Ž

Život nedáva náhradné životy.

© Mária Streicherová 2013

Chodci? Choďte, kadiaľ chcete a môžete. Alebo… Bratislava ne/ústretová chodiacemu človeku.

Európsky týždeň mobility v Bratislave naštartoval vo mne chuť dopravovať sa v našom hlavnom meste aj inak ako autom. Vyskúšala som MHD. Pohliadla som funkčne na moje nohy. Príležitosť sa naskytla.

Auto v servise na Tomášikovej. Povinnosť dopraviť sa k Avionu. Peši.

Od servisu kráčam v pohode po chodníku. Zoberiem to krížom okolo zadného vchodu Martinského cintorína a potom to strihnem šriegom cez sídlisko s vesmírno kozmickými názvami ulíc. K chodníčku, ktorý pár desiatok metrov ide ruka v ruke s Trnavskou cestou. Až k železničnému priecestiu pri Ivánskej ceste. Súvisiaci chodník popri Trnavskej nevidel chodnikára, evidentne, už dlhšiu dobu. Polámané pláty asfaltu. Ale podkladový betón staršieho dáta ho istí. Dá sa po ňom kráčať. Sem tam uhnem prevísajúcim konárom stromov. Sem tam smetiam pod nohami.

Prechod pre chodcov ma odbočil doľava, na Ivánsku cestu. Autá rútiace sa z Vrakune poslušne zastali. Prejdem prechod. Zrazu koľajnice… a ništ. Prechod pre chodcov bez prechodu na chodník. Žiaden chodník. Ani náznak. Iba hrubá biela čiara vymedzujúca okraj cesty. Vtiahla som hlavu medzi plecia a prehopkala som rýchlo touto nebezpečnou líniou. Mysliac si, že na druhej strane železničného priecestia bude bezpečnejšie.

Myslieť… som si mohla. Chvíľku som váhala, či prejsť na druhú stranu, kde som videla náznak vybudovaného chodníka. Ibaže cesta sa miesila autami v obidvoch smeroch. Veď… špička! Tak som sa teda poslušne uberala pravou stranou. V duchu som vyvolávala chodník. Možno… je to len kúsok. Iba tento malý úsek prejdem, tuto ľa, toto úzke chúďatko, blatovo piesočné, jamaté, grbaté, plné odpadkov. Zaokraj cesty túžiaci byť chodníkom. Ale tam ďalej, určite nejaký… bude. Veď je to vyšľapané nespočetným množstvom topánok. Vidno, že túto trasu som si nevybrala jediná.

Mýlila som sa. Kľučkujem. Hopkám medzi kopami i kôpkami. Uzerám sa v blatových kalužiach. Občas sa vyhnem plotu. Kam inam? Do cesty. Za plotmi moderné budovy i staršie baraky. Ako sa k nim vlastne dostávajä ľudia, keď nemajú pred plotom kus chodníka? Iba autami?

Predbieham starú pani s paličkou a ruksakom na chrbte. Vyzerá byť domáca. Zžitá a zmierená s týmto prostredím. Kľučkujeme spolu.

Na kúsok zámkovodlažbového chodníka naďabím až pár metrov pred prechodom pre chodcov na križovatke Galvaniho ulice s Ivánskou cestou. Vinie sa pomedzi burinové územie plné špiny a odpadkov. Potešiteľné je, že burina je pokosená. Odhadujem… V nepokosenom stave mohla mať tak vyše metra.

Prechod cez križovatku. Svetlá. Prejdem na druhú stranu. A… V duchu velebím múdre mestá, ktoré nechávajú na nových sídliskách, aby si ľudia vychodili chodníky a potom im dajú ten pravý chodníkový punc. Nie. Ani za križovatkou to nie je lepšie. Dláždený chodník lemuje Ivánsku cestu vpravo, v smere k letisku. Ja ale chcem ísť priamo, čo možno najkratšou cestou k Avionu. Nie okľukou po Ivánskej. Prejdem teda… možno budúcim… chodníkom. Na slušnú dláždenú plochu vykročím pár metrov od McDonaldu.

Milujem lesné chodníky či poľné cestičky. Kamarátim sa s príjemnými udržiavanými chodníkmi miest, ktoré si vážia chodca. Ale, neústretovosť Bratislavy voči Homo chodiacemu na vyššie zmieňovanom úseku ma šokovala.

Nuž, mobilita nemobilita. Mám ponaučenie. V Bratislave… zabudnite na nohy. Choďte radšej MHD alebo autom.

V duchu si spievam známu pieseň: Matko Země cítim tě pod nohama, matko Země cítim tvé srdce bít… Len… dokedy. Bude biť. Keď ju prestaneme CÍTIŤ pod nohami. A…CTIŤ. Pieseň: Matko Země cítim tě pod kolama… nepoznám.

