Nazeráte do okien?

Nazeráte do okien? Ja rada. Hlavne do tých v Českom Krumlove 🙂

Zostalo mi to asi z Vianoc. Keď som bola malá, milovala som predpolnočné štedrovečerné prechádzky. Nazerala som do okien, kde majú aký stromček. Aké, svetielka, aké ligôtky… Nadchýňalo a obrodzovalo to moju detskú dušičku. Chvíľku som mala pocit, že som tichý anjel, ktorý len tak, nebadane kontroluje, či sú na Vianoce naozaj všetci šťastní a spokojní. Veď, tak sa to vinšovalo vo vianočných vinšoch. Šťastia, zdravia, požehnania… a spokojnosti dosti.

Ale, o inom som chcela. Rada nazerám do okien. Je pár miest, kde ma to baví a vyvoláva vo mne vianočné pocity. Český Krumlov patrí medzi ne. Milujem jeho okná. Pretože Krumlovčania sa snažia cieľavedome ulahodiť nielen oku, ale aj duši. Preto tam chodím rada. Opakovane. Roky rokúce. A ešte stále sa moja duša nenabažila.

Prajem Vám, aby aj Vaše okná prinášali ľuďom radosť v duši 🙂 …okrem iného.

Zamrežované pivničné okno starobylého domu s povešanými keramickými slniečkami.

Maria Streicherova (c) photo_Nazeram do okien

Nefotím

Stalo sa to, čo sa mi v ostatnom čase stáva málokedy. Zabudla som si doma foťák. Prišla som do svojho kolískoviska bez neho. Pozerám po okolí, čo by som fotila, kebyže nie sme obaja bez seba.

Kraj ma privítal tichým podoblačným šerom. Hodiny ukazujú stredné popoludnie, ale vonku je tak… ako pre súmrakom. Hrubá oblačnosť nedovoľuje lúčom výraznejšie presvetliť chotár. Drobulinko prší. Niekoľkoplánové horizonty hôr stoja ako práve teraz postavené kulisy. Presne podľa osnovy: vpredu najtmavšie, za nimi bledšie a posledné línie sa zlievajú do bielosivého oparu či závoja dáždika. Fajčia. Bude pršať, keď fajčia. Vravieval starý otec.

Čo by som ešte odfotila? Možno zem, spamätávajúcu sa po dlhodobom suchu. Alebo pásiky pokosenej trávy pod stromami v sade na Bukovej. Nestihli sa vysušiť a uložiť do senníka.

Fotím očami. Vytrvalé nevädze, ktorým neublížilo ani sucho, žltooranžový pupenec pod ostrozelenými kríčkami ciroku, prvú tekvičku na suchom múriku za chalúpkou i priebežne odkvitajúce a rozkvitajúce farebné ľalie. A hordy metrovej buriny, ktorú sucho „absolútne netankuje.“ Fotím susedovie ovečky, ktoré spásajú dažďom osvieženú trávu, sivú pásikovanú mačku mapujúcu svoj vyárendovaný rajón, žltochvosty, prekvapené mojou prítomnosťou na lavičke pod suchým okapom. I lenivo dymiace komíny v dedine. Teplota síce nedosahuje mrazivých hodnôt, ale v chalúpkach je už len tou prítomnosťou ohňa v peci hneď teplejšie. Fotím ľahké triesky z borovicového dreva, ktorými zakurujem. I bukové polienka, ktorými potichučky prikladám rozhorievajúci sa ohník. Fotím letiaci horúci uhlík, ktorý sa s praskotom katapultoval cez mriežku ohniska. Fotím žlté teplé svetlo nástenných lámp odrážajúce sa od svetlého dreva a hrád stropu. Fotím krakeláž na glazúrovaných kachliciach pece i paru stúpajúcu z hrnčeka s čajom.

Fotím modrý autobus štverajúci sa kopcom ku kaplnočke.

Treba mi vôbec fotiť? Je to jedno, či mám foťák alebo ceruzku a papier. Alebo počítač. Alebo nemám nič a iba si tie obrázky nechávam plynúť sebou. Dôležité je… vnímať ich a púšťať si ich do duše. Ono je to vlastne jedno. Tak alebo onak. Dôležité sú pocity. A tie vo mne ostávajú. Nezávisle na médiu, ktorým ich zachytím. Alebo oni sami sa zachytia mojej duše.

