jedinečné zavlažovacie dielo aj na tie časy, keď bolo budované. Rákosie, kriačiny a stromy vytvárajú okolo neho príjemné zákutia. Malá plážička, miesta vystáte nemalým počtom trpezlivých rybárov. Ohnisko. Drevo nachystané na budúci oheň. Tá ryba ma cieľavedome provokuje! Vyhadzuje sa práve vtedy, keď tam nemám namierený objektív.

Môžu sem sypať iba škridly. Hovorí Milka. Cesta je vymletá. Terakotové škridlové črepiny ju plátajú, kde treba.

Stúpame k druhému jazeru. Zatočíme doľava. Ocitáme sa v zátiší pod dubom. Nie som odborník na letokruhy. Ale tento má dobre vyše sto rokov. Súdim podľa obvodu kmeňa.

Obchádzame jazero po okraji. Kúsok kamenistou cestou, kúsok chodníkom, pár metrov po hrádzi. A sme späť v zátiší. Pod dubom leží ošúpaný kmeň. Milka naň kladie hrozno. Oplachuje ho prinesenou vodou z fľaše. Počkaj, počkaj! Ešte ho tam nechaj! Ťahám už odložený foťák. Zátišie sa urobilo samo. Hrozno dýcha horúčavou poludnia. Pomaly si necháva po sebe stekať posledné kvapky vody… a za ním sa rysujú vinice. To sú terasy. Vraví s hrdosťou. Poď sem, odfotím ťa, nech máš pamiatku s tými terasami.

Ujedáme bobuľky Dornfelderu. Uhryzávame si ich ako keď obhrýzame šmúľok kukurice. Rozprávame. Obedňajšia dumka pri nezapálenom ohni. Pod dubom je príjemne. Slnko zapaľuje a spaľuje. Horúci vzduch trasľavo skresľuje vzdialené obzory.

Hľadám peknú trnku. Túto sezónu si všetky stromy, kríky a spol. zaslúžia “bobríka prežitia v suchu.” Nakoniec fotím vetvičku so zoschnutými. Taký je obraz tohto leta.

Nechce sa mi odísť. Čas ma ťahá za nohavicu a pýta sa domov. Poďme. Dohovoríme nabudúce.

Obzerám nové vily na kraji dediny. Vytlačili vinohrady. Po plot krásne upravené záhrady. A za plotom? To už nie je naše. Medzi susediacimi vinohradmi a niekoľko árovým luxusom sú kopy stavebného odpadu a bordelu. Nikomu to nevadí?

Ešte desať minút. Pozriem do záhrady. Pekná úroda. Broskyňa už oddychuje po obratí, jablká a hrušky čakajú. Chceš vidieť kivi? Jasné. Kde je? Veď sú tu len samé listy. Objavujem svoje prvé, naživo zažité kivi.

Že kto je Milka? Moja úžasná suseda. Žena s veľkou, človečenstvu a tejto planéte naklonenou dušou i srdcom. Som jej vďačná za to, čoho sa mi prostredníctvom nej dostalo.

(c) Mária Streicherová 2012

Strapce tmavého hrozna, s kvapkami vody na bobuliach, položené na ošúpanom kmeni. V pozadí vinice a stromy.

Obchádzame jazero po okraji. Kúsok kamenistou cestou, kúsok chodníkom, pár metrov po hrádzi. A sme späť v zátiší. Pod dubom leží ošúpaný kmeň. Milka naň kladie hrozno. Oplachuje ho prinesenou vodou z fľaše. Počkaj, počkaj! Ešte ho tam nechaj! Ťahám už odložený foťák. Zátišie sa urobilo samo. Hrozno dýcha horúčavou poludnia. Pomaly si necháva po sebe stekať posledné kvapky vody… a za ním sa rysujú vinice. To sú terasy. Vraví s hrdosťou. Poď sem, odfotím ťa, nech máš pamiatku s tými terasami.
Ujedáme bobuľky Dornfelderu. Uhryzávame si ich ako keď obhrýzame šmúľok kukurice. Rozprávame. Obedňajšia dumka pri nezapálenom ohni. Pod dubom je príjemne. Slnko zapaľuje a spaľuje. Horúci vzduch trasľavo skresľuje vzdialené obzory.

Nazeráte do okien?

Nazeráte do okien? Ja rada. Hlavne do tých v Českom Krumlove 🙂

Zostalo mi to asi z Vianoc. Keď som bola malá, milovala som predpolnočné štedrovečerné prechádzky. Nazerala som do okien, kde majú aký stromček. Aké, svetielka, aké ligôtky… Nadchýňalo a obrodzovalo to moju detskú dušičku. Chvíľku som mala pocit, že som tichý anjel, ktorý len tak, nebadane kontroluje, či sú na Vianoce naozaj všetci šťastní a spokojní. Veď, tak sa to vinšovalo vo vianočných vinšoch. Šťastia, zdravia, požehnania… a spokojnosti dosti.

Ale, o inom som chcela. Rada nazerám do okien. Je pár miest, kde ma to baví a vyvoláva vo mne vianočné pocity. Český Krumlov patrí medzi ne. Milujem jeho okná. Pretože Krumlovčania sa snažia cieľavedome ulahodiť nielen oku, ale aj duši. Preto tam chodím rada. Opakovane. Roky rokúce. A ešte stále sa moja duša nenabažila.

Prajem Vám, aby aj Vaše okná prinášali ľuďom radosť v duši 🙂 …okrem iného.

Zamrežované pivničné okno starobylého domu s povešanými keramickými slniečkami.

Maria Streicherova (c) photo_Nazeram do okien

(c) Mária Streicherová 2012

Nefotím

Stalo sa to, čo sa mi v ostatnom čase stáva málokedy. Zabudla som si doma foťák. Prišla som do svojho kolískoviska bez neho. Pozerám po okolí, čo by som fotila, kebyže nie sme obaja bez seba.

