Koža

Najväčší zmyslový orgán človeka. Vnímame ňou hmat, chlad, teplo, bolesť, poranenia, odretia,… My sme však nepozorní voči tomu, čo nám sprostredkúva. Zabúdame na to najkrajšie. Na láskyplný dotyk. Objatie. Pritúlenie. Pohladenie.

Ľudské telo v dnešnej dobe väčšina ľudí vníma iba ako súhru fyzických a psychických náležitostí. Či chceme alebo nechceme, patria k tým náležitostiam ľudskej existencie aj náležitosti emocionálne a duchovné. To všetko máme možnosť prežiť v tomto živote na vlastnej koži i na „vlastnej koži.“ Alebo, vo vlastnej koži.

Ľudové prirovnania hovoria o tom, že máme „hrošiu kožu,“ že sa „necítime byť vo vlastnej koži,“ že máme „husiu kožu,“ že niečo okúsime na vlastnej koži, že sme „vlci v koži baránkov.“ Koža nás oblieka do krásneho zmyslu. Do dotyku. Nezabúdajme na dotyk! Cez dotyk je koža najväčším receptorom, sprostredkovateľom vnemov z okolitého sveta. Živého i neživého. Doprajme si dotyk, objatie, splynutie, pohladkanie. Dotyk nám sprostredkúva komunikáciu bez znalosti reči. Bez slov.

Zvieratá v tom majú jasno. Dotýkajú sa prirodzene a bez zábran. Pritúlia sa a je im dobre. Čosi z toho prirodzeného, existenčného, živočíšne živého sa z človeka niekam vytráca.

Buďme prirodzení. Buďme vo vlastnej koži. Doprajme svojej koži prirodzené či láskyplné dotyky.

Niekde som čítala, že človek potrebuje tri objatia denne na prežitie a šesť objatí denne, aby sa cítil šťastný.

Objímam vás! Nerátane.

Kultúre našich divákov fakt odzvonilo

Vyvrcholenie hry Anna Karenina. SND. Bratislava. 29. 6. 2012.

Obecenstvo takmer nedýcha. Zuzana Fialová podáva úžasný výkon. Otázka bytia či nebytia. Vtom zvoní mobil. Jasné, že nie Fialovej! Oj, kultúra naša nekultúrna! Pozerám na „dámu,“ ktorej to zazvonilo. Sedí. Nehýbe sa. Vôbec ju neberie vypnúť ho. Necháva ho dozváňať. Nebyť mladej ženy vedľa nej, ktorá po ňom duchaprítomne capla, myslím si už nadobro, že kultúre našich divákov fakt odzvonilo.

Suvenír vo mne 4. časť

21. 5. 2012

Akú atmosféru má Nemecko? Tiež je upravené, ale nemá tú sviežu zelenú ako Švédsko. Prečo? Priemysel? O čo šedivšia je tá zeleň…

Vylodili sme sa po nočnej plavbe v Rostocku. 6:30 Načas. Štvorica nemeckých policajtov čaká v prístave na svoj úlovok. Švédsko povoľuje vodičom dve desatiny promile alkoholu v krvi. V Nemecku je tolerancia alkoholu v krvi vodiča nulová. Loď bola plná nápisov s varovaním. Nuž, kto chce kam…, nech si cestou trajektom zo Švédska do Nemecka nedá poldeci či pivko.

Berlin 111 km. Diaľnica sa viac podobá našej, ale tiež ju nelemujú bilboardy. Až po Berlín žiadna slovenská ešpézetka.

Berlínsky medveď ako socha pri diaľnici, berlínsky medveď vo farebných šortkách robí stojku. Berlín ochutnávame iba z okna auta. „Je to tu nemecky systematické,“ hovorí Peťo, keď krútim nosom, že mi tu čosi… chýba. Smerujeme k Brandenburskej bráne. Berlínsky medveď v boxerských rukaviciach. Grafiti. Vpravo žena zahalená od hlavy až za päty, vľavo muž v turbane na bicykli. Aj to je Berlín. Útržky hry na píšťalke vletia otvoreným oknom do auta.

Zeleň. Aj keď iná ako vo Švédsku je všade. Zelený stred mesta. Vyskakujem ako paparazzi z auta. Fotím narýchlo Reichstag. Hodinová jazda Berlínom. Možno stovka fotiek. Toto mesto by si zaslúžilo viac času. Pouvažujem.

Odbočka na Drážďany pred nami. Koridor protihlukových stien okolo diaľnice. Vo Švédsku som nevidela žiadne. Pater noster s najnovšími modelmi áut v sklenenej veži. Betónka. A socha berlínskeho medveďa na rozlúčku. Ktovie, ako je to s tým berlínskym medveďom. Alebo s jeho „medveďou“ službou?