Suvenír vo mne 1. časť

…alebo šiestimi štátmi za 5 dní, 4 noci, s 2 hodinami prípravy.

17. 05. 2012

Wienna – Riga – Helsinki. Letisko Swechat, Viedeň.

Ja som to vedela! Jediný náš spoločný kufor má nadváhu. Zaplatíme 60 €, alebo ideme rozbaliť a porozkladať veci do príručnej batožiny? Čo urobí pár búnd… Nevieme, aké bude v Helsinkách počasie. Berieme o pár kusov teplého oblečenia navyše. Kebyže…

Check in, colná prehliadka. Pípam. Sadám na stoličku, vyzúvam topánky. Colníčka prísne prezerá moje chodidlá a obchádza ma šamanským spôsobom čidlom. Pípali topánky. Kovové cvočky pre šnúrky. Nabudúce si beriem balerínky.

Vzdialenosť do Rigy Boening preletel ako vznášadlo. Na hustej pene nízkej oblačnosti. Dve hodiny letu a pripravujeme sa na pristátie. No, moment! Niečo tu nesedí. Let mal trvať tri hodiny a kúštik. Oslovujem letúcha. Ruštinou mi to ide lepšie. Moju klíčiacu angličtinu odkladám na neviemkedy. Leteli sme oproti času. Hodinový posun. Kebyže pozornejšie preštudujem letenku, mám to tam. Air Baltic nás previezol nielen v priestore, ale aj v čase.

Riga je vyumývaná májovým dažďom. Jediný terminál. Niekoľko brán. Komorná atmosféra malého letiska. Do neveľkého vrtuľového lietadla nasadáme priamo z letiskovej plochy. Skoro ako autobus. Ibaže má dve vrtule. O hodinu nás vyklápa na letiskovú plochu v Helsinkách.

Prechádzame bránou pre príletiacich. Traja colníci, čierny labrador. Netvári sa prívetivo.

Volám Peťovi. Krúži okolo letiska, aby nás mohol nabrať priamo pred východom. Tri cesty. Prvá, najbližšia k východu, je pre taxíky, druhá pre autobusy a tretia pre ostatné autá.

Carla je nabitá všetkým, čo potreboval pre svoj život a spol. počas pol roka štúdií vo fínskom Oulu. Plus pár batohov navyše, ktoré si tam zabudli jeho spolužiaci. Cestujú s nami na Slovensko. Nechce sa mi veriť, že tam narve aj nás, kufor a príručnú batožinu. Narval.

Mierime do hotela. Pre Helsinky máme 24 hodín. Arthur hotel nás víta typickým fínskym kľudom. Parkovisko hotela? Recepčný nás posiela zaparkovať do podzemia. Vstup je hneď pri hoteli. Podzemie Helsínk hovorí o strachu žiť medzi dvomi veľmocami, dvomi svetmi. Hrubé oceľové vráta a technické zabezpečenie okolo nich dávajú tušiť, na čo má toto podzemie slúžiť. Kryty pre prípad vojny. Bunkre. Kilometre chodieb. Obrovské podzemné sály. Mesto pod mestom. Ohromné, priestranné. Pod celými Helsinkami sú v skale vydlabané Helsinki podzemné. Múdro využité v čase mieru na parkovanie. Ani príjemná hudba linúca sa z reproduktorov však nezatlačí pocit. Nepríjemný. Obávajúci sa. Strach, obava z prežitia, zostali visieť ako neviditeľné netopiere niekde pod stropom. Napriek zmenám vo svete.

Konečne som pochopila, načo rúry!

Prvé, čo ma zaujalo v Helsinkách, boli ružové skaly a rúry. Rúry podobné odkvapovým. Ibaže opačne trčiace zo zeme. Ukončené téčkom alebo zahnutím. Vysoké do výšky hrude dospelého človeka. Rôznych hrúbok. Hocikde. Zakopávala som o ne na každom kroku. Nechápala som, k čomu je tento technický neestetický doplnok ulice či chodníka. Pochopila som. Vetranie podzemného mesta.

