Slnko, Dornfelder a Pikaso

Tu býval Pikaso. Hovorí Milka. Bez vody, bez elektriky. Vodu si chodil brávať na jazero. Krásne kreslil, tak sme ho pokrstili Pikaso. Betónový domček bez okien a dverí. Otvory tam sú, len zatvárať a otvárať nieto čím. Pomaľovaný tvorivými grafiťákmi.

Vystúpali sme niekoľko etáží viníc nad Grinavou. Pozri, aj transformátor ukradli. Konštrukcia bez možnosti transformovať. Zrejúce hrozno. Korene dychčiace od smädu. Bolo tu zavlažovanie. Vidíš tie rúry a hadice? Vidím. Sem tam sa ešte objavia na začiatku riadku. Tiché a čierne. Bez kvapky vody. Ako smutné čierne bociany stojace na jednej nohe. Ventily boli medené. Aj tie ukradli. Cestu k retenčným nádržiam, či po domácky, ku Grinavským jazerám, lemujú dozrievajúce ostružiny, šípky a trnky. Šmrncovné ostružiny majú sem tam už čiernu polhlávku. V kombinácii pol na pol, vyzerajú šarmantne. Pol hlávky červenej, pol hlávky čiernej.

Tento kameň je tu zle. Zastavuje svoju napoly nákladiačikovú Felíciu, vyskakuje von a odhadzuje kameň do bezpečnej vzdialenosti. Mimo kolies.

Načo máš tie nožnice? Ideme oberať? Uvidíš.

Odtstrihla pár strapcov a položila ich na korbu. To budeme mať na obed. Čo je to? Dornfelder.

Pamätám si jeho krásne sýtobordové listy, keď som ich fotila pred vyše šiestimi rokmi. Gusto ich dostal odo mňa ako darček k päťdesiatke. Zbrusu nové etikety s fotkami ich viníc. Skvelé víno i ľudia, ktorí ho dorábajú, si to zaslúžia.

Prosím ťa, nezabudni na mňa, keď sa začne vyfarbovať. Chcem si ich odfotiť so statívom.

Obchádzame prvé jazero. Voda z neho zavlažovala vinice dolu, po kopci. Múdry nápad. Pred vyše 40 rokmi to budoval môj svokor. Opýtaj sa Gusta, ten ti bude o tom vedieť viac povedať. Tri jazerá nad sebou, navzájom prepojené potôčikmi, zavlažovali piesčito kamenisté vinice. Jedinečné zavlažovacie dielo aj na tie časy, keď bolo budované. Rákosie, kriačiny a stromy vytvárajú okolo neho príjemné zákutia. Malá plážička, miesta vystáte nemalým počtom trpezlivých rybárov. Ohnisko. Drevo nachystané na budúci oheň. Tá ryba ma cieľavedome provokuje! Vyhadzuje sa práve vtedy, keď tam nemám namierený objektív.

Môžu sem sypať iba škridly. Hovorí Milka. Cesta je vymletá. Terakotové škridlové črepiny ju plátajú, kde treba.

Stúpame k druhému jazeru. Zatočíme doľava. Ocitáme sa v zátiší pod dubom. Nie som odborník na letokruhy. Ale tento má dobre vyše sto rokov. Súdim podľa obvodu kmeňa.

Ujedáme bobuľky Dornfelderu. Uhryzávame si ich ako keď obhrýzame šmúľok kukurice. Rozprávame. Obedňajšia dumka pri nezapálenom ohni. Pod dubom je príjemne. Slnko zapaľuje a spaľuje. Horúci vzduch trasľavo skresľuje vzdialené obzory.

Hľadám peknú trnku. Túto sezónu si všetky stromy, kríky a spol. zaslúžia „bobríka prežitia v suchu.“ Nakoniec fotím vetvičku so zoschnutými. Taký je obraz tohto leta.

Nechce sa mi odísť. Čas ma ťahá za nohavicu a pýta sa domov. Poďme. Dohovoríme nabudúce.

Obzerám nové vily na kraji dediny. Vytlačili vinohrady. Po plot krásne upravené záhrady. A za plotom? To už nie je naše. Medzi susediacimi vinohradmi a niekoľko árovým luxusom sú kopy stavebného odpadu a bordelu. Nikomu to nevadí?