Letisko. Nadjazd. A Berlín je za nami.

Dresden 158 km.

Pokazený starý Wartburg na kraji diaľnice. Pomník Trabantu sme míňali ešte v Berlíne. Toto „východné“ Nemecko je úplne iné ako jeho „západný“ súrodenec.

Vrtule veterných elektrární. Ako keby chceli pohnúť dopredu čas. Niektoré stoja. Čas je to, čo chýba tejto časti republiky Deutschland. Desaťročia sa dajú preklenúť i preskočiť, ale vývoj sa na tejto časti republiky podpísal nezmazateľným spôsobom.

K doplneniu paliva treba odbočiť do krajiny. Žiadna pumpa pri diaľnici. Milá ženská osádka dedinskej pumpy. Dámy v zrelšom veku, „v rokoch.“ Čerstvé žemle, obložené chlebíčky a Würste. Narýchlo hlceme raňajky. Zapíjame ovocným čajom. Tety pumpárky nás vyprevádzajú ako starých známych a zdravia pozdravom pre ďalšie stretnutie. Ktovie… Možno. Človek sa rád vracia tam, kde mu je, či bolo dobre.

Ráno v Berlíne, na obed v Drážďanoch.

Žlté drážďanské električky vyzerajú interesantne. Impozantné vzletné zastrešenie nástupíšť.

Starobylé mesto. Od začiatku. Liatinové stĺpy podjazdu pod železnicou si túto nálepku tiež zaslúžia. Mešita minaretu vpravo. Zwinger? Asi vľavo. Stadtrunfahrt. Vyhliadkový autobus.

Parkujeme pri parku. Zwinger… treba zažiť. Prejsť sa po jeho záhradách, posedieť na kamenných lavičkách okolo fontán. Nechať na seba dýchnuť ušľachtilú krásu kamenných sôch, kráčať pod vznešenou monumentálnosťou stavieb. Nechala som voľne blúdiť pohľad po všetkej tej nádhere. Zastavil sa, kde chcel. Fotil, čo chcel. Bočné parky a partery mierne zanedbané, ale…, dobre tu bolo. Oku lahodili pohľady a výhľady, uchu šum fotán a spev drozdov. Basreliéfna mapa Zwingru s brailovým písmom. To je ono! Hmotu tejto architektúry, všetky artefakty, má chuť človek ohmatať, pohladiť si ich, cítiť dlaňou i prstami ich štruktúry.

Vyzerá to, že ľudia tu žijú koncertami. Žiada sa mi ostať. Džezové dni, dixieland,… Aj na tom by si moje ucho zgustlo. Altmarkt galerie. Dobré jedlo za primerané eurá. Úžasná ananásová torta, chutný čaj a voňavá káva. Nechce sa mi odísť! Lepšie povedané, chce sa mi prísť opäť. Kvitnú agáty, ďateliny, baza. Ľudia sú iní, kraj je iný, mesto je iné. Ale aj tak mi je tu dobre. Sfúknem rozlúčkový lupienok kvetu, ktorý pristál na okraji otvoreného okna auta. Mám ho za pomyslenú mincu návratu hodenú do studne. Lupienok návratu. V pondelok boli galérie Zwingru zavreté. O dôvod viac prísť aj v iné dni.

Predo mnou 500 km pozdĺž Ariadninej nite domova. Auf wiedersen, Dresden! Modré kupoly pravoslávneho ruského kostolíka.

„Doteraz, keď si počul o Drážďanoch, nevedel si k nim pripojiť obraz. Teraz už vieš,“ vravím Peťovi.

Až za hranicami s Českom stretávame prvé auto so slovenskou ešpézetkou. To mu trvalo! Čakáme naň už od Fínska.

Suvenír vo mne 3. časť

20. 5. 2012 podvečer

Diaľnica na Trelleborg. Monotónne striedanie zmiešaných lesov, lúk. Sem tam skala. Sem tam červené domčeky. Červené domčeky s bielym okolo okien, dverí a rožných hrán. Ako by ich jedna mater mala.

16 a 3. Čísla vojenských stíhačiek na monumente vedľa diaľnice. Kvitnúce pole repky olejky poskytne oku vítanú zmenu. Ďalšie lietadlá… Saab. Žltému sa aj vrtuľa točí. Zvláštna záľuba, lietadlá pri diaľnici. O dva kilometre je letecké múzeum. Toť vysvetlenie pre monumenty.

Sem tam kôň či kravky. Lietadlá. Zasa dve. Peťo jedno z nich nazval šipkou. Vyzerá tak. Len sa vystreliť.

Mjölby. Stojíme pár minút na pumpe. Informatívne sa informujem na infotabuli. Staré mesto. Kamenný blok s runami, motocyklistický štadión. Na tráve sedia mladí rodičia s batoľaťom. Siestujú. Totálne doderava prehrdzavené staré Volvo vzbudzuje v rade zaparkovaných áut iba môj záujem. Vraj je to trendy.

