Dušičkovo

Dnes mi na cestu na Horniaky okrem hviezd svietili dušičkové svetielka. Krajina už pár dní pred sviatkom Dušičiek ožíva blikajúcimi cintorínmi. Svojím mihotaním v nočnej diaľke mi tieto pietne miesta pripadajú ako ozdoby na vianočnom stromčeku… na „Vianociach“ dušičiek. Prajem im… tie „Vianoce.“ A nám ostatným, aby sme dokázali na tých, ktorí už nie sú medzi nami, spomínať… v dobrom. Pokoj ich dušiam.

© Mária Streicherová 2010

Pasú ovce valasi…

Pasú ovce valasi, nad kaplnkou, na paši…

Vianoce to nie sú. Ale… velebné, zatiaľ zelené, septembrové ticho zvýraznené nedeľným zvonom a vysokým piskotom dravca nad horou… Zrkadlá kaluží na poľnej ceste… Dvaja poľovníci kráčajúci smerom k dedine, po nočnej postriežke. Rezký vzduch… Stromy, uvažujúce o jesennom farebnom prelive… Žltú… alebo oranžovú? Bordová sa už sem tam objavuje… Blažene prijímam tieto „jesenné Vianoce…“ Šťastné a veselé…

© Mária Streicherová 2010

Netonymita alebo… Ani FB neoklameš

„Netonymita“ internetu i facebooku dáva možnosť vyniknúť /i zaniknúť/ každému z nás. Bez obrázku, bez osobnej prezentácie fyzična. Je zaujímavé sledovať ten vývoj… Netonymita otvára duše i srdcia a ľudia zisťujú, aký dokáže byť ten život pestrý, zaujímavý… Netonymita ale ukáže aj pozitíva, aj negatíva… Povedala by som, že „ani FB neoklameš.“ Aj tu sa dá pekne prečítať povaha, charakter každého z nás. Aj bez obrázku.

© Mária Streicherová 2010

Správy z chalúpky

Vôňa trávy… všetko tu je. Dnes som došoférovala skôr „popamäti,“ pretože mi bolo fakt na figu. Ale za pár hodín, čo som tu, všetka tá krása, všetko okolo, sa cieľavedome starajú, aby mi bolo najlepšie, ako sa v danej chvíli dá. Lúky sú cca dva týždne pokosené, jasnozelené. Privítal ma slniečkom nasvietený štvorec tejto fascinujúco šťavnatej farby. Rovno pred chalúpkou. Sedím vonku, uchytávam lúče zapadajúceho slniečka. Hreje ma. Napriek vonkajšej teplote mi je zima. Zima z energetického mínusu, kam som sa svojpomocne dostala. Vtáci si vymieňajú posledné novinky dnešného dňa. Na lúke sa naháňajú dvaja srnci. Skrsla mi v hlave myšlienka na básničku o vyhnaní z raja. Vyhnaný zostal v strede tej zeleno šťavnatej lúky. Sám. A vyháňač, najprv sa presvedčiac o úspešnosti svojho vyháňania, víťazoslavne odcifroval do dolinky. Takéto divadlá dnes sledujem. Nechce sa mi ani päty vytiahnuť odtiaľto. Chalúpka dýcha svojím dreveným životom. Milujem jej intímnu vôňu dreva. Aj posledné slnečné lúče, ktoré sem od západu vodorovne vnikajú cez okienka. Nemám tu „skanzen,“ napriek mojej láske /ďalšej/ k našej ľudovej kultúre. Ale je tu všetko, čo v danej chvíli potrebujem. Nič mi nechýba. Plus vonkajší scénický komfort. Neopakovateľný. Krásny. Zimomravo či clivo. Energia toho miesta vždy láskavo doplní moje skapíňajúce baterky. Bez nároku na honorár. Pánboh zaplať.

