Cestou necestou

Šťastný nový rok vinšujem!

Desiateho februára začína čínsky. Rok hada. Akou cestou nás povedie? Môžeme sa plahočiť starými vyšliapanými chodníčkami. Môžeme zvážiť cestu novú. Možno nie až tak pohodlnú. V diaľke však vidíme nové a zaujímavé obzory, ktoré nadchýňajú našu dušu. Je len na nás. Kam sa pohneme.

V ostatnom čase akosi zabúdame na prirodzeno našej duše. Na to, čo ju rozdúva. Čo jej dáva šancu uzrieť sa v inej duši či v dušiach. Zabúdame na iné životné súvislosti. Duša je motor, ktorý nás posúva ďalej. Duša, telo, duch. Súlad duše, tela a ducha nás vedie. Ich nesúlad nás rozlaďuje. Posiela nás kráčať komplikovanými a mnohokrát neschodnými cestami.

Rok hada preverí súlad. Požehná intuícii. Preverí schopnosti dokončiť započaté. Preskúma mravnú silu a šľachetnosť. Energickosť, vytrvalosť, obratnosť. Bude mať snahu podrobiť si. Človeka, národy, duše. Umožní prejaviť nahromadenú silu. Ibaže, silný je ten, kto ovláda sám seba. Ušľachtilý človek sa nevydá na cestu, ktorá nie je podľa poriadku sveta. Poriadok sveta. Múdre slovné spojenie. Nie, to nie je o poriadkoch, ktoré si niekto vytýči a okiadza si ich ako modlu. Poriadok sveta je o skutočnom poriadku sveta. O poriadku, ktorý je navýsosť naklonený životu.

Život… je od slov ŽI! a VOT! Vnímam to slovo svojím spôsobom. Znie mi rusky. Ži! …je príkaz žiť. Vot! …je hľa! Nič iné nám na novú cestu netreba. Iba si sami sebe prikázať: “Ži! Hľa!” To hľa je o ceste. Ukazuje nám ju. Máme ju pred sebou. Áno. To je ona! Život sám o sebe.

Život nás priamo nabáda k tomu, aby sme dobre hľadeli pred seba. Kam a kadiaľ kráčame. A… aby sme žili. Život je tu pre nás. Iba ho žiť. Podľa poriadku sveta.

Tak vám ho vinšujem!

(c) Mária Streicherová 2013

Nežná dokonalosť, alebo taká obyčajná fazuľa

Lúpať fazuľu pre mňa znamená meditovať v tichu, ktoré je ozvláštnené len pukaním suchých fazuľových strukov. Robím to rada.

Pripomínam si, ako som ju lúpala so starou mamou šútovskou. Bolo jej omnoho viac, ako teraz. Za košík, za dva. Naberali sme si po hrsti z veľkého košíka, pomaly, dôstojne, vylúpali zrniečko za zrniečkom do ošítky položenej na lone. Prázdne struky odšušťali do druhého košíka.

Prehrabávam sa vo včera vylúpanej fazuli. Nebolo jej… ani za tú ošítku. Iba tak, symbolicky som si. Zasadila do záhrady.

Mám rada, keď ju vidím rásť, vyťahovať sa k výšinám a dočahovať najbližšie konáre stromov. Mám rada, keď sa jej nalievajú zelené struky tušením budúcich zŕn. Mám rada, keď ju oberám a lúpem. Môj muž má rád, keď z nej uvarím hustú fazuľovú polievku.

Pozerám do vahančeka. Spomínam. Nechávam sebou prejsť nielen spomienky, ale aj jej krásnu dokonalú grafickú výzdobu. Skvelý dizajn!

Neprestávam obdivovať Boha a jeho firemného grafika.

Dokonalosťou všetkého, vrátane tejto nežnej, graficky čisto vymakanej fazule, si vyslúžil moju poklonu. S úctou sa Ti klaniam, Bože! A nielen za tú fazuľu.

(c) Mária Streicherová 2012

Čiernobiely záber čiernobielej fazule.