Vodu von a vodu dnu. Pár metrov horom a dolom parkoviska. Sadáme znova do auta. Za nami 254, pred nami 414 km.

Okolitá krajina dramaticky zavlnila bokmi. Zelená vo všetkých jasných odtieňoch trávových či v drevitých štruktúrach zostala. Do krajiny sa dokomponovali jazerné plochy. Už viem, čo sa mi na týchto švédskych diaľniciach zdalo zvláštne! Chýbajú pri nich bilboardy. Nie. To nie sú správne slová. Tu nikomu nechýbajú. Neotravujú, nevnucujú sa človeku. Iba za hranicou ochranného diaľničného pásma sa sem tam objaví malá tabuľka s miestnou reklamou.

Jazero Vätern. Jedno z najväčších vo Švédsku. Pocit mora. Vľavo búrka škrtí modrú obloku. Vpravo slnko západu oblizuje vzdialené jazerné ostrovy. Spokojné švédske ostrovné kravičky mi znova evokujú spomienky na Holandsko.

Krajina hustne. Mestá, fabriky, obchodné centrá. Farma s červenými domčekmi sa mihne už len občas. Všadeprítomné lesy a kamene. Oblými bruchami trhajú gombičky na trávnatých košeliach. Podobne ako vo Fínsku. Obliny svedčia o ich úctyhodnom veku. Tam, kde sa do nich zahryzla diaľnica, ukazujú svoju kockovitú odlučnosť. Kocky vhodné rovno na dláždenie ulíc.

Autu treba dať znova proviant. Pumpujeme. Dvojica v zelenom kabriolete zn. Triumf pri vedľajšom stojane vyvoláva úsmev. Muž a jeho pes na sedadle spolujazdca. Obaja si evidentne užívajú slnečný podvečer a vietor vo vlasoch. Užívajú si…, cítiť zo všetkých ľudí, ktorých som tu videla či stretla. Vrátane pracujúcich. Alebo to len na mňa hrajú? Alebo mi idú do obrazu takí, akých ich chcem vidieť?

K scenérii sa nenápadne pridávajú vresovce a čučoriedky. Robia diaľnici elegantný šál z buklé. Sem tam stromovou zeleňou prekuknú kvitnúce plánky. Odkvitajúce čerešne a jablonky v plnom kvete. Fascinujúci ostrozelený podrast brezovej mladiny v tmavých borovicových lesoch. Čisto čisté lesy. Žiaden polom, ani kopy polámaných konárov. Keď sa Peťo pýtal domorodcov na znečistenie lesov vo Švédsku, odpoveď znela: „Prečo by to niekto robil?“ Nechápali jeho otázku. Ich lesné myslenie je nastavené úplne iným smerom. Každý jeden vyťažený strom je nahradený novým, vysadeným. Cyklus sa drevo či stromocyklí.

Konečne zmena. Pár golfových ihrísk. GPS ukazuje okolitú jazernú krajinu. Cez husté porasty sa však vodné zrkadlo mihne len sem tam. Dopravné značky upozorňujú na losy. Vyzerám ich vpravo i vľavo. Skrývajú sa ako yeti.

Pár sto kilometrov. Krajina zmenila tvar i tvár. Lesy vystriedali šírošíre polia. Červené domčeky zostali za nami. Blížime sa k dánskym hraniciam. Do zorného poľa sa mi nenápadne vplížilo more. Zlatá hodinka pre fotografov. Zapadajúce slnko dáva všetkému naokolo krásnu zlatavú farbu.

Červená Korveta nám razí cestu v hustnúcej nedeľnej premávke. Spätné zrkadielko Korvety využíva lúče zapadajúceho slnka. Morzeovkou signalizuje pozdrav. Odpich. A je ďaleko pred nami.

Iná architektúra. Farmy. Znova stáda kráv. Autá s prívesmi pre kone vystriedali autá s prívesmi pre člny. Ostrošpicaté dánske vežičky kostolov, veterný mlyn. Trelleborg 7. Opätovne sa mi pripomína Holandsko. Rovina. Kde tu malý kopček. Kravy, kone, biele a čierne ovce.

Za nami zapadajúce slnko. Pred nami more, samý kraj Švédska a naša plťka. Rampa 53. Čakáme na nalodenie. Prišli sme skôr, pretože sme na GPS zabudli zmeniť čas na stredoeurópsky.