© Mária Streicherová 2010

Zvony

Zvony zvoní jen chvíli…, spieva sa v piesni. Ale v nás ich zvuk rezonuje navždy. Keď ho počujeme, neriešime ho. Nanajvýš nám prebleskne mysľou, či zvonia na poludnie, na omšu, alebo niekomu „na cestu do večnosti.“ Ale ten zvuk! Každý zvon zvoní inak. Inou melódiou, inými tónmi. Niektoré melódie sa dali vyspievať. Mamka zvykla hovoriť, že hornošútovký zvonil takto: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou. A dolnošútovský: Kto-zom-reu-ňech-ľe-ží-ňech-z hro-bu-ňe-be-ží. Dubnický zasa /v bojnickej Dubnici/: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou-a šies-ty-tr-han-cou. Zvony… sa s nami rozprávajú. Stačí ich počúvať a nechať ich zvuky prejsť svojou dušou i telom. Vypucujú v nás aj to, o čom nevieme. Počúvajme zvony.

(c) Mária Streicherová 2012

Ľudské imelo

Imelo

Imelový piercing stromov… Píšem vo svojej básni Roráty.

Imelo, parazit, ktorý sa prisaje a cicia strom dovtedy, pokiaľ mu nevycicia poslednú kvapku miazgy. Imelo, symbol šťastia, lásky a plodnosti. Symbol prajnosti na prelome rokov. Ktovie prečo? Neskúmala som to. Viem iba, že imelo a lep vyrobený z jeho bielych guličiek, používali voľakedy vtáčikári na lovenie vtáčikov. Z guličiek imela vyrábali lepidlo, ktorým natreli konár alebo potravu pre vtáčiky. Vtáčik, ktorý svojím štebotaním cibrí našu vnímavosť, zvestuje jar či iné zmeny…, umieral so zalepeným zobáčikom. Spevavec umrel preto, že nemohol už viac ani zobať, ani spievať. Nuž, každá doba má svoje láskavosti i krutosti.

Podobnosti? Čo mám na mysli? Aj v ľudskom živote vidíme, cítime, „imelá.“ Parazitia. Sajú a cicajú energiu, pokiaľ človeka nezničia. A sú jedovaté na dvakrát. Raz, keď sú nalepené priamo „na strome.“ Druhýkrát, keď svojimi krásnymi bielymi korálkami zlepia „spevavcovi“ zobák.

Každý sme strom, ktorý chce rásť. Pozrime sa každý na seba, či na nás neraší „ľudské imelo.“

(c) Mária Streicherová 2012

Sme si dažďom

Keď si hovoríme: Mám Ťa rada, mám Vás rada, máme sa radi, rady…, zdá sa to byť také samozrejmé. Možno niekedy až klišé. A ono je to tak dôležité! Mať rád vytvára dôležité pradivká, ktoré nás nielen spájajú a posilňujú. Mať rád tvorí podstatnú zložku našej existencie. Podobne, ako voda tvorí podstatnú časť našich tiel. Ďakujem Vám za tú podstatu, priatelia. Sme si dažďom.

(c) Mária Streicherová 2012

Mamkine korálky

Prvé korálky, na ktoré si pamätám, boli mamkine. Červené, sklenené, nepriehľadné. Navlečené na nitke od najväčšej po najmenšiu. Najväčšie viseli nad prsami a najmenšie tak chladivo hladkali šiju. Rada som sa ich dotýkala. Boli sklíčkovo chladivé a mäkké. Áno, mäkké. Mäkko splývali jedna po druhej do dlane. Poznáte ten pocit? Zoberiete navlečené korále a iba si ich tak pomaly spúšťate do dlane. Tie pocity, po rokoch, môžem prirovnať k meditácii. Čistá myseľ, iba pôsobenie farebného spektra sklenených guľôčok a POCIT! Opakovala som túto korálkovú meditáciu, kedykoľvek sa mi naskytla príležitosť hrabať sa v mamkinej krabičke s korálkami, brošňami a spol. Nie, neboli to skvosty vysokej hodnoty finančnej. Ale…, boli to skvosty vysokej hodnoty duševnej. Kebyže sa Vám zachce, vyskúšajte. Zoberte sklenené korálky navlečené na nitke, vypnite myseľ, vnímajte iba tie korálky a svoje pocity… a pomaly, pomaly… si ich spúšťajte do dlane. Prajem Vám skvelé korálkovanie, priatelia.