Kraj ma privítal tichým podoblačným šerom. Hodiny ukazujú stredné popoludnie, ale vonku je tak… ako pre súmrakom. Hrubá oblačnosť nedovoľuje lúčom výraznejšie presvetliť chotár. Drobulinko prší. Niekoľkoplánové horizonty hôr stoja ako práve teraz postavené kulisy. Presne podľa osnovy: vpredu najtmavšie, za nimi bledšie a posledné línie sa zlievajú do bielosivého oparu či závoja dáždika. Fajčia. Bude pršať, keď fajčia. Vravieval starý otec.

Čo by som ešte odfotila? Možno zem, spamätávajúcu sa po dlhodobom suchu. Alebo pásiky pokosenej trávy pod stromami v sade na Bukovej. Nestihli sa vysušiť a uložiť do senníka.

Fotím očami. Vytrvalé nevädze, ktorým neublížilo ani sucho, žltooranžový pupenec pod ostrozelenými kríčkami ciroku, prvú tekvičku na suchom múriku za chalúpkou i priebežne odkvitajúce a rozkvitajúce farebné ľalie. A hordy metrovej buriny, ktorú sucho “absolútne netankuje.” Fotím susedovie ovečky, ktoré spásajú dažďom osvieženú trávu, sivú pásikovanú mačku mapujúcu svoj vyárendovaný rajón, žltochvosty, prekvapené mojou prítomnosťou na lavičke pod suchým okapom. I lenivo dymiace komíny v dedine. Teplota síce nedosahuje mrazivých hodnôt, ale v chalúpkach je už len tou prítomnosťou ohňa v peci hneď teplejšie. Fotím ľahké triesky z borovicového dreva, ktorými zakurujem. I bukové polienka, ktorými potichučky prikladám rozhorievajúci sa ohník. Fotím letiaci horúci uhlík, ktorý sa s praskotom katapultoval cez mriežku ohniska. Fotím žlté teplé svetlo nástenných lámp odrážajúce sa od svetlého dreva a hrád stropu. Fotím krakeláž na glazúrovaných kachliciach pece i paru stúpajúcu z hrnčeka s čajom.

Fotím modrý autobus štverajúci sa kopcom ku kaplnočke.

Treba mi vôbec fotiť? Je to jedno, či mám foťák alebo ceruzku a papier. Alebo počítač. Alebo nemám nič a iba si tie obrázky nechávam plynúť sebou. Dôležité je… vnímať ich a púšťať si ich do duše. Ono je to vlastne jedno. Tak alebo onak. Dôležité sú pocity. A tie vo mne ostávajú. Nezávisle na médiu, ktorým ich zachytím. Alebo oni sami sa zachytia mojej duše.

(c) Mária Streicherová 2012

Ako soľ alebo feng šuej naše každodenné

Soľ.

Počúvame o nej v rozprávkach. Učíme sa o nej v dejepise a v iných predmetoch. Soľné cesty odjakživa udávali tón v obchode. Chlebom a soľou vítali Slovania prichádzajúcich hostí. Hovoria o nej príslovia, porekadlá i ľudové prirovnania. Používa sa odpradávna v ľudovom zvykosloví. Prečo asi? Kvôli jej chuti? Kvôli tomu, že nám osolené jedlo lepšie chutí? Alebo ju používame len tak, zo zvyku?

Soli z mora, aj z toho Mŕtveho, sa pripisujú skvelé liečivé účinky. Tisícročia dozadu používali ľudia morskú vodu a soľ v nej obsiahnutú pre regeneračný i relaxačný osoh. Účinky. Jasné, že aj z tej kamennej. Prejdite sa podzemným soľným múzeom v poľskej Vjeličke a pocítite, o čom hovorím. Na Vincentku a jej pôsobnosť pri nádche a spol. si tiež ešte pár ľudí spomenie. Podhájsku s jej liečivou slanou vodou možno tiež niektorí poznáte. Mohla by som menovať mnoho soľných plusov i mínusov /pokiaľ sa to s ňou preženie napr. v stravovaní/. O inom ale chcem.

Čo vlastne tá SOĽ robí? Môžeme ju podrobiť chemickej analýze. Môžeme dôvodiť metabolizmom a s tým súvisiacim významom. Všetko je správne, no stále sme vedľa.

O význame soli a jej energeticky očistných účinkoch vedeli ľudia, trúfam si tvrdiť, tisícročia dozadu. Vedeli, ale nehovorili o tom. Vedeli, že “nejakým spôsobom” viaže negatívnu energiu z tela, že “nejakým spôsobom” pucuje špinu, ktorú nemožno umyť ani tým najkvalitnejším mydlom.

V dnešnej rýchlej dobe je človek rád, keď stíha v rámci bežnej očisty sprchu. Ja vás však chcem priviesť späť ku klasickej vani a ku kúpeľu s dvomi hrsťami soli. Že nemáte vaňu? Nevadí. Určite nájdete aspoň nejaký džber či lavór, kde si dáte teplú vodu, hrsť soli a vyčľapocete si v nej nohy. Nie. Už neoplachujte. Iba si nohy či telo zabaľte do osušky a užívajte nový pocit z nich. Okrem krásne hladkej hebkej pokožky zrazu pocítite, že je vám akosi… ľahšie aj na duši. To je ono! To je ten správny a ničím nenahraditeľný účinok soli. Soľ potíšku, bez veľkých a bombastických reklám, pucuje to, čo je našim očiam neviditeľné. Že máte súkromný ostrov, svoju pláž a slaného mora nadostač? Tak si ju užívajte so všetkým komfortom. Ale vždy s úctou a vďakou k tej obyčajnej soli, bez ktorej by tu bolo toľko energetickej špiny, že my by sme už ani neboli.