Architektúra, pamiatky, dobré jedlo. Milá Estónka za pultom pizérie. Pritiahla ma vôňa smaženého cesnaku. Vonku prší. V pizérii je príjemne, útulne. Nielen zariadením, ale aj tou vôňou a ľuďmi. Stojím za pultom a pozerám sa, ako mi varí ravioly. Za pár minút mi priamo pred očami zázračí voňavé a chutné jedlo. Zmysly opantáva Pavlovov reflex. Prehodíme cez pult pár viet po rusky. „Vy bíli užé v Estóňiji?“ „Ňet, ňebíla.“ Za tých pár minút, pri robote, vzbudzuje môj záujem o jej krajinu. Uživila by sa aj ako turistická sprievodkyňa. Ďévuška šikovná!

Design districkt Helsinki. Múzeá stíhame len odvonku. Dizajnové dojmy z architektúry a videného zostali.

18. 05. 2012

Temppeliaukio – kostol. Hovorí bez slov. Rozpráva sa s nami cez prahmotu a praduchovno. Nemusíme nič. Iba počúvať. Zažívame v ňom všetky živly tohoto vesmíru v priamom prenose. Kameň, kov, voda, drevo, oheň. A vzduch.

Chcem v ňom zostať aspoň týždeň. Sedieť. Vnímať dušou a fotiť.

Všetky kamene v Helsinkách a spol. sú ružové. Bruškaté a hladké. Z trávnatých košieľ, ktorým sa odtrhli gombičky, vytŕčajú ružovými napráskanými bruchami. Kostol je vytesaný v jednom z tých najbruchatejších kameňov. Ako keď vydlabete do kameňa napájadlo pre vtáčiky. Napájadlo pre duše. S plytkou vznášajúcou sa medenou pokrievkou namiesto strechy. Vznášanie je spôsobené desiatkami štíhlych betónových pilierov, ktoré predlžujú a zároveň presvetľujú okraj pokrievky po jej obvode. Dovnútra padajú šikmé pásy svetla. Uzerajú sa v medenom obložení chórusu, na kamennej podlahe, na surových kamenných stenách. Steny sú naozaj stenami skaly. Žiadne opracovanie do hladka či iné úpravy. Skala sem tam plače malou vyvieračkou. Voda steká do obvodového kanálika. Vhadzujem mincu do pokladničky a beriem si sviečku. Zapaľujem ohnivý živel, aby som urobila živlom, vesmíru i duchovnu zadosť.

Jedna noc v hoteli, dva poldne pre Helsinki. Podvečer. Smerujeme do Štokholmu. Naloďujeme sa na trajekt.

19. 05. 2012

Sediac na spodnej posteli v kajute 2065, dumám o tom, čo by som videla, keby namiesto okrúhleho zrkadla na stene bolo okrúhle kajutové okno. Ryby a iných morských obyvateľov? Bruchá a vrtule okoloidúcich lodí? Či iba nehlučne sa presúvajúce masy tmavej vody? Celkom tmavá by nebola, pretože vonku noc nedosiahla stupeň tmavosti či temnosti.

Polárne noci nad Baltikom sú svetlé asi ako našich pár minút po západe slnka. Polnoc… a vonku je svetlo tak cca na podvečernú prechádzku.

Vikingline a 11 poschodová loď Gabriella ma vezú z Helsínk do Štokholmu. Malebné, riedkymi brezami a smrekmi na pobrežných ostrovoch nežné Helsinky sú kilometre za mnou. Loď ponúka bežný užívateľský komfort, ale ten ma nezaujal. Iba ma donútil nadránom dať si štuple do uší. Susedia si užívateľský komfort užívajú až do rána. Reštaurácie, herne, bary. Loď Gabriella je síce príjemná se vším všudy, ale… Nevyberajte si kajutu nad ľavou prednou plutvou. Kovové búchanie mi v nepravidelných intervaloch natriasalo posteľou.

Vlny Botnického zálivu. Baltické more. Cítila som, ako splývam s vlnami. Žalúdok si dal povedať až po ôsmej pesničke. Spievanie upokojilo moju bránicu. So štupľami v ušiach, zmierená s osudom. Noc som prečkala na posteli v striedavom zaspávaní a zobúdzaní.