Sedím v aute. Predo mnou i za mnou čakatelia na zajtrajší Rostock. Sledujem čiperné blikajúce autíčka, ako vyprázdňujú paluby Huckleberry Finna. Návesy končia zaparkované jeden vedľa druhého na nábreží. TT line. Nákladný trajekt nemá ten komfort, ako Gabrielle z Helsínk. Má však omnoho väčšiu prepravnú plochu. Vyše pol lode nákladná, menšia časť obytná. Prístavné svetlá už svietia naplno. Odchádza Peter Pan. Do Gdanska? Či niekam inam?

Adaptabilná kačička chodí od auta k autu a žobre omrvinky. Vyžobrala. Najedla sa. Po nej prišiel ďalší hladný zobák. Čajka. Kam sme to dospeli, keď si divé kačky chodia pýtať jedlo k autám na prístavných rampách?

Noc sa nalieva do tmavomodra.

Suvenír vo mne 2. časť

20. 5. 2012, ráno 9:24 hod.

Jedna za druhou. Ako húsky do dvora. Plávajú lode do prístavu. Desať, dvanásť poschodové húsky. Biele, bielo modré, červeno biele. Komíny bafkajú malý dym v porovnaní s objemom, ktorý poháňajú lodné motory. Bzučanie motorov. Čuť manévrovanie ľavých a pravých. Jemne. Ako v rukavičkách sa otáčajú obrie húsky pred mojím oknom na šiestom poschodí hotela Ariadne. V Štokholme.

Dobrý názov pre prístavný hotel. Ariadnina niť vedie cestujúcich tam a späť. Ešte pol dňa a idem po tej nitke aj ja ďalej. Smerom na švédsky Trelleborg, Rostock, Berlín, Drážďany a Prahu. A… domov. Domov, moje húsky biele, domov.

Po širokej príjazdovej ceste k trajektom ženie vietor pred sebou prázdnu plechovičku. Kotúľajúc ho listuje v časopise, ktorý uchytil bohviekde. Ženie ho smerom k vode. Sieťovaný plot zachytáva všetky nábrežné aktuálnosti. Plechovičky i časopisy, i pohľady smerujúce k vode.

Kráľovský park. Vyšľapané cestičky. Jednoduché futbalové brány naznačujú možné ihriská na futbal. Trávnik. Mierne zvlnený. Skupinky mladších i starších hrajú futbal. Nepatrné terénne nerovnosti ihriska im nevadia.

Kruhy plné kvitnúcich tulipánov a kráľovských korún. Parky a nábrežia naplno rozkvitnuté ľuďmi. Spokojnými, slniečkovými ľuďmi. Švédi milujú slnko a slnko miluje Švédov. Posedávajú, ležia na tráve v parkoch i na nábrežiach kanálov otočení k slnku.

Hrdosť na štátne farby. Všade menšie či väčšie žardiniéry. Modré a žlté sirôtky v nich vôbec nevyzerajú sirotsky. Pôsobia dojmom milovaných a hýčkaných princezien.

Kockato ostrihané stromy v mestských alejách.

Okná bytov ako výklady. Dve lampy alebo sochy v okne, ale Holandsko to nie je. Čo je to? Švédsko. Štokholm.

Cyklisti. To majú Švédi s Holanďanmi tiež spoločné..

Ida cestou míňame severské múzeum Nordiska. Kanály plné lodičiek. Swedish trends and traditions. Skanzen. Aj s vyhliadkou. Turisti prilepení k foťákom.

Vasa. Loď, ktorá doplávala necelé dva kilometre. Pýcha i pád voľakedajšej najkrajšej lode Švédskeho kráľovstva pod jednou strechou, alebo múzeum ambícií byť najlepší. Vyše 300 rokov čakala pod vodou na svoju ušlú slávu. Dočkala sa. Davy obdivovateľov stoja v trpezlivom rade, aby zo štyroch poschodí uvideli jej krásu a veľkoleposť.

Sochy. Malé, veľké, komorne zakomponované hocikde, kde by mohlo na chvíľku spočinúť ľudské oko. Vedia, že sú obdivované. Patria k tomuto životu, k švédskemu životnému štýlu.

Strážnik pred kráľovským palácom si doprial presne organizovanú vychádzku. Odrátané kroky popred bránu a späť. Priblížiť sa k nemu možno maximálne na dva metre.

Múzeum troch korún, Národné múzeum a najstaršia časť mesta.

V protismere beží po chodníku skupina bežcov. Ženy, muži, rôznych vekových skupín. Láska k telu a k športu je u Švédov zrejmá. Nevidela som zatiaľ tučného Švéda.

V thajskej reštaurácii Pong sa čašník pýta, či sme na diéte. Už nevládzeme. Ani len okoštovať. All you can eat. Vynikajúce jedlá z neustále dopĺňaného teplého i studeného bufetu, vrátane sushi. Za primeranú cenu. Posedávame a dopriavame si siestu po dobrom jedle a príjemných zážitkoch.