Vravíte, že nič nové pod slnkom? Veru tak. Naše staré matere o nej vedeli svoje. Iba my sme zabudli na to, čo jednoduché a prirodzené môžeme urobiť pre feng šuej svojho tela. Pretože feng šuej, to nie je len astrologická analýza človeka, pohyb hviezd v Lo-šu mriežkach a v danom priestore, zariadenie bytu, domu či záhrady. Feng šuej má základ v človeku. Preto je v dnešnej, feng šuej naklonenej dobe, viac než dôležité robiť poriadok v sebe. Robiť svoje vlastné energetické upratovanie. Skôr, než sa začneme vrhať na “zaručene správne” a na “zaručene účinné metódy,” nech mi majstri feng šuej a učenie samotné odpustí.

Feng šuej si nesmierne vážim. Aj všetkých, ktorí ho robia s poznaním, pokorou a úctou k tomuto systému. Iba sa vo všetkých tých módnych prúdoch kdesi… stratil človek. A jeho vnútorne vlastné, aj za pomoci obyčajnej soli, harmonické prúdenie energií.

(c) Mária Streicherová 2012

Suvenír vo mne 4. časť

21. 5. 2012

Akú atmosféru má Nemecko? Tiež je upravené, ale nemá tú sviežu zelenú ako Švédsko. Prečo? Priemysel? O čo šedivšia je tá zeleň…

Vylodili sme sa po nočnej plavbe v Rostocku. 6:30 Načas. Štvorica nemeckých policajtov čaká v prístave na svoj úlovok. Švédsko povoľuje vodičom dve desatiny promile alkoholu v krvi. V Nemecku je tolerancia alkoholu v krvi vodiča nulová. Loď bola plná nápisov s varovaním. Nuž, kto chce kam…, nech si cestou trajektom zo Švédska do Nemecka nedá poldeci či pivko.

Berlin 111 km. Diaľnica sa viac podobá našej, ale tiež ju nelemujú bilboardy. Až po Berlín žiadna slovenská ešpézetka.

Berlínsky medveď ako socha pri diaľnici, berlínsky medveď vo farebných šortkách robí stojku. Berlín ochutnávame iba z okna auta. “Je to tu nemecky systematické,” hovorí Peťo, keď krútim nosom, že mi tu čosi… chýba. Smerujeme k Brandenburskej bráne. Berlínsky medveď v boxerských rukaviciach. Grafiti. Vpravo žena zahalená od hlavy až za päty, vľavo muž v turbane na bicykli. Aj to je Berlín. Útržky hry na píšťalke vletia otvoreným oknom do auta.

Zeleň. Aj keď iná ako vo Švédsku je všade. Zelený stred mesta. Vyskakujem ako paparazzi z auta. Fotím narýchlo Reichstag. Hodinová jazda Berlínom. Možno stovka fotiek. Toto mesto by si zaslúžilo viac času. Pouvažujem.

Odbočka na Drážďany pred nami. Koridor protihlukových stien okolo diaľnice. Vo Švédsku som nevidela žiadne. Pater noster s najnovšími modelmi áut v sklenenej veži. Betónka. A socha berlínskeho medveďa na rozlúčku. Ktovie, ako je to s tým berlínskym medveďom. Alebo s jeho “medveďou” službou?

Letisko. Nadjazd. A Berlín je za nami.

Dresden 158 km.

Pokazený starý Wartburg na kraji diaľnice. Pomník Trabantu sme míňali ešte v Berlíne. Toto “východné” Nemecko je úplne iné ako jeho “západný” súrodenec.

Vrtule veterných elektrární. Ako keby chceli pohnúť dopredu čas. Niektoré stoja. Čas je to, čo chýba tejto časti republiky Deutschland. Desaťročia sa dajú preklenúť i preskočiť, ale vývoj sa na tejto časti republiky podpísal nezmazateľným spôsobom.

K doplneniu paliva treba odbočiť do krajiny. Žiadna pumpa pri diaľnici. Milá ženská osádka dedinskej pumpy. Dámy v zrelšom veku, “v rokoch.” Čerstvé žemle, obložené chlebíčky a Würste. Narýchlo hlceme raňajky. Zapíjame ovocným čajom. Tety pumpárky nás vyprevádzajú ako starých známych a zdravia pozdravom pre ďalšie stretnutie. Ktovie… Možno. Človek sa rád vracia tam, kde mu je, či bolo dobre.

Ráno v Berlíne, na obed v Drážďanoch.

Žlté drážďanské električky vyzerajú interesantne. Impozantné vzletné zastrešenie nástupíšť.

Starobylé mesto. Od začiatku. Liatinové stĺpy podjazdu pod železnicou si túto nálepku tiež zaslúžia. Mešita minaretu vpravo. Zwinger? Asi vľavo. Stadtrunfahrt. Vyhliadkový autobus.

Parkujeme pri parku. Zwinger… treba zažiť. Prejsť sa po jeho záhradách, posedieť na kamenných lavičkách okolo fontán. Nechať na seba dýchnuť ušľachtilú krásu kamenných sôch, kráčať pod vznešenou monumentálnosťou stavieb. Nechala som voľne blúdiť pohľad po všetkej tej nádhere. Zastavil sa, kde chcel. Fotil, čo chcel. Bočné parky a partery mierne zanedbané, ale…, dobre tu bolo. Oku lahodili pohľady a výhľady, uchu šum fotán a spev drozdov. Basreliéfna mapa Zwingru s brailovým písmom. To je ono! Hmotu tejto architektúry, všetky artefakty, má chuť človek ohmatať, pohladiť si ich, cítiť dlaňou i prstami ich štruktúry.

Vyzerá to, že ľudia tu žijú koncertami. Žiada sa mi ostať. Džezové dni, dixieland,… Aj na tom by si moje ucho zgustlo. Altmarkt galerie. Dobré jedlo za primerané eurá. Úžasná ananásová torta, chutný čaj a voňavá káva. Nechce sa mi odísť! Lepšie povedané, chce sa mi prísť opäť. Kvitnú agáty, ďateliny, baza. Ľudia sú iní, kraj je iný, mesto je iné. Ale aj tak mi je tu dobre. Sfúknem rozlúčkový lupienok kvetu, ktorý pristál na okraji otvoreného okna auta. Mám ho za pomyslenú mincu návratu hodenú do studne. Lupienok návratu. V pondelok boli galérie Zwingru zavreté. O dôvod viac prísť aj v iné dni.

