Ľudské imelo

Imelo

Imelový piercing stromov… Píšem vo svojej básni Roráty.

Imelo, parazit, ktorý sa prisaje a cicia strom dovtedy, pokiaľ mu nevycicia poslednú kvapku miazgy. Imelo, symbol šťastia, lásky a plodnosti. Symbol prajnosti na prelome rokov. Ktovie prečo? Neskúmala som to. Viem iba, že imelo a lep vyrobený z jeho bielych guličiek, používali voľakedy vtáčikári na lovenie vtáčikov. Z guličiek imela vyrábali lepidlo, ktorým natreli konár alebo potravu pre vtáčiky. Vtáčik, ktorý svojím štebotaním cibrí našu vnímavosť, zvestuje jar či iné zmeny…, umieral so zalepeným zobáčikom. Spevavec umrel preto, že nemohol už viac ani zobať, ani spievať. Nuž, každá doba má svoje láskavosti i krutosti.

Podobnosti? Čo mám na mysli? Aj v ľudskom živote vidíme, cítime, „imelá.“ Parazitia. Sajú a cicajú energiu, pokiaľ človeka nezničia. A sú jedovaté na dvakrát. Raz, keď sú nalepené priamo „na strome.“ Druhýkrát, keď svojimi krásnymi bielymi korálkami zlepia „spevavcovi“ zobák.

Každý sme strom, ktorý chce rásť. Pozrime sa každý na seba, či na nás neraší „ľudské imelo.“

(c) Mária Streicherová 2012

Nebojte sa snívať

Sny… sú rôzne. Už roky sa venujem ich výkladu, preto ma zaujali postrehy na snovú tému u mladého muža na jeho blogu. Opisoval súvislosti, ktoré sa mu otvorili nedosnívaným snom. Skopírovala som svoj komentár a dávam ho aj sem, do svojho blogu. Možno trošku čosi… napovie aj Vám.

Sen je iný spôsob komunikácie s vaším podvedomím i nevedomím i s vesmírom ako takým. Áno, po pár sekundách od prebudenia je možné vrátiť sa do snenia. Zámerne píšem do snenia, nie do sna, pretože snov máme za jedno spanie či za noc viacero. Pokiaľ sa počas tých pár sekúnd, alebo kúsok pre prebudení, človek nepozrie napr. z okna…, alebo vedome neprepne do reálneho bytia, sen si zapamätá a môže s ním ďalej pracovať. Môže ho analyzovať a využiť z neho získané poznatky pre nastávajúci čas. Nie je na škodu, aj keď sa človek prebudí, zapísať si „údaje“ zo sna. Stačí heslovite. Predmety, deje, osoby, emócie, farby, zvuky… Ak tak urobí v priebehu napr. noci, znova zaspí. Podotýkam…, že spokojnejším spánkom, ako keby urputne myslel na to, čo sa mu snívalo. A znova sa mu môžu snívať ďalšie sny, informácie z ktorých môže po zobudení, spolu s tými zapísanými, analyzovať a využiť. Snov… sa netreba báť. Je to ako cudzia reč, ktorú sa stačí akurát naučiť. A komunikácia… je potom neporovnateľne zrozumiteľnejšia 🙂 Pre analýzy snov, okrem iného, používam knihu od Vilmy Jamnickej: Sny a videnia /1991/. Vyšla už minimálne v jednej reedícii. Je veľa snárov. Pri výbere snára si ale treba uvedomiť, že najbližšie človeku je ten snár, ktorý vznikol na území, kde sa človek narodil. Snár, ktorý pracuje s archetypmi snov, potvrdenými generáciami predkov žijúcich na danom území. K výkladu… Sny… sú rôzne. Veštecké, ktoré sú videním v zmysle budúceho déja vu. Sny, kedy sa opakujú deje, ktoré sme už prežili. A sny symbolické, kde to, čo sa nám sníva, znamená po výklade niečo úplne iné, ako sa to javilo vo sne.