(c) Mária Streicherová 2012

Hrám svoj život

Život je dosť dlhý na to, aby sme ho prežili krásne.
Život je príliš krátky na to, aby sme ho ne/pre/hrali 🙂

Pozn. Kombinácie slowka “hrali” si vytvorte každý sám, podľa svojho štýlu hrania.

(c) Mária Streicherová 2012

Ďakujem

Ďakujem všetkým, ktorí čítajú moje riadky 🙂

…V ľuďoch je tak veľa pravdivej krásy a lásky. Stačí ich iba počúvať… a zobraziť. Niekto po písmenku, niekto farbou, niekto hlasom, niekto pohybom. Dôležité je, posúvať ich ďalej. Nenechať si ich iba pre seba. Tým posúvaním… zasievame krásu, lásku a všetky pekné ľuďom milé cnosti. V dnešnom svete je toľko klonovaného zla, že všetky láskyplné snahy sú vítané.

S úctou, láskou a objatím

Vaša a svoja

Mária Streicherová 🙂

(c) Mária Streicherová 2012

Vý/rocko/viny

Tak dlho je človek živý, dokiaľ zostáva hravý.
…alebo hravosti nikdy nie je dosti.

Život je úžasné ihrisko.

Hrám sa, teda som.

(c) Mária Streicherová 2012

Ako soľ alebo feng šuej naše každodenné

Soľ.

Počúvame o nej v rozprávkach. Učíme sa o nej v dejepise a v iných predmetoch. Soľné cesty odjakživa udávali tón v obchode. Chlebom a soľou vítali Slovania prichádzajúcich hostí. Hovoria o nej príslovia, porekadlá i ľudové prirovnania. Používa sa odpradávna v ľudovom zvykosloví. Prečo asi? Kvôli jej chuti? Kvôli tomu, že nám osolené jedlo lepšie chutí? Alebo ju používame len tak, zo zvyku?

Soli z mora, aj z toho Mŕtveho, sa pripisujú skvelé liečivé účinky. Tisícročia dozadu používali ľudia morskú vodu a soľ v nej obsiahnutú pre regeneračný i relaxačný osoh. Účinky. Jasné, že aj z tej kamennej. Prejdite sa podzemným soľným múzeom v poľskej Vjeličke a pocítite, o čom hovorím. Na Vincentku a jej pôsobnosť pri nádche a spol. si tiež ešte pár ľudí spomenie. Podhájsku s jej liečivou slanou vodou možno tiež niektorí poznáte. Mohla by som menovať mnoho soľných plusov i mínusov /pokiaľ sa to s ňou preženie napr. v stravovaní/. O inom ale chcem.

Čo vlastne tá SOĽ robí? Môžeme ju podrobiť chemickej analýze. Môžeme dôvodiť metabolizmom a s tým súvisiacim významom. Všetko je správne, no stále sme vedľa.

O význame soli a jej energeticky očistných účinkoch vedeli ľudia, trúfam si tvrdiť, tisícročia dozadu. Vedeli, ale nehovorili o tom. Vedeli, že “nejakým spôsobom” viaže negatívnu energiu z tela, že “nejakým spôsobom” pucuje špinu, ktorú nemožno umyť ani tým najkvalitnejším mydlom.

V dnešnej rýchlej dobe je človek rád, keď stíha v rámci bežnej očisty sprchu. Ja vás však chcem priviesť späť ku klasickej vani a ku kúpeľu s dvomi hrsťami soli. Že nemáte vaňu? Nevadí. Určite nájdete aspoň nejaký džber či lavór, kde si dáte teplú vodu, hrsť soli a vyčľapocete si v nej nohy. Nie. Už neoplachujte. Iba si nohy či telo zabaľte do osušky a užívajte nový pocit z nich. Okrem krásne hladkej hebkej pokožky zrazu pocítite, že je vám akosi… ľahšie aj na duši. To je ono! To je ten správny a ničím nenahraditeľný účinok soli. Soľ potíšku, bez veľkých a bombastických reklám, pucuje to, čo je našim očiam neviditeľné. Že máte súkromný ostrov, svoju pláž a slaného mora nadostač? Tak si ju užívajte so všetkým komfortom. Ale vždy s úctou a vďakou k tej obyčajnej soli, bez ktorej by tu bolo toľko energetickej špiny, že my by sme už ani neboli.

Vravíte, že nič nové pod slnkom? Veru tak. Naše staré matere o nej vedeli svoje. Iba my sme zabudli na to, čo jednoduché a prirodzené môžeme urobiť pre feng šuej svojho tela. Pretože feng šuej, to nie je len astrologická analýza človeka, pohyb hviezd v Lo-šu mriežkach a v danom priestore, zariadenie bytu, domu či záhrady. Feng šuej má základ v človeku. Preto je v dnešnej, feng šuej naklonenej dobe, viac než dôležité robiť poriadok v sebe. Robiť svoje vlastné energetické upratovanie. Skôr, než sa začneme vrhať na “zaručene správne” a na “zaručene účinné metódy,” nech mi majstri feng šuej a učenie samotné odpustí.