Predo mnou 500 km pozdĺž Ariadninej nite domova. Auf wiedersen, Dresden! Modré kupoly pravoslávneho ruského kostolíka.

“Doteraz, keď si počul o Drážďanoch, nevedel si k nim pripojiť obraz. Teraz už vieš,” vravím Peťovi.

Až za hranicami s Českom stretávame prvé auto so slovenskou ešpézetkou. To mu trvalo! Čakáme naň už od Fínska.

(c) Mária Streicherová 2012

Suvenír vo mne 3. časť

20. 5. 2012 podvečer

Diaľnica na Trelleborg. Monotónne striedanie zmiešaných lesov, lúk. Sem tam skala. Sem tam červené domčeky. Červené domčeky s bielym okolo okien, dverí a rožných hrán. Ako by ich jedna mater mala.

16 a 3. Čísla vojenských stíhačiek na monumente vedľa diaľnice. Kvitnúce pole repky olejky poskytne oku vítanú zmenu. Ďalšie lietadlá… Saab. Žltému sa aj vrtuľa točí. Zvláštna záľuba, lietadlá pri diaľnici. O dva kilometre je letecké múzeum. Toť vysvetlenie pre monumenty.

Sem tam kôň či kravky. Lietadlá. Zasa dve. Peťo jedno z nich nazval šipkou. Vyzerá tak. Len sa vystreliť.

Mjölby. Stojíme pár minút na pumpe. Informatívne sa informujem na infotabuli. Staré mesto. Kamenný blok s runami, motocyklistický štadión. Na tráve sedia mladí rodičia s batoľaťom. Siestujú. Totálne doderava prehrdzavené staré Volvo vzbudzuje v rade zaparkovaných áut iba môj záujem. Vraj je to trendy.

Vodu von a vodu dnu. Pár metrov horom a dolom parkoviska. Sadáme znova do auta. Za nami 254, pred nami 414 km.

Okolitá krajina dramaticky zavlnila bokmi. Zelená vo všetkých jasných odtieňoch trávových či v drevitých štruktúrach zostala. Do krajiny sa dokomponovali jazerné plochy. Už viem, čo sa mi na týchto švédskych diaľniciach zdalo zvláštne! Chýbajú pri nich bilboardy. Nie. To nie sú správne slová. Tu nikomu nechýbajú. Neotravujú, nevnucujú sa človeku. Iba za hranicou ochranného diaľničného pásma sa sem tam objaví malá tabuľka s miestnou reklamou.

Jazero Vätern. Jedno z najväčších vo Švédsku. Pocit mora. Vľavo búrka škrtí modrú obloku. Vpravo slnko západu oblizuje vzdialené jazerné ostrovy. Spokojné švédske ostrovné kravičky mi znova evokujú spomienky na Holandsko.

Krajina hustne. Mestá, fabriky, obchodné centrá. Farma s červenými domčekmi sa mihne už len občas. Všadeprítomné lesy a kamene. Oblými bruchami trhajú gombičky na trávnatých košeliach. Podobne ako vo Fínsku. Obliny svedčia o ich úctyhodnom veku. Tam, kde sa do nich zahryzla diaľnica, ukazujú svoju kockovitú odlučnosť. Kocky vhodné rovno na dláždenie ulíc.

Autu treba dať znova proviant. Pumpujeme. Dvojica v zelenom kabriolete zn. Triumf pri vedľajšom stojane vyvoláva úsmev. Muž a jeho pes na sedadle spolujazdca. Obaja si evidentne užívajú slnečný podvečer a vietor vo vlasoch. Užívajú si…, cítiť zo všetkých ľudí, ktorých som tu videla či stretla. Vrátane pracujúcich. Alebo to len na mňa hrajú? Alebo mi idú do obrazu takí, akých ich chcem vidieť?

K scenérii sa nenápadne pridávajú vresovce  a čučoriedky. Robia diaľnici elegantný šál z buklé. Sem tam stromovou zeleňou prekuknú kvitnúce plánky. Odkvitajúce čerešne a jablonky v plnom kvete. Fascinujúci ostrozelený podrast brezovej mladiny v tmavých borovicových lesoch. Čisto čisté lesy. Žiaden polom, ani kopy polámaných konárov. Keď sa Peťo pýtal domorodcov na znečistenie lesov vo Švédsku, odpoveď znela: “Prečo by to niekto robil?” Nechápali jeho otázku. Ich lesné myslenie je nastavené úplne iným smerom. Každý jeden vyťažený strom je nahradený novým, vysadeným. Cyklus sa drevo či stromocyklí.

Konečne zmena. Pár golfových ihrísk. GPS ukazuje okolitú jazernú krajinu. Cez husté porasty sa však vodné zrkadlo mihne len sem tam. Dopravné značky upozorňujú na losy. Vyzerám ich vpravo i vľavo. Skrývajú sa ako yeti.

Pár sto kilometrov. Krajina zmenila tvar i tvár. Lesy vystriedali šírošíre polia. Červené domčeky zostali za nami. Blížime sa k dánskym hraniciam. Do zorného poľa sa mi nenápadne vplížilo more. Zlatá hodinka pre fotografov. Zapadajúce slnko dáva všetkému naokolo krásnu zlatavú farbu.

Červená Korveta nám razí cestu v hustnúcej nedeľnej premávke. Spätné zrkadielko Korvety využíva lúče zapadajúceho slnka. Morzeovkou signalizuje pozdrav. Odpich. A je ďaleko pred nami.

Iná architektúra. Farmy. Znova stáda kráv. Autá s prívesmi pre kone vystriedali autá s prívesmi pre člny. Ostrošpicaté dánske vežičky kostolov, veterný mlyn. Trelleborg 7. Opätovne sa mi pripomína Holandsko. Rovina. Kde tu malý kopček. Kravy, kone, biele a čierne ovce.