Nežná dokonalosť

O hviezdach a oku Božom

Dnes som si po dlhšej dobe ľahla večer na chrbát a pozerala na hviezdy. V záhrade. Nemyslela som na nič konkrétne, čo budem pozorovať. Vlastne, myslela som iba na ne. Tmavá pezinská modrá a hviezdy.

Niečo mi na tom nebi nesedelo. Nevedela som prísť na to, čo to je. Sú menej jagavé? Či čo…? Chvíľku som pozorovala nebo. A… prišla som na to! Nie, neboli to ani lietadlá, hoci aj tých je na nebi dosť. Ale, ako smietku v oku som začala v tom nebeskom oku pociťovať množstvo pohybujúcich sa svetelných bodov či objektov. Satelity? Družice? Pochopila som, prečo nebeské oko nežiarilo tak ako inokedy.

Zovšadiaľ na nás pozerajú satelity. Chcú sa vyrovnať všadeprítomnému oku nebeskému. Viem, že niektoré sú dôležité. Ale, keď si kliknem na Google maps a zreteľne uvidím lavičky na našej záhrade, nie som ani trochu nadšená. Nie že by naše lavičky neboli fotogenické. Len… hrať sa na bedlivé oko Božie, to nie je ani divadelná rola, ani pracovné zaradenie. To je svojím spôsobom svätokrádež.

Hrať sa na oko Božie. A ono má zatiaľ z tých všetkých smetí zápal spojiviek. Tu nepomôže Septonex ani Očianka. Keď ma svrbí či inak užiera oko, snažím sa zbaviť toho nepríjemného pocitu. Čo potom, ak si aj to oko Božie zmyslí vypucovať si oko?

Nuž, “hra na Boha” má svoje pravidlá. Tomu, kto ich neovláda, neodporúčam hrať túto “hru.” Zoči voči. Vyšší berie.

(c) Mária Streicherová 2012

“Našli, moji rádcové, našli?”

Každý dostávame do vienka nejaký dar. Dar… čohosi, čo možno rozbalíme hneď po narodení, alebo čo možno ani nevieme, že máme. Niekedy ten dar neobjavíme po celý život. Je to ako hra na schovávačku. Ale, keď ho nájdeme, radosť je preveliká! To sú potom Vianoce každý deň!

Stačí len… počúvať sa. Byť k sebe pozorný. Vôbec to nie je také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Pretože BLUDISKO či LABYRINT ŽIVOT nie vždy má po ruke Ariadninu niť, ktorá by človeka bezpečne doviedla k cieľu. Ja tiež iba… tkám tú nitku.

(c) Mária Streicherová 2012

Ako píšem

Ako píšem básne…? Ako keď oberám čerešne. Môžem ich oberať, napríklad, iba zo zeme. Čerešne bližšie k zemi sú šťavnaté, ale nie veľmi červené. Môžem ich oberať aj vysoko v korune. Stojac na hojdavom rebríku, dočahujem tie najtmavšie. Sú čiernočervené – ako horúce uhlíky – a chutia božsky! Tak píšem básne. Ako keď oberám čerešne. Vyberám tie najzrelšie a s rozkošou si ich vkladám do úst. Rozhryznem. Chvíľočku som opojená z ich šťavnatej sladkej miazgy, ako som opojená z momentálnej šťavnatej chuti každého nápadu niečo napísať. Vypľujem kôstku ako nekonzumovateľné všeličo, čo sa primoce k písaniu.