Ešte desať minút. Pozriem do záhrady. Pekná úroda. Broskyňa už oddychuje po obratí, jablká a hrušky čakajú. Chceš vidieť kivi? Jasné. Kde je? Veď sú tu len samé listy. Objavujem svoje prvé, naživo zažité kivi.

Že kto je Milka? Moja úžasná suseda. Žena s veľkou, človečenstvu a tejto planéte naklonenou dušou i srdcom. Som jej vďačná za to, čoho sa mi prostredníctvom nej dostalo.

Strapce tmavého hrozna, s kvapkami vody na bobuliach, položené na ošúpanom kmeni. V pozadí vinice a stromy.

Obchádzame jazero po okraji. Kúsok kamenistou cestou, kúsok chodníkom, pár metrov po hrádzi. A sme späť v zátiší. Pod dubom leží ošúpaný kmeň. Milka naň kladie hrozno. Oplachuje ho prinesenou vodou z fľaše. Počkaj, počkaj! Ešte ho tam nechaj! Ťahám už odložený foťák. Zátišie sa urobilo samo. Hrozno dýcha horúčavou poludnia. Pomaly si necháva po sebe stekať posledné kvapky vody… a za ním sa rysujú vinice. To sú terasy. Vraví s hrdosťou. Poď sem, odfotím ťa, nech máš pamiatku s tými terasami.
Ujedáme bobuľky Dornfelderu. Uhryzávame si ich ako keď obhrýzame šmúľok kukurice. Rozprávame. Obedňajšia dumka pri nezapálenom ohni. Pod dubom je príjemne. Slnko zapaľuje a spaľuje. Horúci vzduch trasľavo skresľuje vzdialené obzory.

Nazeráte do okien?

Nazeráte do okien? Ja rada. Hlavne do tých v Českom Krumlove 🙂

Zostalo mi to asi z Vianoc. Keď som bola malá, milovala som predpolnočné štedrovečerné prechádzky. Nazerala som do okien, kde majú aký stromček. Aké, svetielka, aké ligôtky… Nadchýňalo a obrodzovalo to moju detskú dušičku. Chvíľku som mala pocit, že som tichý anjel, ktorý len tak, nebadane kontroluje, či sú na Vianoce naozaj všetci šťastní a spokojní. Veď, tak sa to vinšovalo vo vianočných vinšoch. Šťastia, zdravia, požehnania… a spokojnosti dosti.

Ale, o inom som chcela. Rada nazerám do okien. Je pár miest, kde ma to baví a vyvoláva vo mne vianočné pocity. Český Krumlov patrí medzi ne. Milujem jeho okná. Pretože Krumlovčania sa snažia cieľavedome ulahodiť nielen oku, ale aj duši. Preto tam chodím rada. Opakovane. Roky rokúce. A ešte stále sa moja duša nenabažila.

Prajem Vám, aby aj Vaše okná prinášali ľuďom radosť v duši 🙂 …okrem iného.

Zamrežované pivničné okno starobylého domu s povešanými keramickými slniečkami.

Maria Streicherova (c) photo_Nazeram do okien

Chýba mi ikonka

♥ Srdce. Dostala som ho v komentári. Na FB.

Jednoduchý a tak mnohovravný symbol. Ikonka. A koľko ich ešte je!

Čo by sme robili bez symbolov? Ich reč nahrádza kavalkády slov. Dá sa z nich vyskladať pocit či príbeh. Dá sa nimi povedať to či onô. Šetria náš čas. Nechávajú každého jedného človeka, aby si ich posolstvo preložil, vysvetlil po svojom. Uskutočňujú diplomatické misie.

Podchvíľou vravím… chýba mi ikonka. Napísala som o tom dokonca báseň:

Chýba mi ikonka

Chýba mi ikonka,
pocitu zápinka.
Pocity na duši
výrazne odtuší…
Nakreslí cítené,
vyjadrí,
čo chceme.
(c) Mária Streicherová 2011
http://basne.atelierzun.com/chyba-mi-ikonka/

Za ostatných pár rokov som ich vymyslela zo dve stovky. Budúcich ikoniek. Alebo, na čo všetko… mi chýba ikonka. Stále vravím, že život je jednoduchý. Aj v komunikácii. Stačí iba… mať po ruke tú správnu ikonku.