Za nami zapadajúce slnko. Pred nami more, samý kraj Švédska a naša plťka. Rampa 53. Čakáme na nalodenie. Prišli sme skôr, pretože sme na GPS zabudli zmeniť čas na stredoeurópsky.

Sedím v aute. Predo mnou i za mnou čakatelia na zajtrajší Rostock. Sledujem čiperné blikajúce autíčka, ako vyprázdňujú paluby Huckleberry Finna. Návesy končia zaparkované jeden vedľa druhého na nábreží. TT line. Nákladný trajekt nemá ten komfort, ako Gabrielle z Helsínk. Má však omnoho väčšiu prepravnú plochu. Vyše pol lode nákladná, menšia časť obytná. Prístavné svetlá už svietia naplno. Odchádza Peter Pan. Do Gdanska? Či niekam inam?

Adaptabilná kačička chodí od auta k autu a žobre omrvinky. Vyžobrala. Najedla sa. Po nej prišiel ďalší hladný zobák. Čajka. Kam sme to dospeli, keď si divé kačky chodia pýtať jedlo k autám na prístavných rampách?

Noc sa nalieva do tmavomodra.

(c) Mária Streicherová 2012

 

Suvenír vo mne 2. časť

20. 5. 2012, ráno 9:24 hod.

Jedna za druhou. Ako húsky do dvora. Plávajú lode do prístavu. Desať, dvanásť poschodové húsky. Biele, bielo modré, červeno biele. Komíny bafkajú malý dym v porovnaní s objemom, ktorý poháňajú lodné motory. Bzučanie motorov. Čuť manévrovanie ľavých a pravých. Jemne. Ako v rukavičkách sa otáčajú obrie húsky pred mojím oknom na šiestom poschodí hotela Ariadne. V Štokholme.

Dobrý názov pre prístavný hotel. Ariadnina niť vedie cestujúcich tam a späť. Ešte pol dňa a idem po tej nitke aj ja ďalej. Smerom na švédsky Trelleborg, Rostock, Berlín, Drážďany a Prahu. A… domov. Domov, moje húsky biele, domov.

Po širokej príjazdovej ceste k trajektom ženie vietor pred sebou prázdnu plechovičku. Kotúľajúc ho listuje v časopise, ktorý uchytil bohviekde. Ženie ho smerom k vode. Sieťovaný plot zachytáva všetky nábrežné aktuálnosti. Plechovičky i časopisy, i pohľady smerujúce k vode.

Kráľovský park. Vyšľapané cestičky. Jednoduché futbalové brány naznačujú možné ihriská na futbal. Trávnik. Mierne zvlnený. Skupinky mladších i starších hrajú futbal. Nepatrné terénne nerovnosti ihriska im nevadia.

Kruhy plné kvitnúcich tulipánov a kráľovských korún. Parky a nábrežia naplno rozkvitnuté ľuďmi. Spokojnými, slniečkovými ľuďmi. Švédi milujú slnko a slnko miluje Švédov. Posedávajú, ležia na tráve v parkoch i na nábrežiach kanálov otočení k slnku.

Hrdosť na štátne farby. Všade menšie či väčšie žardiniéry. Modré a žlté sirôtky v nich vôbec nevyzerajú sirotsky. Pôsobia dojmom milovaných a hýčkaných princezien.

Kockato ostrihané stromy v mestských alejách.

Okná bytov ako výklady. Dve lampy alebo sochy v okne, ale Holandsko to nie je. Čo je to? Švédsko. Štokholm.

Cyklisti. To majú Švédi s Holanďanmi tiež spoločné..

Ida cestou míňame severské múzeum Nordiska. Kanály plné lodičiek. Swedish trends and traditions. Skanzen. Aj s vyhliadkou. Turisti prilepení k foťákom.

Vasa. Loď, ktorá doplávala necelé dva kilometre. Pýcha i pád voľakedajšej najkrajšej lode Švédskeho kráľovstva pod jednou strechou, alebo múzeum ambícií byť najlepší. Vyše 300 rokov čakala pod vodou na svoju ušlú slávu. Dočkala sa. Davy obdivovateľov stoja v trpezlivom rade, aby zo štyroch poschodí uvideli jej krásu a veľkoleposť.

Sochy. Malé, veľké, komorne zakomponované hocikde, kde by mohlo na chvíľku spočinúť ľudské oko. Vedia, že sú obdivované. Patria k tomuto životu, k švédskemu životnému štýlu.

Strážnik pred kráľovským palácom si doprial presne organizovanú vychádzku. Odrátané kroky popred bránu a späť. Priblížiť sa k nemu možno maximálne na dva metre.

Múzeum troch korún, Národné múzeum a najstaršia časť mesta.

V protismere beží po chodníku skupina bežcov. Ženy, muži, rôznych vekových skupín. Láska k telu a k športu je u Švédov zrejmá. Nevidela som zatiaľ tučného Švéda.

V thajskej reštaurácii Pong sa čašník pýta, či sme na diéte. Už nevládzeme. Ani len okoštovať. All you can eat. Vynikajúce jedlá z neustále dopĺňaného teplého i studeného bufetu, vrátane sushi. Za primeranú cenu. Posedávame a dopriavame si siestu po dobrom jedle a príjemných zážitkoch.

Aziatky sa fotia pod japonskými kvitnúcimi čerešňami v centre Štokholmu.

Švédi nešetria na dopravných značkách. Všade je regulovaná rýchlosť prispôsobená danostiam úseku. Aby premávka nestála.

Slnko v zenite. Dovidenia, Štokholm. Ariadnina niť ma vedie ďalej. K svojmu začiatku. Z rádia sa linie lahodný ženský hlas. Nerozumiem švédčine ani ö, ale pocit z nej je príjemný.

 
(c) Mária Streicherová 2012

Suvenír vo mne 1. časť

…alebo šiestimi štátmi za 5 dní, 4 noci, s 2 hodinami prípravy.

17. 05. 2012

Wienna – Riga – Helsinki. Letisko Swechat, Viedeň.

