Bola som na všetkých 11 miestach. Stretla som Helenku, prehodila pár slov s pár ľuďmi, vyskúšala Daniela, či si ešte na mňa pamätá. A s totálne vyčerpaným telom a osvieženou dušou som sa o polnoci vrátila domov. Pekne bolo. Som tu tak veľa rokov… a ja som bola včera prvýkrát na túlačkách nočnou Bratislavou. Pekná je. Dunaj nasával proti svojmu prúdu slané rybacinové vône a vyhadzoval ich v Bratislave. Ulice tíško dudlali zvuky krčmových hovorov. Nad tým všetkým supervízor štvrtinového dorastajúceho mesiaca. Pohľad zo štvrtého poschodia kamenného Dunaja bol impozantný. Moje kamery fotili, cvakali, bzučavo vrývali do pamäti obrázky. Vraj… ho majú zrútiť a postaviť tam niečo nové. Agóniu tejto stavby bolo cítiť na pohmat. Ešte… žije. Samaritáni KC Dunaj mu uľahčujú jeho posledné chvíle, ako najlepšie vedia a môžu. Bar, diskotéka, vyhliadka. A výťah, ktorý nás držal zubami nechtami. Nechcel nás vypustiť ani na: „Cézar, otvor sa!“ Tá budova… chce žiť! Ostatné dojmy? Kristína na policajnej stanici, bunker plný stojacich nedýchateľných pachov a Heydrichovej vraždy, hladkajúci hlas Petra Rúfusa, paláce a ich tajomné vnútornosti vnútorných dvorov, Hudákov hudúci hlas plynúci cez dve poschodia, počúvajúce PO Boxy na pošte s tragikou klietkových cukrujúcich hrdličiek a rozchodu. Skvelé pravdivé podujatie. Tá pravdivosť chvíľ, myslím, všetkých dostala. Pravdivosť spojenia vhodného miesta, vybratého úryvku, čítajúceho a poslucháčov. Leporelo… sa vydarilo.
© Mária Streicherová 2011