Minikúpeľnička v kajute poskytla príjemný ranný budíček. Spláchla som strach i nedospaté sny.

Beriem foťák a idem omrknúť horné paluby. Včera som na nich cvakala až do stŕpnutia prstov – od zimy. Silný ľadový vietor ma večer zahnal do teplých útrob lode. Západ slnka som sledovala už iba spoza orosených skiel vyhliadkovej pasáže siedmeho poschodia. Voda rosila aj odvonku. Špliechala až na siedme. Po slnku zostalo na nebi neurčité stmievacie svetlo a oceľovosivé záveje vĺn. Hrebene, hrebienky, jamy a úvaly. Masy vodnej sily sa ukázali v celej svojej kráse. Vyvstal mi na myseľ ruský maliar Ajvazovskij. A jeho obrazy. Petrohradská Ermitáž a moskovská Treťjakovská galéria ich skrývajú slušný počet. Vidieť tie galérie… Sú jedným z mojich snov.

Bojím sa toľkej vody. V objatí vĺn si uvedomujem všetku úctu, ktorú je človek povinný vzdať tomuto živlu a jeho bohom. Moja hlboká poklona Bohu!

Dobré ráno, Švédsko! Štokholm na dohľad.

Slniečkový Štokholm vyžehlil vo mne všetky nepríjemné pocity minulej noci.

http://foto.atelierzun.com/ako-sa-vlastne-tocia-vrtule/
http://foto.atelierzun.com/temppeliaukio-helsinki/
http://foto.atelierzun.com/ked-spieva-svetlo/

Holandský denník 3. časť

Mladí ešte po polnoci stihli navštíviť Red district. Do hotela sa vracali rikšou. Vytešení, spokojní so zážitkami. Amsterdamský Red district. Tisíce ľudí miesiacich sa v nádeji zažiť vzrušujúci pocit zo živočíšna. Ponuka a predaj ako hocikde inde. Neviem, prečo erotike prischla červená farba. Býčí či zvierací pud zostal v každom z nás.

Všadepríotmná voda. Posledné fotky z Amsterdamu. V duchu i nahlas ďakujem tomuto mestu. S dojatím si sľubujem, že sa sem ešte vrátim. Čo by si čakala od krajiny, ktorej hlavné letisko je 8 metrov pod úrovňou hladiny mora,? vraví syn. Míňame posledné budovy, inštitúcie i obytné komplexy. Kovové ťavy pri železnici idú rovnakým smerom ako naša karavána. Smer Nieuwegein pri Utrechte. Ideme si prevziať plťku a nalodiť sa. Voda, voda, voda. Premávka na vode je rovnako rušná ako na cestách. Štvorprúdové diaľnice. Počúvam nejakú holandskú stanicu, ktorú si systém v aute sám vyhľadal. Aby sa naladilo ucho na reč, ktorú bude ešte týždeň počúvať. Slniečko zašlo za súvislostí plné oblaky. Ovečky, kravičky… a pašienky doďaleka. Pupenec dočahuje výhonkovými prstami okraje protihlukových stien po okraji diaľnice. Namiesto prsteňov sa pýši kvetenou. 17°C. Žltá, modrá… Na ešpézetkách áut i na súpravách vlakov. UTRECHT HELVENUNG. Chytám sa holandských slovíčok na infotabuliach pri diaľnici. Snažím sa im rozumieť. Zatiaľ som nenašla „zlatú niť.“ Nejakú… jazykovú os, ktorá by mi umožnila rozumieť tejto reči. A možno i mentalite. Holanďanov. UTRECHT 7. Lodičky, lode na obzore. Blížime sa do prístavu. Nieuwegein. Na jednej lodi. Náklad z áut preložený. Zoznamovacie kroky po palube mám za sebou. Pred sebou, pred nami, plavba stredným Holandskom. Kajuty „na dve dlane,“ pre dve telá. Také… kratšie. Batožinu uložiť…, to je poučenie pre ďalšie plavby. Čím menej, tým viac miesta pre obyvateľa kajuty. Starší holandský morský vlk nám vysvetľuje, čo je nevyhnutné znať pre zdarnú plavbu. Z jeho holandskej nemčiny, kde sa to hemží chr a ch… rozumieme cca 50 percent. Prizýva si na pomoc mladšieho, anglicky hovoriaceho morského vĺčka. Pochopili sme. Do desať minút treba opustiť prístav, aby sme uvoľnili miesto ďalším lodiam. Nám podobných plavbychtivých suchozemcov je v prístave ešte plných 9 áut. Za dve hrste černíc naoberaných z dolnej paluby a môžeme ísť. Doprava a potom doľava na Goudu. Inštruktáž od kapitána, čo sa smie a čo nie. Kapitán je kapitán. Treba poslúchať. Prvý most a prvá plavebná komora sú za nami. Učíme sa zdraviť posádky okolo plávajúcich lodí. Patrí sa zdvihnúť ruku na pozdrav. Vyprevádzajú nás prístavné kačice a ako inak, čestná letka divých husí. Okolo plavebného kanála čupia pokojné nezúčastnené domčeky s upravenými záhradkami. Pasúci sa poník. Opravári reparujú trstinovú strechu. Elektrickým strojčekom ako u holiča jej robia nový zostrih. Míňame desiatky malých i väčších plavidiel. Skromnejších i luxusnejších. Ale z každej tej plťky cítiť rovnakú pohodu, ako z domčekov. Pre Holandsko platí nie iba… môj dom, môj hrad, ale i moja loď, môj hrad. Čo ma zaujalo? Hneď od začiatku to boli číre, čisté a krásne upravené okná. Číre, bez ozdôb, ale aj totálne dizajnérsky vymakané, povedal by môj syn. Čo okno, to skvost. Každé to okno podávalo svedectvo o vysokej úrovni vkusu majiteľa.