Ja som to vedela! Jediný náš spoločný kufor má nadváhu. Zaplatíme 60 €, alebo ideme rozbaliť a porozkladať veci do príručnej batožiny? Čo urobí pár búnd… Nevieme, aké bude v Helsinkách počasie. Berieme o pár kusov teplého oblečenia navyše. Kebyže…

Check in, colná prehliadka. Pípam. Sadám na stoličku, vyzúvam topánky. Colníčka prísne prezerá moje chodidlá a obchádza ma šamanským spôsobom čidlom. Pípali topánky. Kovové cvočky pre šnúrky. Nabudúce si beriem balerínky.

Vzdialenosť do Rigy Boening preletel ako vznášadlo. Na hustej pene nízkej oblačnosti. Dve hodiny letu a pripravujeme sa na pristátie. No, moment! Niečo tu nesedí. Let mal trvať tri hodiny a kúštik. Oslovujem letúcha. Ruštinou mi to ide lepšie. Moju klíčiacu angličtinu odkladám na neviemkedy. Leteli sme oproti času. Hodinový posun. Kebyže pozornejšie preštudujem letenku, mám to tam. Air Baltic nás previezol nielen v priestore, ale aj v čase.

Riga je vyumývaná májovým dažďom. Jediný terminál. Niekoľko brán. Komorná atmosféra malého letiska. Do neveľkého vrtuľového lietadla nasadáme priamo z letiskovej plochy. Skoro ako autobus. Ibaže má dve vrtule. O hodinu nás vyklápa na letiskovú plochu v Helsinkách.

Prechádzame bránou pre príletiacich. Traja colníci, čierny labrador. Netvári sa prívetivo.

Volám Peťovi. Krúži okolo letiska, aby nás mohol nabrať priamo pred východom. Tri cesty. Prvá, najbližšia k východu, je pre taxíky, druhá pre autobusy a tretia pre ostatné autá.

Carla je nabitá všetkým, čo potreboval pre svoj život a spol. počas pol roka štúdií vo fínskom Oulu. Plus pár batohov navyše, ktoré si tam zabudli jeho spolužiaci. Cestujú s nami na Slovensko. Nechce sa mi veriť, že tam narve aj nás, kufor a príručnú batožinu. Narval.

Mierime do hotela. Pre Helsinky máme 24 hodín. Arthur hotel nás víta typickým fínskym kľudom. Parkovisko hotela? Recepčný nás posiela zaparkovať do podzemia. Vstup je hneď pri hoteli. Podzemie Helsínk hovorí o strachu žiť medzi dvomi veľmocami, dvomi svetmi. Hrubé oceľové vráta a technické zabezpečenie okolo nich dávajú tušiť, na čo má toto podzemie slúžiť. Kryty pre prípad vojny. Bunkre. Kilometre chodieb. Obrovské podzemné sály. Mesto pod mestom. Ohromné, priestranné. Pod celými Helsinkami sú v skale vydlabané Helsinki podzemné. Múdro využité v čase mieru na parkovanie. Ani príjemná hudba linúca sa z reproduktorov však nezatlačí pocit. Nepríjemný. Obávajúci sa. Strach, obava z prežitia, zostali visieť ako neviditeľné netopiere niekde pod stropom. Napriek zmenám vo svete.

Konečne som pochopila, načo rúry!

Prvé, čo ma zaujalo v Helsinkách, boli ružové skaly a rúry. Rúry podobné odkvapovým. Ibaže opačne trčiace zo zeme. Ukončené téčkom alebo zahnutím. Vysoké do výšky hrude dospelého človeka. Rôznych hrúbok. Hocikde. Zakopávala som o ne na každom kroku. Nechápala som, k čomu je tento technický neestetický doplnok ulice či chodníka. Pochopila som. Vetranie podzemného mesta.

Architektúra, pamiatky, dobré jedlo. Milá Estónka za pultom pizérie. Pritiahla ma vôňa smaženého cesnaku. Vonku prší. V pizérii je príjemne, útulne. Nielen zariadením, ale aj tou vôňou a ľuďmi. Stojím za pultom a pozerám sa, ako mi varí ravioly. Za pár minút mi priamo pred očami zázračí voňavé a chutné jedlo. Zmysly opantáva Pavlovov reflex. Prehodíme cez pult pár viet po rusky. “Vy bíli užé v Estóňiji?” “Ňet, ňebíla.” Za tých pár minút, pri robote, vzbudzuje môj záujem o jej krajinu. Uživila by sa aj ako turistická sprievodkyňa. Ďévuška šikovná!

Design districkt Helsinki. Múzeá stíhame len odvonku. Dizajnové dojmy z architektúry a videného zostali.

18. 05. 2012

Temppeliaukio – kostol. Hovorí bez slov. Rozpráva sa s nami cez prahmotu a praduchovno. Nemusíme nič. Iba počúvať. Zažívame v ňom všetky živly tohoto vesmíru v priamom prenose. Kameň, kov, voda, drevo, oheň. A vzduch.

Chcem v ňom zostať aspoň týždeň. Sedieť. Vnímať dušou a fotiť.

Všetky kamene v Helsinkách a spol. sú ružové. Bruškaté a hladké. Z trávnatých košieľ, ktorým sa odtrhli gombičky, vytŕčajú ružovými napráskanými bruchami. Kostol je vytesaný v jednom z tých najbruchatejších kameňov. Ako keď vydlabete do kameňa napájadlo pre vtáčiky. Napájadlo pre duše. S plytkou vznášajúcou sa medenou pokrievkou namiesto strechy. Vznášanie je spôsobené desiatkami štíhlych betónových pilierov, ktoré predlžujú a zároveň presvetľujú okraj pokrievky po jej obvode. Dovnútra padajú šikmé pásy svetla. Uzerajú sa v medenom obložení chórusu, na kamennej podlahe, na surových kamenných stenách. Steny sú naozaj stenami skaly. Žiadne opracovanie do hladka či iné úpravy. Skala sem tam plače malou vyvieračkou. Voda steká do obvodového kanálika. Vhadzujem mincu do pokladničky a beriem si sviečku. Zapaľujem ohnivý živel, aby som urobila živlom, vesmíru i duchovnu zadosť.

