zvuk – Blog Márie Streicherovej

Zvony zvoní jen chvíli…, spieva sa v piesni. Ale v nás ich zvuk rezonuje navždy. Keď ho počujeme, neriešime ho. Nanajvýš nám prebleskne mysľou, či zvonia na poludnie, na omšu, alebo niekomu „na cestu do večnosti.“ Ale ten zvuk! Každý zvon zvoní inak. Inou melódiou, inými tónmi. Niektoré melódie sa dali vyspievať. Mamka zvykla hovoriť, že hornošútovký zvonil takto: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou. A dolnošútovský: Kto-zom-reu-ňech-ľe-ží-ňech-z hro-bu-ňe-be-ží. Dubnický zasa /v bojnickej Dubnici/: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou-a šies-ty-tr-han-cou. Zvony… sa s nami rozprávajú. Stačí ich počúvať a nechať ich zvuky prejsť svojou dušou i telom. Vypucujú v nás aj to, o čom nevieme. Počúvajme zvony.

Tušenie dažďa. Mesiačik bol zo štvrtka na piatok „okrúžený.“ Neklamný znak toho, že bude pršať. Hovorievala moja mamka. Urputné hľadanie pršiplášťov. Potešenie na našej strane, čoby Pohodistom, v Interšporte v Trenčíne zadarmo.

Pod ružovým slnečníkom oddychujem pri telo i dušuberúcej muzike Tokyo Ska Paradise Orchestra. Nejaponsko japonské cigánske rytmy a spol. v džezových úpravách ma dvíhajú z pohodovej rybárskej stoličky. Inak… vrelo odporúčam zobrať si na Pohodu skladaciu rybársku stoličku. Zažila som svoj Pohoda objav. Táto japonská kapela a ich hudba ma berie!

Reštaurácia na lúke nás prichýli pri prvých kvapkách dažďa. VIP komfort pre všetkých. Nie. Nie som vyhľadávač VIP zón. Ponuka stánkov s jedlom je úžasná. Iba… je príjemné, takto “v poli” posedieť si aj v reštaurácii. Tvarohová štrúdľa a moravské koláčiky zavŕšili chutné menu.

Polnoc oslávená dynamickým kaligrafickým baletom Nederlands Dans Theater. Všetko je o pulzovaní. Celý vesmír. Reč tela i reč samotná tvoria stále jeden a ten istý pulz. Vesmírne nádherný pulz. Bleskový návrat do archetypov pohybov a spracovania zvuku. Ešte dlho budem v sebe spracúvať dojmy z tohoto baletu. Dotyky pódia, dotyky tiel, dotyky hovoreného slova i dotyky hudby či zvukov. Proste…, dotyky.