Podpalubie dýcha nami. Proviant vyložený, plachty prestreté, prikrývky a vankúše na svojich miestach. Deväť ľudí a jeden pes na jednej lodi. Vekové zloženie? Od dvojročnej fenky Wendy , cez 16, 17, 20 ročnú omladinu, 31, 32, 45 ročný stredný vek, až po vyšší stredný vek 55, 62 a 66 ročných. Posádka vskutku pestrá. Päť žien, štyria muži.

Voda za plťkou prefackáva spevnené brehy. Cyklisti vpravo, cyklisti vľavo. Mosty vracajú hukotom vrčanie popod ne prechádzajúcej lode. Pozerám, či neuvidím nejakú rybku. Voda má khaki preliv. Okrem jednej šikovnej vydry, ani živáčika rybáčika. Počasie sa mení rýchlo. Chvíľami slniečko, ktoré sme v duchu volali spod zamračenej oblohy pri nástupe na loď, chvíľami vietor, pred ktorým je možný únik iba v kajute. V kajute je však hlučno od motora. Hluk nás vyženie na palubu a to za každého počasia. Plávame do plavebnej komory. Laná a pacholatá sa nám ponúkajú. Priťahujeme sa k stene komory, aby sme o chvíľočku vystúpali aj s loďou cca o meter a vplávali do ďalšieho systému kanálov. Fendre chránia vlastným telom loď pred nárazom na betónové steny komory. Hojda, hojda. Hojdá voda loď a nás na nej. Voda prefackáva betóny a oni jej to pľaskavo vracajú. Desať lodí v plavebnej komore. Voda nateká a nebadane dvíha loď. Plavčíci držia laná, aby loď nenarazila na stenu či na susedné plťky. Trošku stresu pri vyplávaní. Nuž loď, to nie je bicykel. O chlp silnejší plyn a blízkosť susednej lode vyvolá výkriky na oboch palubách. Našťastie, lode sú patrične odťažité. Sledujem plynúce domy na brehu. Podvojné kompozície v oknách. Dve vázy, dva kvety, dve sošky. Tento okenný dualizmus nás sprevádza, odkedy sme vstúpili na holandskú pôdu. Žeby súvislosť s mystickými ochrannými božstvami? Čínski psi Fu sa mi vnucujú v tejto súvislosti. Archetyp „blúdivého Holanďana“ sa prejavil hneď z úvodu. Jedna odbočka doľava a sme v úplne inom kanáli. Pár hodín zblúdeného sklzu budeme musieť dohnať v ďalších dňoch. Spievajú drozdy po holandsky? Konečne aj nejaký iný zvuk ako lodné motory. Plavíme sa úzkym kanálom. Husté porasty jelší a vŕb vľavo, obytné a obchodné zóny vpravo. Jelše sú evidentne drozďou oázou. Kačička s odrastenými káčatkami robí dozor na vyárendovanom plavebnom úseku. Pod vlajkou Európskej únie vlaje naša vlajka. Počuť zvony a zvonkohru. Asi z nejakej radnice.