Jedna noc v hoteli, dva poldne pre Helsinki. Podvečer. Smerujeme do Štokholmu. Naloďujeme sa na trajekt.

19. 05. 2012

Sediac na spodnej posteli v kajute 2065, dumám o tom, čo by som videla, keby namiesto okrúhleho zrkadla na stene bolo okrúhle kajutové okno. Ryby a iných morských obyvateľov? Bruchá a vrtule okoloidúcich lodí? Či iba nehlučne sa presúvajúce masy tmavej vody? Celkom tmavá by nebola, pretože vonku noc nedosiahla stupeň tmavosti či temnosti.

Polárne noci nad Baltikom sú svetlé asi ako našich pár minút po západe slnka. Polnoc… a vonku je svetlo tak cca na podvečernú prechádzku.

Vikingline a 11 poschodová loď Gabriella ma vezú z Helsínk do Štokholmu. Malebné, riedkymi brezami a smrekmi na pobrežných ostrovoch nežné Helsinky sú kilometre za mnou. Loď ponúka bežný užívateľský komfort, ale ten ma nezaujal. Iba ma donútil nadránom dať si štuple do uší. Susedia si užívateľský komfort užívajú až do rána. Reštaurácie, herne, bary. Loď Gabriella je síce príjemná se vším všudy, ale… Nevyberajte si kajutu nad ľavou prednou plutvou. Kovové búchanie mi v nepravidelných intervaloch natriasalo posteľou.

Vlny Botnického zálivu. Baltické more. Cítila som, ako splývam s vlnami. Žalúdok si dal povedať až po ôsmej pesničke. Spievanie upokojilo moju bránicu. So štupľami v ušiach, zmierená s osudom. Noc som prečkala na posteli v striedavom zaspávaní a zobúdzaní.

Minikúpeľnička v kajute poskytla príjemný ranný budíček. Spláchla som strach i nedospaté sny.

Beriem foťák a idem omrknúť horné paluby. Včera som na nich cvakala až do stŕpnutia prstov – od zimy. Silný ľadový vietor ma večer zahnal do teplých útrob lode. Západ slnka som sledovala už iba spoza orosených skiel vyhliadkovej pasáže siedmeho poschodia. Voda rosila aj odvonku. Špliechala až na siedme. Po slnku zostalo na nebi neurčité stmievacie svetlo a oceľovosivé záveje vĺn. Hrebene, hrebienky, jamy a úvaly. Masy vodnej sily sa ukázali v celej svojej kráse. Vyvstal mi na myseľ ruský maliar Ajvazovskij. A jeho obrazy. Petrohradská Ermitáž a moskovská Treťjakovská galéria ich skrývajú slušný počet. Vidieť tie galérie… Sú jedným z mojich snov.

Bojím sa toľkej vody. V objatí vĺn si uvedomujem všetku úctu, ktorú je človek povinný vzdať tomuto živlu a jeho bohom. Moja hlboká poklona Bohu!

Dobré ráno, Švédsko! Štokholm na dohľad.

Slniečkový Štokholm vyžehlil vo mne všetky nepríjemné pocity minulej noci.

(c) Mária Streicherová 2012

 

http://foto.atelierzun.com/ako-sa-vlastne-tocia-vrtule/
http://foto.atelierzun.com/temppeliaukio-helsinki/
http://foto.atelierzun.com/ked-spieva-svetlo/

Holandský denník 3. časť

Mladí ešte po polnoci stihli navštíviť Red district. Do hotela sa vracali rikšou. Vytešení, spokojní so zážitkami. Amsterdamský Red district. Tisíce ľudí miesiacich sa v nádeji zažiť vzrušujúci pocit zo živočíšna. Ponuka a predaj ako hocikde inde. Neviem, prečo erotike prischla červená farba. Býčí či zvierací pud zostal v každom z nás.

Všadepríotmná voda. Posledné fotky z Amsterdamu. V duchu i nahlas ďakujem tomuto mestu. S dojatím si sľubujem, že sa sem ešte vrátim. Čo by si čakala od krajiny, ktorej hlavné letisko je 8 metrov pod úrovňou hladiny mora,? vraví syn. Míňame posledné budovy, inštitúcie i obytné komplexy. Kovové ťavy pri železnici idú rovnakým smerom ako naša karavána. Smer Nieuwegein pri Utrechte. Ideme si prevziať plťku a nalodiť sa.  Voda, voda, voda. Premávka na vode je rovnako rušná ako na cestách. Štvorprúdové diaľnice. Počúvam nejakú holandskú stanicu, ktorú si systém v aute sám vyhľadal. Aby sa naladilo ucho na reč, ktorú bude ešte týždeň počúvať. Slniečko zašlo za súvislostí plné oblaky. Ovečky, kravičky… a pašienky doďaleka. Pupenec dočahuje výhonkovými prstami okraje protihlukových stien po okraji diaľnice. Namiesto prsteňov sa pýši kvetenou. 17°C. Žltá, modrá… Na ešpézetkách áut i na súpravách vlakov. UTRECHT HELVENUNG. Chytám sa holandských slovíčok na infotabuliach pri diaľnici. Snažím sa im rozumieť. Zatiaľ som nenašla “zlatú niť.” Nejakú… jazykovú os, ktorá by mi umožnila rozumieť tejto reči. A možno i mentalite. Holanďanov. UTRECHT 7. Lodičky, lode na obzore. Blížime sa do prístavu. Nieuwegein. Na jednej lodi. Náklad z áut preložený. Zoznamovacie kroky po palube mám za sebou. Pred sebou, pred nami, plavba stredným Holandskom. Kajuty “na dve dlane,” pre dve telá. Také… kratšie. Batožinu uložiť…, to je poučenie pre ďalšie plavby. Čím menej, tým viac miesta pre obyvateľa kajuty. Starší holandský morský vlk nám vysvetľuje, čo je nevyhnutné znať pre zdarnú plavbu. Z jeho holandskej nemčiny, kde sa to hemží chr a ch… rozumieme cca 50 percent. Prizýva si na pomoc mladšieho, anglicky hovoriaceho morského vĺčka. Pochopili sme. Do desať minút treba opustiť prístav, aby sme uvoľnili miesto ďalším lodiam. Nám podobných plavbychtivých suchozemcov je v prístave ešte plných 9 áut. Za dve hrste černíc naoberaných z dolnej paluby a môžeme ísť. Doprava a potom doľava na Goudu. Inštruktáž od kapitána, čo sa smie a čo nie. Kapitán je kapitán. Treba poslúchať. Prvý most a prvá plavebná komora sú za nami. Učíme sa zdraviť posádky okolo plávajúcich lodí. Patrí sa zdvihnúť ruku na pozdrav. Vyprevádzajú nás prístavné kačice a ako inak, čestná letka divých husí. Okolo plavebného kanála čupia pokojné nezúčastnené domčeky s upravenými záhradkami. Pasúci sa poník. Opravári reparujú trstinovú strechu. Elektrickým strojčekom ako u holiča jej robia nový zostrih. Míňame desiatky malých i väčších plavidiel. Skromnejších i luxusnejších. Ale z každej tej plťky cítiť rovnakú pohodu, ako z domčekov. Pre Holandsko platí nie iba… môj dom, môj hrad, ale i moja loď, môj hrad. Čo ma zaujalo? Hneď od začiatku to boli číre, čisté a krásne upravené okná. Číre, bez ozdôb, ale aj totálne dizajnérsky vymakané, povedal by môj syn. Čo okno, to skvost. Každé to okno podávalo svedectvo o vysokej úrovni vkusu majiteľa.