Každopádne… odporúčam. Snívajte!!! A nebojte snívať!!! Aj keď sa sen preruší, vždy sa dá analyzovať torzo, ktoré z neho zostalo. A nebojte sa ani výkladov snov. Nie, netreba z toho robiť fanatizmus. Iba to organicky zapracovať do svojho bytia v zmysle: naučil/a som sa ďalšiu cudziu reč 🙂 Veď, koľko cudzích rečí vieš…

Mária Streicherová 2012

Holandský denník 2. časť

28. 7. 2011

Breakfast in Amsterdam. Mínus prvé poschodie. Jablko, mandarínka a pozdrav FB kamarátom z mobilu. Zvonkohra radnice nás pozýva do slnečného dňa. Bicykle, tricykle, hlavne… cykle. Pár hodín v tandeme na bicykli, čaj na námestí, napájanie koníka zapriahnutého v bričke. Múzeum Madame Tussaud. Holuby… morzeovkou zobkajúce zrno z chlapcovho chrbáta. Ochutnávam ulice, obrazy, atmosféru i nakladané haringy. Celý čas premýšľam, o čom to je, ten pocit z Amsterdamu. Taký nejaký… podvedome opojný, spokojný a hlavne jednoduchý pocit… Amsterdamský vietor vo vlasoch… Už viem! Títo ľudia si vedia užívať život. Rodia sa, žijú, milujú, pracujú i umierajú. Možno rovnako ako my. Ale, medzitým si vedia užívať život a tešiť sa z neho.

Sedím na lavičke vo Vondelparku. Sledujem davy spokojných ľudí. Mladých i starých, zdravých i chorých, s bicyklami i bez. A komplet všetci si užívajú slnečný deň a polahodu jazerných hladín, stromov, lúk i zvieratstva. Prídu, rozložia deku alebo iba zložia svoje telo na trávnik. Zveria ho bez obáv zemi, ktorá je tu vzácnejšia ako voda. Medzi dvomi stromami zavesia hojdaciu sieť, v minigrile opečú klobásku či párky, poklábosia, podriemu si a spokojne idú, kam im treba.

Pískajú potápky. Kačice lovia pohľady na brehu sediacich ľudí a hádam aj niečo pod zub zobáka. Sivá volavka stojí ako socha. Z podrepu, ako v spomalenom filme, nehlučne vzlietne a premiestni sa na iné miesto. A zasa hrá svoju sochu. Neviem, z čoho by som tu žila, z akej práce, ale aspoň na čas chcem tu žiť. Ľúbim to tu!

Štrnásť prúdov fontány. Láskyplná pieseň a gitara v poslednom rade prázdneho hľadiska malého amfiteátra. Dvojica zaľúbená do tohto okamihu. Stáročné stromy ich so spoluúčasťou tônia.

Bicykle na všetky druhy a spôsoby. Ako keby Holanďanom namiesto nôh narástli aj dve bicyklové kolesá. Dve kolesá pre jedného, pre dvoch, pre celú rodinu. Koľko má Holanďan duší? Myslím, že tri. Jednu svoju a dve bicyklové.

Zdravotníci v oranžových vestách tlačia na bicykli pred sebou vozíčkárov. Mamy v drevených korýtkových korbách aj po dve deti. Asi manažér v elegantnom obleku s decentne vlajúcou kravatou. Jednou rukou drží riadítka a druhou telefonuje. Bicykle… A vietor vo vlasoch. Fotím. Usmievajú sa a zamávajú do objektívu ako na objednávku. Nie. Žiadne falošné klišé. Úprimné srdečné úsmevy.

Nájazdy čajky na kačkami vyžobronené omrvinky.

Idem sa ponoriť do malebných uličiek s úzkymi šik domčekmi. Elegantnými až za štvrté poschodia. So schodami do neba preverili moju pokoru a ohybnosť kolien. Uzučké, cca 60 cm široké schodištia, približne so sklonom rebríka. Keď som sa pozrela prvýkrát na to naše, v hoteli, skutočne som nedovidela na jeho koniec.  A mala som pocit, že tam do tých štvrtoposchodových nebies ani nevystúpam. Po pár dňoch som to už zvládala v pohode. Aj na „nebesia.“ Nábytok do domčekov sťahujú cez okná. K tomuto účelu mali staré domy v štíte trám s hákom. Ale batožinu… som musela ťahať po tých nebeských schodoch.

Schránky na poštu sú červené. Odišla prvá pohľadnica a do batoha sa nasťahovali prvé suveníry. Len tie tulipány… Kvitnú na jar. Nie koncom júla. Čo by som ešte chcela!?

(c) Mária Streicherová 2011