in Cestovacie cestoviny a iné noviny

Holandský denník 2. časť

28. 7. 2011

Breakfast in Amsterdam. Mínus prvé poschodie. Jablko, mandarínka a pozdrav FB kamarátom z mobilu. Zvonkohra radnice nás pozýva do slnečného dňa. Bicykle, tricykle, hlavne… cykle. Pár hodín v tandeme na bicykli, čaj na námestí, napájanie koníka zapriahnutého v bričke. Múzeum Madame Tussaud. Holuby… morzeovkou zobkajúce zrno z chlapcovho chrbáta. Ochutnávam ulice, obrazy, atmosféru i nakladané haringy. Celý čas premýšľam, o čom to je, ten pocit z Amsterdamu. Taký nejaký… podvedome opojný, spokojný a hlavne jednoduchý pocit… Amsterdamský vietor vo vlasoch… Už viem! Títo ľudia si vedia užívať život. Rodia sa, žijú, milujú, pracujú i umierajú. Možno rovnako ako my. Ale, medzitým si vedia užívať život a tešiť sa z neho.

Sedím na lavičke vo Vondelparku. Sledujem davy spokojných ľudí. Mladých i starých, zdravých i chorých, s bicyklami i bez. A komplet všetci si užívajú slnečný deň a polahodu jazerných hladín, stromov, lúk i zvieratstva. Prídu, rozložia deku alebo iba zložia svoje telo na trávnik. Zveria ho bez obáv zemi, ktorá je tu vzácnejšia ako voda. Medzi dvomi stromami zavesia hojdaciu sieť, v minigrile opečú klobásku či párky, poklábosia, podriemu si a spokojne idú, kam im treba.

Pískajú potápky. Kačice lovia pohľady na brehu sediacich ľudí a hádam aj niečo pod zub zobáka. Sivá volavka stojí ako socha. Z podrepu, ako v spomalenom filme, nehlučne vzlietne a premiestni sa na iné miesto. A zasa hrá svoju sochu. Neviem, z čoho by som tu žila, z akej práce, ale aspoň na čas chcem tu žiť. Ľúbim to tu!

Štrnásť prúdov fontány. Láskyplná pieseň a gitara v poslednom rade prázdneho hľadiska malého amfiteátra. Dvojica zaľúbená do tohto okamihu. Stáročné stromy ich so spoluúčasťou tônia.

Bicykle na všetky druhy a spôsoby. Ako keby Holanďanom namiesto nôh narástli aj dve bicyklové kolesá. Dve kolesá pre jedného, pre dvoch, pre celú rodinu. Koľko má Holanďan duší? Myslím, že tri. Jednu svoju a dve bicyklové.

Zdravotníci v oranžových vestách tlačia na bicykli pred sebou vozíčkárov. Mamy v drevených korýtkových korbách aj po dve deti. Asi manažér v elegantnom obleku s decentne vlajúcou kravatou. Jednou rukou drží riadítka a druhou telefonuje. Bicykle… A vietor vo vlasoch. Fotím. Usmievajú sa a zamávajú do objektívu ako na objednávku. Nie. Žiadne falošné klišé. Úprimné srdečné úsmevy.

Nájazdy čajky na kačkami vyžobronené omrvinky.

Idem sa ponoriť do malebných uličiek s úzkymi šik domčekmi. Elegantnými až za štvrté poschodia. So schodami do neba preverili moju pokoru a ohybnosť kolien. Uzučké, cca 60 cm široké schodištia, približne so sklonom rebríka. Keď som sa pozrela prvýkrát na to naše, v hoteli, skutočne som nedovidela na jeho koniec.  A mala som pocit, že tam do tých štvrtoposchodových nebies ani nevystúpam. Po pár dňoch som to už zvládala v pohode. Aj na “nebesia.” Nábytok do domčekov sťahujú cez okná. K tomuto účelu mali staré domy v štíte trám s hákom. Ale batožinu… som musela ťahať po tých nebeských schodoch.

Schránky na poštu sú červené. Odišla prvá pohľadnica a do batoha sa nasťahovali prvé suveníry. Len tie tulipány… Kvitnú na jar. Nie koncom júla. Čo by som ešte chcela!?

(c) Mária Streicherová 2011