Aziatky sa fotia pod japonskými kvitnúcimi čerešňami v centre Štokholmu.

Švédi nešetria na dopravných značkách. Všade je regulovaná rýchlosť prispôsobená danostiam úseku. Aby premávka nestála.

Slnko v zenite. Dovidenia, Štokholm. Ariadnina niť ma vedie ďalej. K svojmu začiatku. Z rádia sa linie lahodný ženský hlas. Nerozumiem švédčine ani ö, ale pocit z nej je príjemný.

Workshop Idy Kelarovej v Devíne

8. 6. 2012

Prvý deň za mnou. Pľúca v prvom momente nechápali, čo od nich chcem. Nespievala som v živote s vypnutou hlavou. Idin zámer, keď mi/nám dala do rúk rómske texty bez prekladu, ukazuje svoj dôsledok. Začala som spievať z plných pľúc a dušou. Po troch hodinách spevu mám vypucovaný interiér priedušnice, priedušiek a duše tak, ako som ich dosiaľ nikdy nemala. Cestou domov skúšam hovoriť. Počúvam sa. Mám úplne iný hlas. Premýšľam, kto to za mňa hovorí. Uvedomujem si, že je to môj vlastný, oslobodený hlas.

„Našli, moji rádcové, našli?“

Každý dostávame do vienka nejaký dar. Dar… čohosi, čo možno rozbalíme hneď po narodení, alebo čo možno ani nevieme, že máme. Niekedy ten dar neobjavíme po celý život. Je to ako hra na schovávačku. Ale, keď ho nájdeme, radosť je preveliká! To sú potom Vianoce každý deň!

Stačí len… počúvať sa. Byť k sebe pozorný. Vôbec to nie je také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Pretože BLUDISKO či LABYRINT ŽIVOT nie vždy má po ruke Ariadninu niť, ktorá by človeka bezpečne doviedla k cieľu. Ja tiež iba… tkám tú nitku.

Suvenír vo mne 1. časť

…alebo šiestimi štátmi za 5 dní, 4 noci, s 2 hodinami prípravy.

17. 05. 2012

Wienna – Riga – Helsinki. Letisko Swechat, Viedeň.

Ja som to vedela! Jediný náš spoločný kufor má nadváhu. Zaplatíme 60 €, alebo ideme rozbaliť a porozkladať veci do príručnej batožiny? Čo urobí pár búnd… Nevieme, aké bude v Helsinkách počasie. Berieme o pár kusov teplého oblečenia navyše. Kebyže…

Check in, colná prehliadka. Pípam. Sadám na stoličku, vyzúvam topánky. Colníčka prísne prezerá moje chodidlá a obchádza ma šamanským spôsobom čidlom. Pípali topánky. Kovové cvočky pre šnúrky. Nabudúce si beriem balerínky.

Vzdialenosť do Rigy Boening preletel ako vznášadlo. Na hustej pene nízkej oblačnosti. Dve hodiny letu a pripravujeme sa na pristátie. No, moment! Niečo tu nesedí. Let mal trvať tri hodiny a kúštik. Oslovujem letúcha. Ruštinou mi to ide lepšie. Moju klíčiacu angličtinu odkladám na neviemkedy. Leteli sme oproti času. Hodinový posun. Kebyže pozornejšie preštudujem letenku, mám to tam. Air Baltic nás previezol nielen v priestore, ale aj v čase.

Riga je vyumývaná májovým dažďom. Jediný terminál. Niekoľko brán. Komorná atmosféra malého letiska. Do neveľkého vrtuľového lietadla nasadáme priamo z letiskovej plochy. Skoro ako autobus. Ibaže má dve vrtule. O hodinu nás vyklápa na letiskovú plochu v Helsinkách.

Prechádzame bránou pre príletiacich. Traja colníci, čierny labrador. Netvári sa prívetivo.

Volám Peťovi. Krúži okolo letiska, aby nás mohol nabrať priamo pred východom. Tri cesty. Prvá, najbližšia k východu, je pre taxíky, druhá pre autobusy a tretia pre ostatné autá.

Carla je nabitá všetkým, čo potreboval pre svoj život a spol. počas pol roka štúdií vo fínskom Oulu. Plus pár batohov navyše, ktoré si tam zabudli jeho spolužiaci. Cestujú s nami na Slovensko. Nechce sa mi veriť, že tam narve aj nás, kufor a príručnú batožinu. Narval.