Chýba mi ikonka na: Mať po ruke správnu ikonku 🙂

Ďakujem

Ďakujem všetkým, ktorí čítajú moje riadky 🙂

…V ľuďoch je tak veľa pravdivej krásy a lásky. Stačí ich iba počúvať… a zobraziť. Niekto po písmenku, niekto farbou, niekto hlasom, niekto pohybom. Dôležité je, posúvať ich ďalej. Nenechať si ich iba pre seba. Tým posúvaním… zasievame krásu, lásku a všetky pekné ľuďom milé cnosti. V dnešnom svete je toľko klonovaného zla, že všetky láskyplné snahy sú vítané.

S úctou, láskou a objatím

Vaša a svoja

Mária Streicherová 🙂

Vý/rocko/viny

Tak dlho je človek živý, dokiaľ zostáva hravý.
…alebo hravosti nikdy nie je dosti.

Život je úžasné ihrisko.

Hrám sa, teda som.

Nefotím

Stalo sa to, čo sa mi v ostatnom čase stáva málokedy. Zabudla som si doma foťák. Prišla som do svojho kolískoviska bez neho. Pozerám po okolí, čo by som fotila, kebyže nie sme obaja bez seba.

Kraj ma privítal tichým podoblačným šerom. Hodiny ukazujú stredné popoludnie, ale vonku je tak… ako pre súmrakom. Hrubá oblačnosť nedovoľuje lúčom výraznejšie presvetliť chotár. Drobulinko prší. Niekoľkoplánové horizonty hôr stoja ako práve teraz postavené kulisy. Presne podľa osnovy: vpredu najtmavšie, za nimi bledšie a posledné línie sa zlievajú do bielosivého oparu či závoja dáždika. Fajčia. Bude pršať, keď fajčia. Vravieval starý otec.

Čo by som ešte odfotila? Možno zem, spamätávajúcu sa po dlhodobom suchu. Alebo pásiky pokosenej trávy pod stromami v sade na Bukovej. Nestihli sa vysušiť a uložiť do senníka.

Fotím očami. Vytrvalé nevädze, ktorým neublížilo ani sucho, žltooranžový pupenec pod ostrozelenými kríčkami ciroku, prvú tekvičku na suchom múriku za chalúpkou i priebežne odkvitajúce a rozkvitajúce farebné ľalie. A hordy metrovej buriny, ktorú sucho „absolútne netankuje.“ Fotím susedovie ovečky, ktoré spásajú dažďom osvieženú trávu, sivú pásikovanú mačku mapujúcu svoj vyárendovaný rajón, žltochvosty, prekvapené mojou prítomnosťou na lavičke pod suchým okapom. I lenivo dymiace komíny v dedine. Teplota síce nedosahuje mrazivých hodnôt, ale v chalúpkach je už len tou prítomnosťou ohňa v peci hneď teplejšie. Fotím ľahké triesky z borovicového dreva, ktorými zakurujem. I bukové polienka, ktorými potichučky prikladám rozhorievajúci sa ohník. Fotím letiaci horúci uhlík, ktorý sa s praskotom katapultoval cez mriežku ohniska. Fotím žlté teplé svetlo nástenných lámp odrážajúce sa od svetlého dreva a hrád stropu. Fotím krakeláž na glazúrovaných kachliciach pece i paru stúpajúcu z hrnčeka s čajom.

Fotím modrý autobus štverajúci sa kopcom ku kaplnočke.

Treba mi vôbec fotiť? Je to jedno, či mám foťák alebo ceruzku a papier. Alebo počítač. Alebo nemám nič a iba si tie obrázky nechávam plynúť sebou. Dôležité je… vnímať ich a púšťať si ich do duše. Ono je to vlastne jedno. Tak alebo onak. Dôležité sú pocity. A tie vo mne ostávajú. Nezávisle na médiu, ktorým ich zachytím. Alebo oni sami sa zachytia mojej duše.

Ako soľ alebo feng šuej naše každodenné

Soľ.