Príťažlivosť zemská, príťažlivosť lodná. Aj brehová je zvodná. Fascinujúci svet záhradiek, ktoré nemajú čo tajiť. Otvorené, úprimné, upravené. Akú dôveru a príťažlivosť k lodi zažívajú námorníci? Ako k rodnej zemi, k rodnej hrude? A čo je vlastne rodná zem? Zem, ako taká? Nie je to náhodou tiež iba loď plaviaca sa vesmírnym oceánom? Zem – loď. Také asociácie mi plávajú mysľou. Ležím v kajute, ktorá je na dĺžku postele a na šírku dvoch postelí a dvoch dlaní. Okienkom nad hlavou vidím povievajúcu slovenskú zástavu. Taká si mi rodná… O tom to je. Zo všetkých tých hmotných súvislostí zostane námorníkom len ten pocit… z rodnej hrudy. A ten je najdôležitejší. Pocit, myšlienka, vytvárajúca skutočnosť, keď je tá materiálna skutočnosť ďaleko preďaleko. Preto boli aj lásky námorníkov také osudové a silné. Boli ďaleko na to, aby boli rukolapné. Túžby ich posilňovali.

Holandský denník 1. časť

27. 7. 2011
Zo Slovenska po Norimberk. A z Norimberku krížom až do Holandska. Blížiace sa hranice signalizujú pokojne sa pasúce malé stáda totálne čistých kravičiek /aspoň na pohľad/ a stavania z režného muriva. Trošku opar proti zapadajúcemu slnku. Človek robí krajinu? Alebo krajina robí človeka? Kto koho modeluje? Premýšľam pri prvých obrázkoch holandskej krajiny. Amsterdam pred nami. Všetko je také uvoľnené. Holandské blonďaté detičky, aj ich mamky a tatkovia pojedajúci akési „klobásky“ v bistre na prvej pumpe. Asi… nejaká ich špeciality, keď sa tak na ňu vrhli. Možno ich národné jedlo. Stromoradia, remízky… Stromy výškovo približne v jednej rovine. Nikde žiaden kopček či vŕšok. Ledabolo nenútená a prítulná prírodnosť. Morchen je dobré ráno, halo dobrý deň a dach dovidenia. Danku ďakujem. Neštudovala som si dopredu ich reč. Idem do mne úplne neznámeho sveta. Ja ale viem, že už som tu bola… Niečo, hlboko vo mne, v mojej duši, by mohlo vedieť. Nebudem to podrobovať analýze. Iba tíško sledovať, či si duša ešte spomenie. Nie. Nie je to precíznosť Rakúšanov. Stretávame prvé poldre. Alebo, oni stretávajú nás? Tichá ležérna voda. Úpravné hospodárstva. Ovce, kravy, koníky. Lúky, kukuričné polia, balíky sena… Skoro ako u nás. Iba… také čistejšie, upravené. Pamätáte si niekto na anilínové farby? Taká ostrá zelená v nich bola. Tak také…, sú tie lúky a spol. Bager hrajúci sa na piesočku, podniky, firmy, dielne… a domčeky. So živými plotmi a s duálnym prvkom stromov. Borovice alebo nejaké listnáče. Vŕbiny, jelše, buky, topoľová aleja. Brezy. Plôtiky od kola ku kolu. Labute s odrastenými labutiatkami. Diaľnicou sme stále vyššie ako okolitý terén. Trošku vyššie sú iba železničné koľajnice. Kopček! Auto sa potešilo novej výzve. Ale po pár metroch je znovu uzrozumené s rovným terénom. Diaľnice sú vraj zakopané na plávajúcich pontónoch. Žiadne ťažké betónové ploty. Drevené koly a veľkooké pletivo. Amsterdam 45. Submisivita. Čo je na tejto krajine zvláštne? Pocitovo. Ako keď prestupujete z nohy na nohu a nikdy neviete, či sa vám pri nasledujúcom šľapnutí noha nepreborí. Ako keby… hľadala slamku. Firmy, firmičky, firmiská. Ultramoderné. Architektonicky skvostné! A žiaden tulipán. Prvý veterný mlyn. Pred Amsterdamom nás víta véčkovo zošíkovaná letka divých husí. Bicykle, bicykle, bicykle. Sem tam trojkolka. Stovky, tisíce bicyklov. Môj prvý bicyklodojem z Amsterdamu. A hausbóty. Staršie, novšie i najstaršie. Veslári a lodičky brázdiace vody grachtov. A potom cesta do nebies. 4. poschodie Art Gallery hotela. Úzke, do neba volajúce schodište, možno šesťdesiat centimetrov živej šírky. Romantika hustého výhľadu do vežičkových výšin amsterdamských striech. Nájsť voľné parkovné miesto, holá nemožnosť. Chlapi hľadajú voľné miesto a ja sa psychicky pripravujem na zajtrajšie bicyklovanie po Amsterdame. Hola, hola, na kola! Polnočná zmeska všetkých farieb pleti. Túlame sa ulicami. Masy ženúce sa tam a späť. Vyjavené, vytešené. Alebo napäté z budúcich stretnutí. Duniace diskotéky. Všestriehnuce pohľady domácich naháňačov „biznisu.“ Očakávajúce pohľady turistov. Čižmy, štekle, bosé nohy. Tichú hladinu grachtu vejárovito čerí jedna z posledných či prvých? lodičiek. Spiace okná galérií pozývajú na rannú návštevu. Gazdinky vynášajú v plastových vreciach úhľadne zabalené smeti. Pod múrom, v miniatúrnom záhone, drieme biela šípová ružička a ružový slez. Popolnoční cyklisti si spievajú pieseň o tom, ako krásne je bicyklovať sa. Stretávame už len zopár osamelých chodcov, taxíky a ojedinele skútre. Driečne nasvietené domy sa uzerajú v lesklej hladine kanála. Už otícha. Pol druhej. Je čas ísť spať. Brú amsterdamskú.