Podpalubie dýcha nami. Proviant vyložený, plachty prestreté, prikrývky a vankúše na svojich miestach. Deväť ľudí a jeden pes na jednej lodi. Vekové zloženie? Od dvojročnej fenky Wendy , cez 16, 17, 20 ročnú omladinu, 31, 32, 45 ročný stredný vek, až po vyšší stredný vek 55, 62 a 66 ročných. Posádka vskutku pestrá. Päť žien, štyria muži.

Voda za plťkou prefackáva spevnené brehy. Cyklisti vpravo, cyklisti vľavo. Mosty vracajú hukotom vrčanie popod ne prechádzajúcej lode. Pozerám, či neuvidím nejakú rybku. Voda má khaki preliv. Okrem jednej šikovnej vydry, ani živáčika rybáčika. Počasie sa mení rýchlo. Chvíľami slniečko, ktoré sme v duchu volali spod zamračenej oblohy pri nástupe na loď, chvíľami vietor, pred ktorým je možný únik iba v kajute. V kajute je však hlučno od motora. Hluk nás vyženie na palubu a to za každého počasia. Plávame do plavebnej komory. Laná a pacholatá sa nám ponúkajú. Priťahujeme sa k stene komory, aby sme o chvíľočku vystúpali aj s loďou cca o meter a vplávali do ďalšieho systému kanálov. Fendre chránia vlastným telom loď pred nárazom na betónové steny komory. Hojda, hojda. Hojdá voda loď a nás na nej. Voda prefackáva betóny a oni jej to pľaskavo vracajú. Desať lodí v plavebnej komore. Voda nateká a nebadane dvíha loď. Plavčíci držia laná, aby loď nenarazila na stenu či na susedné plťky. Trošku stresu pri vyplávaní. Nuž loď, to nie je bicykel. O chlp silnejší plyn a blízkosť susednej lode vyvolá výkriky na oboch palubách. Našťastie, lode sú patrične odťažité. Sledujem plynúce domy na brehu. Podvojné kompozície v oknách. Dve vázy, dva kvety, dve sošky. Tento okenný dualizmus nás sprevádza, odkedy sme vstúpili na holandskú pôdu. Žeby súvislosť s mystickými ochrannými božstvami? Čínski psi Fu sa mi vnucujú v tejto súvislosti. Archetyp “blúdivého Holanďana” sa prejavil hneď z úvodu. Jedna odbočka doľava a sme v úplne inom kanáli. Pár hodín zblúdeného sklzu budeme musieť dohnať v ďalších dňoch. Spievajú drozdy po holandsky? Konečne aj nejaký iný zvuk ako lodné motory. Plavíme sa úzkym kanálom. Husté porasty jelší a vŕb vľavo, obytné a obchodné zóny vpravo. Jelše sú evidentne drozďou oázou. Kačička s odrastenými káčatkami robí dozor na vyárendovanom plavebnom úseku. Pod vlajkou Európskej únie vlaje naša vlajka. Počuť zvony a zvonkohru. Asi z nejakej radnice.

Príťažlivosť zemská, príťažlivosť lodná. Aj brehová je zvodná. Fascinujúci svet záhradiek, ktoré nemajú čo tajiť. Otvorené, úprimné, upravené. Akú dôveru a príťažlivosť k lodi zažívajú námorníci? Ako k rodnej zemi, k rodnej hrude? A čo je vlastne rodná zem? Zem, ako taká? Nie je to náhodou tiež iba loď plaviaca sa vesmírnym oceánom? Zem – loď. Také asociácie mi plávajú mysľou. Ležím v kajute, ktorá je na dĺžku postele a na šírku dvoch postelí a dvoch dlaní. Okienkom nad hlavou vidím povievajúcu slovenskú zástavu. Taká si mi rodná… O tom to je. Zo všetkých tých hmotných súvislostí zostane námorníkom len ten pocit… z rodnej hrudy. A ten je najdôležitejší. Pocit, myšlienka, vytvárajúca skutočnosť, keď je tá materiálna skutočnosť ďaleko preďaleko. Preto boli aj lásky námorníkov také osudové a silné. Boli ďaleko na to, aby boli rukolapné. Túžby ich posilňovali.

(c) Mária Streicherová 2011