Feng šuej si nesmierne vážim. Aj všetkých, ktorí ho robia s poznaním, pokorou a úctou k tomuto systému. Iba sa vo všetkých tých módnych prúdoch kdesi… stratil človek. A jeho vnútorne vlastné, aj za pomoci obyčajnej soli, harmonické prúdenie energií.

(c) Mária Streicherová 2012

Cez/obedná myšlienka

“Čo píšeš?” Hladká prstom rybu na brušku. Za sklom akvária. Nereaguje. Asi nie je šteklivá.

Červené pančušky, červené balerínky i skampolo. Prúžkované legíny. Biele žlté ostrozelené ostroružové pásiky. Po kolienka. Vrkočiská so žltými gumičkami. Parádnica. Blonďatý otec, tmavovlasá mamka, brunetkovo vrkočaté dieťa.

“Mrkvu v polievke nemusíš, keď nechceš. Tú zjem ja.” Vrkočatá sa prple v polievke.

“Čo píšeš?”

“Myšlienku.”

Alebo kreslím? Občas neviem rozoznať, na čo používam písmená. Je to obrázok či slovná skica? Všetko, zdanlivo nezaujímavé a všedné, sa vďaka jedinečnosti písma stáva obrazom.

(c) Mária Streicherová 2012

Koža

Najväčší zmyslový orgán človeka. Vnímame ňou hmat, chlad, teplo, bolesť, poranenia, odretia,… My sme však nepozorní voči tomu, čo nám sprostredkúva. Zabúdame na to najkrajšie. Na láskyplný dotyk. Objatie. Pritúlenie. Pohladenie.

Ľudské telo v dnešnej dobe väčšina ľudí vníma iba ako súhru fyzických a psychických náležitostí. Či chceme alebo nechceme, patria k tým náležitostiam ľudskej existencie aj náležitosti emocionálne a duchovné. To všetko máme možnosť prežiť v tomto živote na vlastnej koži i na “vlastnej koži.” Alebo, vo vlastnej koži.

Ľudové prirovnania hovoria o tom, že máme “hrošiu kožu,” že sa “necítime byť vo vlastnej koži,” že máme “husiu kožu,” že niečo okúsime na vlastnej koži, že sme “vlci v koži baránkov.” Koža nás oblieka do krásneho zmyslu. Do dotyku. Nezabúdajme na dotyk! Cez dotyk je koža najväčším receptorom, sprostredkovateľom vnemov z okolitého sveta. Živého i neživého. Doprajme si dotyk, objatie, splynutie, pohladkanie. Dotyk nám sprostredkúva komunikáciu bez znalosti reči. Bez slov.

Zvieratá v tom majú jasno. Dotýkajú sa prirodzene a bez zábran. Pritúlia sa a je im dobre. Čosi z toho prirodzeného, existenčného, živočíšne živého sa z človeka niekam vytráca.

Buďme prirodzení. Buďme vo vlastnej koži. Doprajme svojej koži prirodzené či láskyplné dotyky.

Niekde som čítala, že človek potrebuje tri objatia denne na prežitie a šesť objatí denne, aby sa cítil šťastný.

Objímam vás! Nerátane.

(c) Mária Streicherová 2012

“Našli, moji rádcové, našli?”

Každý dostávame do vienka nejaký dar. Dar… čohosi, čo možno rozbalíme hneď po narodení, alebo čo možno ani nevieme, že máme. Niekedy ten dar neobjavíme po celý život. Je to ako hra na schovávačku. Ale, keď ho nájdeme, radosť je preveliká! To sú potom Vianoce každý deň!

Stačí len… počúvať sa. Byť k sebe pozorný. Vôbec to nie je také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Pretože BLUDISKO či LABYRINT ŽIVOT nie vždy má po ruke Ariadninu niť, ktorá by človeka bezpečne doviedla k cieľu. Ja tiež iba… tkám tú nitku.

(c) Mária Streicherová 2012

Zvony

Zvony zvoní jen chvíli…, spieva sa v piesni. Ale v nás ich zvuk rezonuje navždy. Keď ho počujeme, neriešime ho. Nanajvýš nám prebleskne mysľou, či zvonia na poludnie, na omšu, alebo niekomu “na cestu do večnosti.” Ale ten zvuk! Každý zvon zvoní inak. Inou melódiou, inými tónmi. Niektoré melódie sa dali vyspievať. Mamka zvykla hovoriť, že hornošútovký zvonil takto: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou. A dolnošútovský: Kto-zom-reu-ňech-ľe-ží-ňech-z hro-bu-ňe-be-ží. Dubnický zasa /v bojnickej Dubnici/: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou-a šies-ty-tr-han-cou. Zvony… sa s nami rozprávajú. Stačí ich počúvať a nechať ich zvuky prejsť svojou dušou i telom. Vypucujú v nás aj to, o čom nevieme. Počúvajme zvony.

(c) Mária Streicherová 2012