in Cestovacie cestoviny a iné noviny

Holandský denník 1. časť

27. 7. 2011
Zo Slovenska po Norimberk. A z Norimberku krížom až do Holandska. Blížiace sa hranice signalizujú pokojne sa pasúce malé stáda totálne čistých kravičiek /aspoň na pohľad/ a stavania z režného muriva. Trošku opar proti zapadajúcemu slnku. Človek robí krajinu? Alebo krajina robí človeka? Kto koho modeluje? Premýšľam pri prvých obrázkoch holandskej krajiny. Amsterdam pred nami. Všetko je také uvoľnené. Holandské blonďaté detičky, aj ich mamky a tatkovia pojedajúci akési “klobásky” v bistre na prvej pumpe. Asi… nejaká ich špeciality, keď sa tak na ňu vrhli. Možno ich národné jedlo. Stromoradia, remízky… Stromy výškovo približne v jednej rovine. Nikde žiaden kopček či vŕšok. Ledabolo nenútená a prítulná prírodnosť. Morchen je dobré ráno, halo dobrý deň a dach dovidenia. Danku ďakujem. Neštudovala som si dopredu ich reč. Idem do mne úplne neznámeho sveta. Ja ale viem, že už som tu bola… Niečo, hlboko vo mne, v mojej duši, by mohlo vedieť. Nebudem to podrobovať analýze. Iba tíško sledovať, či si duša ešte spomenie. Nie. Nie je to precíznosť Rakúšanov. Stretávame prvé poldre. Alebo, oni stretávajú nás? Tichá ležérna voda. Úpravné hospodárstva. Ovce, kravy, koníky. Lúky, kukuričné polia, balíky sena… Skoro ako u nás. Iba… také čistejšie, upravené. Pamätáte si niekto na anilínové farby? Taká ostrá zelená v nich bola. Tak také…, sú tie lúky a spol. Bager hrajúci sa na piesočku, podniky, firmy, dielne… a domčeky. So živými plotmi a s duálnym prvkom stromov. Borovice alebo nejaké listnáče. Vŕbiny, jelše, buky, topoľová aleja. Brezy. Plôtiky od kola ku kolu. Labute s odrastenými labutiatkami. Diaľnicou sme stále vyššie ako okolitý terén. Trošku vyššie sú iba železničné koľajnice. Kopček! Auto sa potešilo novej výzve. Ale po pár metroch je znovu uzrozumené s rovným terénom. Diaľnice sú vraj zakopané na plávajúcich pontónoch. Žiadne ťažké betónové ploty. Drevené koly a veľkooké pletivo. Amsterdam 45. Submisivita. Čo je na tejto krajine zvláštne? Pocitovo. Ako keď prestupujete z nohy na nohu a nikdy neviete, či sa vám pri nasledujúcom šľapnutí noha nepreborí. Ako keby… hľadala slamku. Firmy, firmičky, firmiská. Ultramoderné. Architektonicky skvostné! A žiaden tulipán. Prvý veterný mlyn. Pred Amsterdamom nás víta véčkovo zošíkovaná letka divých husí. Bicykle, bicykle, bicykle. Sem tam trojkolka. Stovky, tisíce bicyklov. Môj prvý bicyklodojem z Amsterdamu. A hausbóty. Staršie, novšie i najstaršie. Veslári a lodičky brázdiace vody grachtov. A potom cesta do nebies. 4. poschodie Art Gallery hotela. Úzke, do neba volajúce schodište, možno šesťdesiat centimetrov živej šírky. Romantika hustého výhľadu do vežičkových výšin amsterdamských striech. Nájsť voľné parkovné miesto, holá nemožnosť. Chlapi hľadajú voľné miesto a ja sa psychicky pripravujem na zajtrajšie bicyklovanie po Amsterdame. Hola, hola, na kola! Polnočná zmeska všetkých farieb pleti. Túlame sa ulicami. Masy ženúce sa tam a späť. Vyjavené, vytešené. Alebo napäté z budúcich stretnutí. Duniace diskotéky. Všestriehnuce pohľady domácich naháňačov “biznisu.” Očakávajúce pohľady turistov. Čižmy, štekle, bosé nohy. Tichú hladinu grachtu vejárovito čerí jedna z posledných či prvých? lodičiek. Spiace okná galérií pozývajú na rannú návštevu. Gazdinky vynášajú v plastových vreciach úhľadne zabalené smeti. Pod múrom, v miniatúrnom záhone, drieme biela šípová ružička a ružový slez. Popolnoční cyklisti si spievajú pieseň o tom, ako krásne je bicyklovať sa. Stretávame už len zopár osamelých chodcov, taxíky a ojedinele skútre. Driečne nasvietené domy sa uzerajú v lesklej hladine kanála. Už otícha. Pol druhej. Je čas ísť spať. Brú amsterdamskú.

(c) Mária Streicherová 2011