Počúvame o nej v rozprávkach. Učíme sa o nej v dejepise a v iných predmetoch. Soľné cesty odjakživa udávali tón v obchode. Chlebom a soľou vítali Slovania prichádzajúcich hostí. Hovoria o nej príslovia, porekadlá i ľudové prirovnania. Používa sa odpradávna v ľudovom zvykosloví. Prečo asi? Kvôli jej chuti? Kvôli tomu, že nám osolené jedlo lepšie chutí? Alebo ju používame len tak, zo zvyku?

Soli z mora, aj z toho Mŕtveho, sa pripisujú skvelé liečivé účinky. Tisícročia dozadu používali ľudia morskú vodu a soľ v nej obsiahnutú pre regeneračný i relaxačný osoh. Účinky. Jasné, že aj z tej kamennej. Prejdite sa podzemným soľným múzeom v poľskej Vjeličke a pocítite, o čom hovorím. Na Vincentku a jej pôsobnosť pri nádche a spol. si tiež ešte pár ľudí spomenie. Podhájsku s jej liečivou slanou vodou možno tiež niektorí poznáte. Mohla by som menovať mnoho soľných plusov i mínusov /pokiaľ sa to s ňou preženie napr. v stravovaní/. O inom ale chcem.

Čo vlastne tá SOĽ robí? Môžeme ju podrobiť chemickej analýze. Môžeme dôvodiť metabolizmom a s tým súvisiacim významom. Všetko je správne, no stále sme vedľa.

O význame soli a jej energeticky očistných účinkoch vedeli ľudia, trúfam si tvrdiť, tisícročia dozadu. Vedeli, ale nehovorili o tom. Vedeli, že „nejakým spôsobom“ viaže negatívnu energiu z tela, že „nejakým spôsobom“ pucuje špinu, ktorú nemožno umyť ani tým najkvalitnejším mydlom.

V dnešnej rýchlej dobe je človek rád, keď stíha v rámci bežnej očisty sprchu. Ja vás však chcem priviesť späť ku klasickej vani a ku kúpeľu s dvomi hrsťami soli. Že nemáte vaňu? Nevadí. Určite nájdete aspoň nejaký džber či lavór, kde si dáte teplú vodu, hrsť soli a vyčľapocete si v nej nohy. Nie. Už neoplachujte. Iba si nohy či telo zabaľte do osušky a užívajte nový pocit z nich. Okrem krásne hladkej hebkej pokožky zrazu pocítite, že je vám akosi… ľahšie aj na duši. To je ono! To je ten správny a ničím nenahraditeľný účinok soli. Soľ potíšku, bez veľkých a bombastických reklám, pucuje to, čo je našim očiam neviditeľné. Že máte súkromný ostrov, svoju pláž a slaného mora nadostač? Tak si ju užívajte so všetkým komfortom. Ale vždy s úctou a vďakou k tej obyčajnej soli, bez ktorej by tu bolo toľko energetickej špiny, že my by sme už ani neboli.

Vravíte, že nič nové pod slnkom? Veru tak. Naše staré matere o nej vedeli svoje. Iba my sme zabudli na to, čo jednoduché a prirodzené môžeme urobiť pre feng šuej svojho tela. Pretože feng šuej, to nie je len astrologická analýza človeka, pohyb hviezd v Lo-šu mriežkach a v danom priestore, zariadenie bytu, domu či záhrady. Feng šuej má základ v človeku. Preto je v dnešnej, feng šuej naklonenej dobe, viac než dôležité robiť poriadok v sebe. Robiť svoje vlastné energetické upratovanie. Skôr, než sa začneme vrhať na „zaručene správne“ a na „zaručene účinné metódy,“ nech mi majstri feng šuej a učenie samotné odpustí.

Feng šuej si nesmierne vážim. Aj všetkých, ktorí ho robia s poznaním, pokorou a úctou k tomuto systému. Iba sa vo všetkých tých módnych prúdoch kdesi… stratil človek. A jeho vnútorne vlastné, aj za pomoci obyčajnej soli, harmonické prúdenie energií.

Cez/obedná myšlienka

„Čo píšeš?“ Hladká prstom rybu na brušku. Za sklom akvária. Nereaguje. Asi nie je šteklivá.

Červené pančušky, červené balerínky i skampolo. Prúžkované legíny. Biele žlté ostrozelené ostroružové pásiky. Po kolienka. Vrkočiská so žltými gumičkami. Parádnica. Blonďatý otec, tmavovlasá mamka, brunetkovo vrkočaté dieťa.