Mierime do hotela. Pre Helsinky máme 24 hodín. Arthur hotel nás víta typickým fínskym kľudom. Parkovisko hotela? Recepčný nás posiela zaparkovať do podzemia. Vstup je hneď pri hoteli. Podzemie Helsínk hovorí o strachu žiť medzi dvomi veľmocami, dvomi svetmi. Hrubé oceľové vráta a technické zabezpečenie okolo nich dávajú tušiť, na čo má toto podzemie slúžiť. Kryty pre prípad vojny. Bunkre. Kilometre chodieb. Obrovské podzemné sály. Mesto pod mestom. Ohromné, priestranné. Pod celými Helsinkami sú v skale vydlabané Helsinki podzemné. Múdro využité v čase mieru na parkovanie. Ani príjemná hudba linúca sa z reproduktorov však nezatlačí pocit. Nepríjemný. Obávajúci sa. Strach, obava z prežitia, zostali visieť ako neviditeľné netopiere niekde pod stropom. Napriek zmenám vo svete.

Konečne som pochopila, načo rúry!

Prvé, čo ma zaujalo v Helsinkách, boli ružové skaly a rúry. Rúry podobné odkvapovým. Ibaže opačne trčiace zo zeme. Ukončené téčkom alebo zahnutím. Vysoké do výšky hrude dospelého človeka. Rôznych hrúbok. Hocikde. Zakopávala som o ne na každom kroku. Nechápala som, k čomu je tento technický neestetický doplnok ulice či chodníka. Pochopila som. Vetranie podzemného mesta.

Architektúra, pamiatky, dobré jedlo. Milá Estónka za pultom pizérie. Pritiahla ma vôňa smaženého cesnaku. Vonku prší. V pizérii je príjemne, útulne. Nielen zariadením, ale aj tou vôňou a ľuďmi. Stojím za pultom a pozerám sa, ako mi varí ravioly. Za pár minút mi priamo pred očami zázračí voňavé a chutné jedlo. Zmysly opantáva Pavlovov reflex. Prehodíme cez pult pár viet po rusky. „Vy bíli užé v Estóňiji?“ „Ňet, ňebíla.“ Za tých pár minút, pri robote, vzbudzuje môj záujem o jej krajinu. Uživila by sa aj ako turistická sprievodkyňa. Ďévuška šikovná!

Design districkt Helsinki. Múzeá stíhame len odvonku. Dizajnové dojmy z architektúry a videného zostali.

18. 05. 2012

Temppeliaukio – kostol. Hovorí bez slov. Rozpráva sa s nami cez prahmotu a praduchovno. Nemusíme nič. Iba počúvať. Zažívame v ňom všetky živly tohoto vesmíru v priamom prenose. Kameň, kov, voda, drevo, oheň. A vzduch.

Chcem v ňom zostať aspoň týždeň. Sedieť. Vnímať dušou a fotiť.

Všetky kamene v Helsinkách a spol. sú ružové. Bruškaté a hladké. Z trávnatých košieľ, ktorým sa odtrhli gombičky, vytŕčajú ružovými napráskanými bruchami. Kostol je vytesaný v jednom z tých najbruchatejších kameňov. Ako keď vydlabete do kameňa napájadlo pre vtáčiky. Napájadlo pre duše. S plytkou vznášajúcou sa medenou pokrievkou namiesto strechy. Vznášanie je spôsobené desiatkami štíhlych betónových pilierov, ktoré predlžujú a zároveň presvetľujú okraj pokrievky po jej obvode. Dovnútra padajú šikmé pásy svetla. Uzerajú sa v medenom obložení chórusu, na kamennej podlahe, na surových kamenných stenách. Steny sú naozaj stenami skaly. Žiadne opracovanie do hladka či iné úpravy. Skala sem tam plače malou vyvieračkou. Voda steká do obvodového kanálika. Vhadzujem mincu do pokladničky a beriem si sviečku. Zapaľujem ohnivý živel, aby som urobila živlom, vesmíru i duchovnu zadosť.

Jedna noc v hoteli, dva poldne pre Helsinki. Podvečer. Smerujeme do Štokholmu. Naloďujeme sa na trajekt.

19. 05. 2012

Sediac na spodnej posteli v kajute 2065, dumám o tom, čo by som videla, keby namiesto okrúhleho zrkadla na stene bolo okrúhle kajutové okno. Ryby a iných morských obyvateľov? Bruchá a vrtule okoloidúcich lodí? Či iba nehlučne sa presúvajúce masy tmavej vody? Celkom tmavá by nebola, pretože vonku noc nedosiahla stupeň tmavosti či temnosti.

Polárne noci nad Baltikom sú svetlé asi ako našich pár minút po západe slnka. Polnoc… a vonku je svetlo tak cca na podvečernú prechádzku.

Vikingline a 11 poschodová loď Gabriella ma vezú z Helsínk do Štokholmu. Malebné, riedkymi brezami a smrekmi na pobrežných ostrovoch nežné Helsinky sú kilometre za mnou. Loď ponúka bežný užívateľský komfort, ale ten ma nezaujal. Iba ma donútil nadránom dať si štuple do uší. Susedia si užívateľský komfort užívajú až do rána. Reštaurácie, herne, bary. Loď Gabriella je síce príjemná se vším všudy, ale… Nevyberajte si kajutu nad ľavou prednou plutvou. Kovové búchanie mi v nepravidelných intervaloch natriasalo posteľou.

