Chodci? Choďte, kadiaľ chcete a môžete. Alebo… Bratislava ne/ústretová chodiacemu človeku.

Európsky týždeň mobility v Bratislave naštartoval vo mne chuť dopravovať sa v našom hlavnom meste aj inak ako autom. Vyskúšala som MHD. Pohliadla som funkčne na moje nohy. Príležitosť sa naskytla.

Auto v servise na Tomášikovej. Povinnosť dopraviť sa k Avionu. Peši.

Od servisu kráčam v pohode po chodníku. Zoberiem to krížom okolo zadného vchodu Martinského cintorína a potom to strihnem šriegom cez sídlisko s vesmírno kozmickými názvami ulíc. K chodníčku, ktorý pár desiatok metrov ide ruka v ruke s Trnavskou cestou. Až k železničnému priecestiu pri Ivánskej ceste. Súvisiaci chodník popri Trnavskej nevidel chodnikára, evidentne, už dlhšiu dobu. Polámané pláty asfaltu. Ale podkladový betón staršieho dáta ho istí. Dá sa po ňom kráčať. Sem tam uhnem prevísajúcim konárom stromov. Sem tam smetiam pod nohami.

Prechod pre chodcov ma odbočil doľava, na Ivánsku cestu. Autá rútiace sa z Vrakune poslušne zastali. Prejdem prechod. Zrazu koľajnice… a ništ. Prechod pre chodcov bez prechodu na chodník. Žiaden chodník. Ani náznak. Iba hrubá biela čiara vymedzujúca okraj cesty. Vtiahla som hlavu medzi plecia a prehopkala som rýchlo touto nebezpečnou líniou. Mysliac si, že na druhej strane železničného priecestia bude bezpečnejšie.

Myslieť… som si mohla. Chvíľku som váhala, či prejsť na druhú stranu, kde som videla náznak vybudovaného chodníka. Ibaže cesta sa miesila autami v obidvoch smeroch. Veď… špička! Tak som sa teda poslušne uberala pravou stranou. V duchu som vyvolávala chodník. Možno… je to len kúsok. Iba tento malý úsek prejdem, tuto ľa, toto úzke chúďatko, blatovo piesočné, jamaté, grbaté, plné odpadkov. Zaokraj cesty túžiaci byť chodníkom. Ale tam ďalej, určite nejaký… bude. Veď je to vyšľapané nespočetným množstvom topánok. Vidno, že túto trasu som si nevybrala jediná.

Mýlila som sa. Kľučkujem. Hopkám medzi kopami i kôpkami. Uzerám sa v blatových kalužiach. Občas sa vyhnem plotu. Kam inam? Do cesty. Za plotmi moderné budovy i staršie baraky. Ako sa k nim vlastne dostávajä ľudia, keď nemajú pred plotom kus chodníka? Iba autami?

Predbieham starú pani s paličkou a ruksakom na chrbte. Vyzerá byť domáca. Zžitá a zmierená s týmto prostredím. Kľučkujeme spolu.

Na kúsok zámkovodlažbového chodníka naďabím až pár metrov pred prechodom pre chodcov na križovatke Galvaniho ulice s Ivánskou cestou. Vinie sa pomedzi burinové územie plné špiny a odpadkov. Potešiteľné je, že burina je pokosená. Odhadujem… V nepokosenom stave mohla mať tak vyše metra.

Prechod cez križovatku. Svetlá. Prejdem na druhú stranu. A… V duchu velebím múdre mestá, ktoré nechávajú na nových sídliskách, aby si ľudia vychodili chodníky a potom im dajú ten pravý chodníkový punc. Nie. Ani za križovatkou to nie je lepšie. Dláždený chodník lemuje Ivánsku cestu vpravo, v smere k letisku. Ja ale chcem ísť priamo, čo možno najkratšou cestou k Avionu. Nie okľukou po Ivánskej. Prejdem teda… možno budúcim… chodníkom. Na slušnú dláždenú plochu vykročím pár metrov od McDonaldu.

Milujem lesné chodníky či poľné cestičky. Kamarátim sa s príjemnými udržiavanými chodníkmi miest, ktoré si vážia chodca. Ale, neústretovosť Bratislavy voči Homo chodiacemu na vyššie zmieňovanom úseku ma šokovala.

Nuž, mobilita nemobilita. Mám ponaučenie. V Bratislave… zabudnite na nohy. Choďte radšej MHD alebo autom.

V duchu si spievam známu pieseň: Matko Země cítim tě pod nohama, matko Země cítim tvé srdce bít… Len… dokedy. Bude biť. Keď ju prestaneme CÍTIŤ pod nohami. A…CTIŤ. Pieseň: Matko Země cítim tě pod kolama… nepoznám.

(c) Mária Streicherová 2012

Kultúre našich divákov fakt odzvonilo

Vyvrcholenie hry Anna Karenina. SND. Bratislava. 29. 6. 2012.

Obecenstvo takmer nedýcha. Zuzana Fialová podáva úžasný výkon. Otázka bytia či nebytia. Vtom zvoní mobil. Jasné, že nie Fialovej! Oj, kultúra naša nekultúrna! Pozerám na “dámu,” ktorej to zazvonilo. Sedí. Nehýbe sa. Vôbec ju neberie vypnúť ho. Necháva ho dozváňať. Nebyť mladej ženy vedľa nej, ktorá po ňom duchaprítomne capla, myslím si už nadobro, že kultúre našich divákov fakt odzvonilo.

(c) Mária Streicherová 2012

Noc literatúry, Bratislava, 11. 5. 2011

Bola som na všetkých 11 miestach. Stretla som Helenku, prehodila pár slov s pár ľuďmi, vyskúšala Daniela, či si ešte na mňa pamätá. A s totálne vyčerpaným telom a osvieženou dušou som sa o polnoci vrátila domov. Pekne bolo. Som tu tak veľa rokov… a ja som bola včera prvýkrát na túlačkách nočnou Bratislavou. Pekná je. Dunaj nasával proti svojmu prúdu slané rybacinové vône a vyhadzoval ich v Bratislave. Ulice tíško dudlali zvuky krčmových hovorov. Nad tým všetkým supervízor štvrtinového dorastajúceho mesiaca. Pohľad zo štvrtého poschodia kamenného Dunaja bol impozantný. Moje kamery fotili, cvakali, bzučavo vrývali do pamäti obrázky. Vraj… ho majú zrútiť a postaviť tam niečo nové. Agóniu tejto stavby bolo cítiť na pohmat. Ešte… žije. Samaritáni KC Dunaj mu uľahčujú jeho posledné chvíle, ako najlepšie vedia a môžu. Bar, diskotéka, vyhliadka. A výťah, ktorý nás držal zubami nechtami. Nechcel nás vypustiť ani na: “Cézar, otvor sa!” Tá budova… chce žiť! Ostatné dojmy? Kristína na policajnej stanici, bunker plný stojacich nedýchateľných pachov a Heydrichovej vraždy, hladkajúci hlas Petra Rúfusa, paláce a ich tajomné vnútornosti vnútorných dvorov, Hudákov hudúci hlas plynúci cez dve poschodia, počúvajúce PO Boxy na pošte s tragikou klietkových cukrujúcich hrdličiek a rozchodu. Skvelé pravdivé podujatie. Tá pravdivosť chvíľ, myslím, všetkých dostala. Pravdivosť spojenia vhodného miesta, vybratého úryvku, čítajúceho a poslucháčov. Leporelo… sa vydarilo.

© Mária Streicherová 2011