„Mrkvu v polievke nemusíš, keď nechceš. Tú zjem ja.“ Vrkočatá sa prple v polievke.

„Čo píšeš?“

„Myšlienku.“

Alebo kreslím? Občas neviem rozoznať, na čo používam písmená. Je to obrázok či slovná skica? Všetko, zdanlivo nezaujímavé a všedné, sa vďaka jedinečnosti písma stáva obrazom.

O hviezdach a oku Božom

Dnes som si po dlhšej dobe ľahla večer na chrbát a pozerala na hviezdy. V záhrade. Nemyslela som na nič konkrétne, čo budem pozorovať. Vlastne, myslela som iba na ne. Tmavá pezinská modrá a hviezdy.

Niečo mi na tom nebi nesedelo. Nevedela som prísť na to, čo to je. Sú menej jagavé? Či čo…? Chvíľku som pozorovala nebo. A… prišla som na to! Nie, neboli to ani lietadlá, hoci aj tých je na nebi dosť. Ale, ako smietku v oku som začala v tom nebeskom oku pociťovať množstvo pohybujúcich sa svetelných bodov či objektov. Satelity? Družice? Pochopila som, prečo nebeské oko nežiarilo tak ako inokedy.

Zovšadiaľ na nás pozerajú satelity. Chcú sa vyrovnať všadeprítomnému oku nebeskému. Viem, že niektoré sú dôležité. Ale, keď si kliknem na Google maps a zreteľne uvidím lavičky na našej záhrade, nie som ani trochu nadšená. Nie že by naše lavičky neboli fotogenické. Len… hrať sa na bedlivé oko Božie, to nie je ani divadelná rola, ani pracovné zaradenie. To je svojím spôsobom svätokrádež.

Hrať sa na oko Božie. A ono má zatiaľ z tých všetkých smetí zápal spojiviek. Tu nepomôže Septonex ani Očianka. Keď ma svrbí či inak užiera oko, snažím sa zbaviť toho nepríjemného pocitu. Čo potom, ak si aj to oko Božie zmyslí vypucovať si oko?

Nuž, „hra na Boha“ má svoje pravidlá. Tomu, kto ich neovláda, neodporúčam hrať túto „hru.“ Zoči voči. Vyšší berie.

Koža

Najväčší zmyslový orgán človeka. Vnímame ňou hmat, chlad, teplo, bolesť, poranenia, odretia,… My sme však nepozorní voči tomu, čo nám sprostredkúva. Zabúdame na to najkrajšie. Na láskyplný dotyk. Objatie. Pritúlenie. Pohladenie.

Ľudské telo v dnešnej dobe väčšina ľudí vníma iba ako súhru fyzických a psychických náležitostí. Či chceme alebo nechceme, patria k tým náležitostiam ľudskej existencie aj náležitosti emocionálne a duchovné. To všetko máme možnosť prežiť v tomto živote na vlastnej koži i na „vlastnej koži.“ Alebo, vo vlastnej koži.

Ľudové prirovnania hovoria o tom, že máme „hrošiu kožu,“ že sa „necítime byť vo vlastnej koži,“ že máme „husiu kožu,“ že niečo okúsime na vlastnej koži, že sme „vlci v koži baránkov.“ Koža nás oblieka do krásneho zmyslu. Do dotyku. Nezabúdajme na dotyk! Cez dotyk je koža najväčším receptorom, sprostredkovateľom vnemov z okolitého sveta. Živého i neživého. Doprajme si dotyk, objatie, splynutie, pohladkanie. Dotyk nám sprostredkúva komunikáciu bez znalosti reči. Bez slov.

Zvieratá v tom majú jasno. Dotýkajú sa prirodzene a bez zábran. Pritúlia sa a je im dobre. Čosi z toho prirodzeného, existenčného, živočíšne živého sa z človeka niekam vytráca.

Buďme prirodzení. Buďme vo vlastnej koži. Doprajme svojej koži prirodzené či láskyplné dotyky.

Niekde som čítala, že človek potrebuje tri objatia denne na prežitie a šesť objatí denne, aby sa cítil šťastný.

Objímam vás! Nerátane.