Vlny Botnického zálivu. Baltické more. Cítila som, ako splývam s vlnami. Žalúdok si dal povedať až po ôsmej pesničke. Spievanie upokojilo moju bránicu. So štupľami v ušiach, zmierená s osudom. Noc som prečkala na posteli v striedavom zaspávaní a zobúdzaní.

Minikúpeľnička v kajute poskytla príjemný ranný budíček. Spláchla som strach i nedospaté sny.

Beriem foťák a idem omrknúť horné paluby. Včera som na nich cvakala až do stŕpnutia prstov – od zimy. Silný ľadový vietor ma večer zahnal do teplých útrob lode. Západ slnka som sledovala už iba spoza orosených skiel vyhliadkovej pasáže siedmeho poschodia. Voda rosila aj odvonku. Špliechala až na siedme. Po slnku zostalo na nebi neurčité stmievacie svetlo a oceľovosivé záveje vĺn. Hrebene, hrebienky, jamy a úvaly. Masy vodnej sily sa ukázali v celej svojej kráse. Vyvstal mi na myseľ ruský maliar Ajvazovskij. A jeho obrazy. Petrohradská Ermitáž a moskovská Treťjakovská galéria ich skrývajú slušný počet. Vidieť tie galérie… Sú jedným z mojich snov.

Bojím sa toľkej vody. V objatí vĺn si uvedomujem všetku úctu, ktorú je človek povinný vzdať tomuto živlu a jeho bohom. Moja hlboká poklona Bohu!

Dobré ráno, Švédsko! Štokholm na dohľad.

Slniečkový Štokholm vyžehlil vo mne všetky nepríjemné pocity minulej noci.

http://foto.atelierzun.com/ako-sa-vlastne-tocia-vrtule/
http://foto.atelierzun.com/temppeliaukio-helsinki/
http://foto.atelierzun.com/ked-spieva-svetlo/

O archetypoch a čerešni

Venované pamiatke môjho starého otca, Štefana Rajču – Hrdého zo Šútoviec.

Sú určité archetypy, pravzory v našich životoch. Možno ich brať ako jadro nám vlastnej vnútornej kultúry.

Môj starý otec sadil pred štyridsiatimi rokmi čerešňové stromy pri poľnej ceste. Piplal ich, v zime chránil pred poľnou zverou. Zjari strihal a štepil. Nepatril mu ani kúsok tej obecnej zemičky. Ale on sadil. Moja mamka sa ho pýtala: „Načože to, otec, sadíte?“ A on: „…ľudia pôjdu okolo, odtrhnú si čerešne a povedia – to Štefan Rajčo zasadil. Tak povedia.“ Cítil zodpovednosť tiež za to, čo patrilo všetkým a zároveň i vnútornú ľudskú povinnosť urobiť radosť aj iným.

Prešlo pár rokov a moja mamka s mojimi deťmi na prechádzke chotárom a horou sadila kvietky. Mala so sebou semiačka a cibuľky, čo jej zostali zo záhrady. O rok, zasa na tej istej cestičke, hľadala spolu s deťmi, čo vzišlo. Kde – tu sa objavil v poľnej tráve pri chodníku narcis či astrička. Tešila sa z toho, aké prekvapenie pripraví náhodným okoloidúcim. Dnes, po dvadsiatich piatich rokoch, už nevládze vyjsť na „Bohátku“ či do „Údolov.“ Stále však spomína: „…či ešte sa kde – tu objaví tá moja kvetinka? Ako sa asi ľudia tešili, keď ju tam, takú stratenú, našli?“ Sľúbila som jej, že ju raz vyveziem autom pri „Vendelínka.“ A odtiaľ, s prestávkami na oddych pre rokmi unavené telo, prejdeme tú cestičku znova. A pozrieme… A či snáď znovu zasejeme?

Starý otec sa už šestnásť rokov pozerá dolu, na dedinu, iba z fotografie na náhrobku, z dedinského cintorína. Vyzerá tú svoju čerešničku. Či ešte zakvitne kdesi na „Láne,“ či pri ceste „Pod obrazom?“ A ja pozerám s ním. Občas mi stisne srdce smútok za všetkými tými stromami a sadmi, ktoré družstevníci, v blahej pamäti, vyklčovali. „Rekultivovali…“ „Rekultivovaná“ pôda dnes neslúži ani obiliu, ani stromom. Leží ladom. Sem – tam na nej rastie ďatelina, ktorú novodobá generácia roľníkov pokosí. Ani netušia, čo táto zemička pod ich nohami nosila. Aké krásne a úrodné stromy, zelené háje a pastviny s hojnosťou tráv i bylín.

