Cez/obedná myšlienka

„Čo píšeš?“ Hladká prstom rybu na brušku. Za sklom akvária. Nereaguje. Asi nie je šteklivá.

Červené pančušky, červené balerínky i skampolo. Prúžkované legíny. Biele žlté ostrozelené ostroružové pásiky. Po kolienka. Vrkočiská so žltými gumičkami. Parádnica. Blonďatý otec, tmavovlasá mamka, brunetkovo vrkočaté dieťa.

„Mrkvu v polievke nemusíš, keď nechceš. Tú zjem ja.“ Vrkočatá sa prple v polievke.

„Čo píšeš?“

„Myšlienku.“

Alebo kreslím? Občas neviem rozoznať, na čo používam písmená. Je to obrázok či slovná skica? Všetko, zdanlivo nezaujímavé a všedné, sa vďaka jedinečnosti písma stáva obrazom.

(c) Mária Streicherová 2012

Chaos je zdroj všetkej budúcej krásy

Ak chaos podrobíme skúmaniu, existuje určitá hranica chaosu, ktorá sa už ďalej nerozvíja. Zastane. To je moment zlomu, kedy sa systém buď zrúti, alebo začne budovanie nových systémov. V podstate je jedno, či ide o „všetko,“ či iba o nejakú jeho… časť. Otázne je, čo nastane po momente… zlomu.

Ja v názve spomínam krásu. Už dosť dlho vo mne lomcuje všetkým možným… myšlienka, aký chaos… vytvára zbrojenie. A akým spôsobom sa ho ľudstvo chce zbaviť. Zbrojenie vyrába iba ďalší chaos. Ľudstvo sa do neho zamotáva. Sledujeme, od nás zatiaľ, chvalabohu, s odstupom, vznik chaosu chaosu /v zmysle chaos chaosu/. Áno. Aj tak sa chaosí chaos.

A čo už potom taký chaos v myslení? V myšlienkach. Teoretizujeme, lajkujeme… Uvedomujeme si vôbec tú skutočnú!!! silu myšlienky? Preto som… o kráse 🙂 …keď myšlienka. Kiežby!

Alebo… strážme si myšlienky!

 

(c) Mária Streicherová 2012