Noc literatúry, Bratislava, 11. 5. 2011

Bola som na všetkých 11 miestach. Stretla som Helenku, prehodila pár slov s pár ľuďmi, vyskúšala Daniela, či si ešte na mňa pamätá. A s totálne vyčerpaným telom a osvieženou dušou som sa o polnoci vrátila domov. Pekne bolo. Som tu tak veľa rokov… a ja som bola včera prvýkrát na túlačkách nočnou Bratislavou. Pekná je. Dunaj nasával proti svojmu prúdu slané rybacinové vône a vyhadzoval ich v Bratislave. Ulice tíško dudlali zvuky krčmových hovorov. Nad tým všetkým supervízor štvrtinového dorastajúceho mesiaca. Pohľad zo štvrtého poschodia kamenného Dunaja bol impozantný. Moje kamery fotili, cvakali, bzučavo vrývali do pamäti obrázky. Vraj… ho majú zrútiť a postaviť tam niečo nové. Agóniu tejto stavby bolo cítiť na pohmat. Ešte… žije. Samaritáni KC Dunaj mu uľahčujú jeho posledné chvíle, ako najlepšie vedia a môžu. Bar, diskotéka, vyhliadka. A výťah, ktorý nás držal zubami nechtami. Nechcel nás vypustiť ani na: „Cézar, otvor sa!“ Tá budova… chce žiť! Ostatné dojmy? Kristína na policajnej stanici, bunker plný stojacich nedýchateľných pachov a Heydrichovej vraždy, hladkajúci hlas Petra Rúfusa, paláce a ich tajomné vnútornosti vnútorných dvorov, Hudákov hudúci hlas plynúci cez dve poschodia, počúvajúce PO Boxy na pošte s tragikou klietkových cukrujúcich hrdličiek a rozchodu. Skvelé pravdivé podujatie. Tá pravdivosť chvíľ, myslím, všetkých dostala. Pravdivosť spojenia vhodného miesta, vybratého úryvku, čítajúceho a poslucháčov. Leporelo… sa vydarilo.