 

(c) Mária Streicherová 2012

Chaos je zdroj všetkej budúcej krásy

Ak chaos podrobíme skúmaniu, existuje určitá hranica chaosu, ktorá sa už ďalej nerozvíja. Zastane. To je moment zlomu, kedy sa systém buď zrúti, alebo začne budovanie nových systémov. V podstate je jedno, či ide o „všetko,“ či iba o nejakú jeho… časť. Otázne je, čo nastane po momente… zlomu.

Ja v názve spomínam krásu. Už dosť dlho vo mne lomcuje všetkým možným… myšlienka, aký chaos… vytvára zbrojenie. A akým spôsobom sa ho ľudstvo chce zbaviť. Zbrojenie vyrába iba ďalší chaos. Ľudstvo sa do neho zamotáva. Sledujeme, od nás zatiaľ, chvalabohu, s odstupom, vznik chaosu chaosu /v zmysle chaos chaosu/. Áno. Aj tak sa chaosí chaos.

A čo už potom taký chaos v myslení? V myšlienkach. Teoretizujeme, lajkujeme… Uvedomujeme si vôbec tú skutočnú!!! silu myšlienky? Preto som… o kráse 🙂 …keď myšlienka. Kiežby!

Alebo… strážme si myšlienky!

 

(c) Mária Streicherová 2012

Nebojte sa snívať

Sny… sú rôzne. Už roky sa venujem ich výkladu, preto ma zaujali postrehy na snovú tému u mladého muža na jeho blogu. Opisoval súvislosti, ktoré sa mu otvorili nedosnívaným snom. Skopírovala som svoj komentár a dávam ho aj sem, do svojho blogu. Možno trošku čosi… napovie aj Vám.

Sen je iný spôsob komunikácie s vaším podvedomím i nevedomím i s vesmírom ako takým. Áno, po pár sekundách od prebudenia je možné vrátiť sa do snenia. Zámerne píšem do snenia, nie do sna, pretože snov máme za jedno spanie či za noc viacero. Pokiaľ sa počas tých pár sekúnd, alebo kúsok pre prebudení, človek nepozrie napr. z okna…, alebo vedome neprepne do reálneho bytia, sen si zapamätá a môže s ním ďalej pracovať. Môže ho analyzovať a využiť z neho získané poznatky pre nastávajúci čas. Nie je na škodu, aj keď sa človek prebudí, zapísať si „údaje“ zo sna. Stačí heslovite. Predmety, deje, osoby, emócie, farby, zvuky… Ak tak urobí v priebehu napr. noci, znova zaspí. Podotýkam…, že spokojnejším spánkom, ako keby urputne myslel na to, čo sa mu snívalo. A znova sa mu môžu snívať ďalšie sny, informácie z ktorých môže po zobudení, spolu s tými zapísanými, analyzovať a využiť. Snov… sa netreba báť. Je to ako cudzia reč, ktorú sa stačí akurát naučiť. A komunikácia… je potom neporovnateľne zrozumiteľnejšia 🙂 Pre analýzy snov, okrem iného, používam knihu od Vilmy Jamnickej: Sny a videnia /1991/. Vyšla už minimálne v jednej reedícii. Je veľa snárov. Pri výbere snára si ale treba uvedomiť, že najbližšie človeku je ten snár, ktorý vznikol na území, kde sa človek narodil. Snár, ktorý pracuje s archetypmi snov, potvrdenými generáciami predkov žijúcich na danom území. K výkladu… Sny… sú rôzne. Veštecké, ktoré sú videním v zmysle budúceho déja vu. Sny, kedy sa opakujú deje, ktoré sme už prežili. A sny symbolické, kde to, čo sa nám sníva, znamená po výklade niečo úplne iné, ako sa to javilo vo sne.

Každopádne… odporúčam. Snívajte!!! A nebojte snívať!!! Aj keď sa sen preruší, vždy sa dá analyzovať torzo, ktoré z neho zostalo. A nebojte sa ani výkladov snov. Nie, netreba z toho robiť fanatizmus. Iba to organicky zapracovať do svojho bytia v zmysle: naučil/a som sa ďalšiu cudziu reč 🙂 Veď, koľko cudzích rečí vieš…

Mária Streicherová 2012