Že kde som nabrala zrazu toľko „šťavnatých čerešní?” Starala som sa s láskou o svoj sad. Milovala som ho, kam mi až moja pamäť dosiahne: Veľké obrovské stromy s korunami v nebi. Spodnými konármi sa dotýkali zeme. Občas mi láskavo dovolili odhrnúť konáre a vojsť do ich tajnej kruhovej izbietky okolo kmeňa. Mamka mi ju, ešte ako malinkej dievčinke, niekedy zariadila hajkou. S ňou bol pocit z týchto majestátnych stromov dokonalý! Hajka… Neviete, čo to je? Zobrala strapovú plachtu, v ktorej nosila batohy sena alebo suchého lístia, preložila ju cezpoly a uviazala na hrubší konár. Iba tak vysoko, aby som si mohla do nej sadnúť alebo ľahnúť a hojdať sa. Moja čerešňová slasť bola dokonalá! Hojdala som sa v hajke, sem tam schrumkala nejakú čerešňu… Po očku a so strachom som sledovala mamu, ktorá oberala čerešne vysoko v korune, takmer na nebi. Konáre držali zodpovedne vysokánsky rebrík, pohojdávali ho aj s mamou. Na rebríku bol dreveným háčikom zavesený košík. Oberala… Občas si do úst hodila nejakú z tých „uhlíkových“ čerešní… Boli to časy najúžasnejších inšpirácií, aké vôbec môže človek zažiť! Jedinečné zážitky z toho času využívam dodnes.

Prečo píšem až teraz? Kde som bola celé tie desaťročia? Od mala som sa bála výšok. Nebola by som vyliezla na ten vysokánsky rebrík za nič na svete! A „uhlíky“ rastú a dozrievajú iba na najvyšších konároch. Pri nebesiach. Trvalo mi celé tie roky, kým som sa prestala báť. A nielen vysokých rebríkov… Zistila som, že odtiaľ zhora je pohľad dolu na svet úžasný. A hlavne – rastú tam tie najšťavnatejšie čerešne.

© Mária Streicherová 2010

Dušičkovo

Dnes mi na cestu na Horniaky okrem hviezd svietili dušičkové svetielka. Krajina už pár dní pred sviatkom Dušičiek ožíva blikajúcimi cintorínmi. Svojím mihotaním v nočnej diaľke mi tieto pietne miesta pripadajú ako ozdoby na vianočnom stromčeku… na “Vianociach” dušičiek. Prajem im… tie “Vianoce.” A nám ostatným, aby sme dokázali na tých, ktorí už nie sú medzi nami, spomínať… v dobrom. Pokoj ich dušiam.

© Mária Streicherová 2010

Zvony

Zvony zvoní jen chvíli…, spieva sa v piesni. Ale v nás ich zvuk rezonuje navždy. Keď ho počujeme, neriešime ho. Nanajvýš nám prebleskne mysľou, či zvonia na poludnie, na omšu, alebo niekomu “na cestu do večnosti.” Ale ten zvuk! Každý zvon zvoní inak. Inou melódiou, inými tónmi. Niektoré melódie sa dali vyspievať. Mamka zvykla hovoriť, že hornošútovký zvonil takto: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou. A dolnošútovský: Kto-zom-reu-ňech-ľe-ží-ňech-z hro-bu-ňe-be-ží. Dubnický zasa /v bojnickej Dubnici/: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou-a šies-ty-tr-han-cou. Zvony… sa s nami rozprávajú. Stačí ich počúvať a nechať ich zvuky prejsť svojou dušou i telom. Vypucujú v nás aj to, o čom nevieme. Počúvajme zvony.

(c) Mária Streicherová 2012

Na šiju mi jemne mrholí…

Na šiju mi jemne mrholí Advent. Pohrúžený do seba dostreďuje svoju oprávnenosť pripamätať si jedny narodeniny. Ctihodný sviatok, dychtivý po našom uistení, že sa tu neflákame nadarmo. Nie každý musí. Nie každý sa mu oddáva. Nie každý vie, prečo tie narodeniny. Napriek tomu sa  im  oddáva. Rozliční… a chtiac nechtiac tak ucelení. Plodné Vianoce! Privíňajú sebou bez rozdielu… Všetkých.