Stojím na holom, takmer hanbiacom sa „Diele.“ Bez jediného stromu, na ktorom by sa zastavilo ľudské oko. Kde by si oddýchlo pred tým, než sa rozžiari z ďalších pekných obrazov okolo. Stojím… Počúvam rovnaké zvuky a cítim rovnaké vône ako môj starý a prastarý otec či mať. Zrazu viem, čo urobím. Prejdem kolotočom dôležitých i menej dôležitých byrokratických ťahaníc a na tej istej zemičke, kde sadili oni, zasadím strom. Čerešňu. A možno aj dva, tri, štyri… Aj orech, hrušku, jabloň a slivku. A so svojimi vnúčatami sa raz možno vyberiem do hory zasadiť ďalšie kvietky. Možno to nebude celkom podľa očakávania ekologických a ochranárskych inštitúcií. Ale jedno viem určite. Určite to bude podľa očakávania mojich vlastných archetypov, ktoré – vo vzťahu k prírode – zasiali do mňa moji predkovia.

„Starý otec, ďakujem vám!“

Že čo s tým máte spoločné vy? Súčasnosť, dnešok či zajtrajšok? Alebo miesto, kde teraz žijem, žijete, žijeme? Veľmi veľa.

V každom z nás sú archetypy všetkého možného i nemožného. Je len na nás, či už máme korene tu, alebo stovky kilometrov odtiaľto, ako tieto archetypy pochopíme a podáme ďalej. Vo mne, hoci som si to predtým nikdy výraznejšie neuvedomovala, je veľa práve z tej dedinky môjho starého otca. A je úplne jedno, či som tu, v meste, alebo tam, na dedine. Dôležité je mať ten pocit – zasadiť strom.

Napísané v roku 2002

Ako píšem

Ako píšem básne…? Ako keď oberám čerešne. Môžem ich oberať, napríklad, iba zo zeme. Čerešne bližšie k zemi sú šťavnaté, ale nie veľmi červené. Môžem ich oberať aj vysoko v korune. Stojac na hojdavom rebríku, dočahujem tie najtmavšie. Sú čiernočervené – ako horúce uhlíky – a chutia božsky! Tak píšem básne. Ako keď oberám čerešne. Vyberám tie najzrelšie a s rozkošou si ich vkladám do úst. Rozhryznem. Chvíľočku som opojená z ich šťavnatej sladkej miazgy, ako som opojená z momentálnej šťavnatej chuti každého nápadu niečo napísať. Vypľujem kôstku ako nekonzumovateľné všeličo, čo sa primoce k písaniu.

Že kde som nabrala zrazu toľko „šťavnatých čerešní?“ Starala som sa s láskou o svoj sad. Milovala som ho, kam mi až moja pamäť dosiahne: Veľké obrovské stromy s korunami v nebi. Spodnými konármi sa dotýkali zeme. Občas mi láskavo dovolili odhrnúť konáre a vojsť do ich tajnej kruhovej izbietky okolo kmeňa. Mamka mi ju, ešte ako malinkej dievčinke, niekedy zariadila hajkou. S ňou bol pocit z týchto majestátnych stromov dokonalý! Hajka… Neviete, čo to je? Zobrala strapovú plachtu, v ktorej nosila batohy sena alebo suchého lístia, preložila ju cezpoly a uviazala na hrubší konár. Iba tak vysoko, aby som si mohla do nej sadnúť alebo ľahnúť a hojdať sa. Moja čerešňová slasť bola dokonalá! Hojdala som sa v hajke, sem tam schrumkala nejakú čerešňu… Po očku a so strachom som sledovala mamu, ktorá oberala čerešne vysoko v korune, takmer na nebi. Konáre držali zodpovedne vysokánsky rebrík, pohojdávali ho aj s mamou. Na rebríku bol dreveným háčikom zavesený košík. Oberala… Občas si do úst hodila nejakú z tých „uhlíkových“ čerešní… Boli to časy najúžasnejších inšpirácií, aké vôbec môže človek zažiť! Jedinečné zážitky z toho času využívam dodnes.

Prečo píšem až teraz? Kde som bola celé tie desaťročia? Od mala som sa bála výšok. Nebola by som vyliezla na ten vysokánsky rebrík za nič na svete! A „uhlíky“ rastú a dozrievajú iba na najvyšších konároch. Pri nebesiach. Trvalo mi celé tie roky, kým som sa prestala báť. A nielen vysokých rebríkov… Zistila som, že odtiaľ zhora je pohľad dolu na svet úžasný. A hlavne – rastú tam tie najšťavnatejšie čerešne.