(c) Mária Streicherová 2011

Holandský denník 2. časť

28. 7. 2011

Breakfast in Amsterdam. Mínus prvé poschodie. Jablko, mandarínka a pozdrav FB kamarátom z mobilu. Zvonkohra radnice nás pozýva do slnečného dňa. Bicykle, tricykle, hlavne… cykle. Pár hodín v tandeme na bicykli, čaj na námestí, napájanie koníka zapriahnutého v bričke. Múzeum Madame Tussaud. Holuby… morzeovkou zobkajúce zrno z chlapcovho chrbáta. Ochutnávam ulice, obrazy, atmosféru i nakladané haringy. Celý čas premýšľam, o čom to je, ten pocit z Amsterdamu. Taký nejaký… podvedome opojný, spokojný a hlavne jednoduchý pocit… Amsterdamský vietor vo vlasoch… Už viem! Títo ľudia si vedia užívať život. Rodia sa, žijú, milujú, pracujú i umierajú. Možno rovnako ako my. Ale, medzitým si vedia užívať život a tešiť sa z neho.

Sedím na lavičke vo Vondelparku. Sledujem davy spokojných ľudí. Mladých i starých, zdravých i chorých, s bicyklami i bez. A komplet všetci si užívajú slnečný deň a polahodu jazerných hladín, stromov, lúk i zvieratstva. Prídu, rozložia deku alebo iba zložia svoje telo na trávnik. Zveria ho bez obáv zemi, ktorá je tu vzácnejšia ako voda. Medzi dvomi stromami zavesia hojdaciu sieť, v minigrile opečú klobásku či párky, poklábosia, podriemu si a spokojne idú, kam im treba.

Pískajú potápky. Kačice lovia pohľady na brehu sediacich ľudí a hádam aj niečo pod zub zobáka. Sivá volavka stojí ako socha. Z podrepu, ako v spomalenom filme, nehlučne vzlietne a premiestni sa na iné miesto. A zasa hrá svoju sochu. Neviem, z čoho by som tu žila, z akej práce, ale aspoň na čas chcem tu žiť. Ľúbim to tu!

Štrnásť prúdov fontány. Láskyplná pieseň a gitara v poslednom rade prázdneho hľadiska malého amfiteátra. Dvojica zaľúbená do tohto okamihu. Stáročné stromy ich so spoluúčasťou tônia.

Bicykle na všetky druhy a spôsoby. Ako keby Holanďanom namiesto nôh narástli aj dve bicyklové kolesá. Dve kolesá pre jedného, pre dvoch, pre celú rodinu. Koľko má Holanďan duší? Myslím, že tri. Jednu svoju a dve bicyklové.

Zdravotníci v oranžových vestách tlačia na bicykli pred sebou vozíčkárov. Mamy v drevených korýtkových korbách aj po dve deti. Asi manažér v elegantnom obleku s decentne vlajúcou kravatou. Jednou rukou drží riadítka a druhou telefonuje. Bicykle… A vietor vo vlasoch. Fotím. Usmievajú sa a zamávajú do objektívu ako na objednávku. Nie. Žiadne falošné klišé. Úprimné srdečné úsmevy.

Nájazdy čajky na kačkami vyžobronené omrvinky.

Idem sa ponoriť do malebných uličiek s úzkymi šik domčekmi. Elegantnými až za štvrté poschodia. So schodami do neba preverili moju pokoru a ohybnosť kolien. Uzučké, cca 60 cm široké schodištia, približne so sklonom rebríka. Keď som sa pozrela prvýkrát na to naše, v hoteli, skutočne som nedovidela na jeho koniec.  A mala som pocit, že tam do tých štvrtoposchodových nebies ani nevystúpam. Po pár dňoch som to už zvládala v pohode. Aj na “nebesia.” Nábytok do domčekov sťahujú cez okná. K tomuto účelu mali staré domy v štíte trám s hákom. Ale batožinu… som musela ťahať po tých nebeských schodoch.

Schránky na poštu sú červené. Odišla prvá pohľadnica a do batoha sa nasťahovali prvé suveníry. Len tie tulipány… Kvitnú na jar. Nie koncom júla. Čo by som ešte chcela!?

(c) Mária Streicherová 2011