Zatkanček

Dojedla lúpačku s čajom.

„Dáš si ešte niečo?“

„Nie, nič. Iba…“

Pozerá smerom k vnukovi, ktorý si ukrajuje z bagety a natiera nátierkou.

„Taký malý zatkanček. Daj mi zo dve kolieska toho rošteka.“

Vnuk jej podáva dve kolieska. Berie si ich a s chuťou je.

Neviete, čo je zatkanček? Taký malý dôvažok, zjedený zadosť chuti. Po jedle. Nie. Nie je to dezert. Je to zatkanček. Zatká peknou čistou „niťou“ jedlo do žalúdka a naše pocity z obradu prijímania potravy.

Poznáme aperitív, predjedlo, polievku, hlavné jedlo, dezert aj digestiv. A kopec ďalších možností, ako, kedy a kde prijímať jedlo.

Ale len zatkanček vzdá obradne, bez okázalosti, hold nášmu tráviacemu ústrojenstvu. Vzdá s úctou hold pekným tradíciám každodenným. Vďaka tým, ktorí si ich pamätajú, ešte nezabudnutým 🙂

Pozn. V hlavnej úlohe MAMA /87/.

K

Keď je duša spokojná, telo sa pridá.

Cestou necestou

Šťastný nový rok vinšujem!

Desiateho februára začína čínsky. Rok hada. Akou cestou nás povedie? Môžeme sa plahočiť starými vyšliapanými chodníčkami. Môžeme zvážiť cestu novú. Možno nie až tak pohodlnú. V diaľke však vidíme nové a zaujímavé obzory, ktoré nadchýňajú našu dušu. Je len na nás. Kam sa pohneme.

V ostatnom čase akosi zabúdame na prirodzeno našej duše. Na to, čo ju rozdúva. Čo jej dáva šancu uzrieť sa v inej duši či v dušiach. Zabúdame na iné životné súvislosti. Duša je motor, ktorý nás posúva ďalej. Duša, telo, duch. Súlad duše, tela a ducha nás vedie. Ich nesúlad nás rozlaďuje. Posiela nás kráčať komplikovanými a mnohokrát neschodnými cestami.

Rok hada preverí súlad. Požehná intuícii. Preverí schopnosti dokončiť započaté. Preskúma mravnú silu a šľachetnosť. Energickosť, vytrvalosť, obratnosť. Bude mať snahu podrobiť si. Človeka, národy, duše. Umožní prejaviť nahromadenú silu. Ibaže, silný je ten, kto ovláda sám seba. Ušľachtilý človek sa nevydá na cestu, ktorá nie je podľa poriadku sveta. Poriadok sveta. Múdre slovné spojenie. Nie, to nie je o poriadkoch, ktoré si niekto vytýči a okiadza si ich ako modlu. Poriadok sveta je o skutočnom poriadku sveta. O poriadku, ktorý je navýsosť naklonený životu.

Život… je od slov ŽI! a VOT! Vnímam to slovo svojím spôsobom. Znie mi rusky. Ži! …je príkaz žiť. Vot! …je hľa! Nič iné nám na novú cestu netreba. Iba si sami sebe prikázať: „Ži! Hľa!“ To hľa je o ceste. Ukazuje nám ju. Máme ju pred sebou. Áno. To je ona! Život sám o sebe.

Život nás priamo nabáda k tomu, aby sme dobre hľadeli pred seba. Kam a kadiaľ kráčame. A… aby sme žili. Život je tu pre nás. Iba ho žiť. Podľa poriadku sveta.

Tak vám ho vinšujem!

Ako soľ alebo feng šuej naše každodenné

Soľ.

Počúvame o nej v rozprávkach. Učíme sa o nej v dejepise a v iných predmetoch. Soľné cesty odjakživa udávali tón v obchode. Chlebom a soľou vítali Slovania prichádzajúcich hostí. Hovoria o nej príslovia, porekadlá i ľudové prirovnania. Používa sa odpradávna v ľudovom zvykosloví. Prečo asi? Kvôli jej chuti? Kvôli tomu, že nám osolené jedlo lepšie chutí? Alebo ju používame len tak, zo zvyku?

Soli z mora, aj z toho Mŕtveho, sa pripisujú skvelé liečivé účinky. Tisícročia dozadu používali ľudia morskú vodu a soľ v nej obsiahnutú pre regeneračný i relaxačný osoh. Účinky. Jasné, že aj z tej kamennej. Prejdite sa podzemným soľným múzeom v poľskej Vjeličke a pocítite, o čom hovorím. Na Vincentku a jej pôsobnosť pri nádche a spol. si tiež ešte pár ľudí spomenie. Podhájsku s jej liečivou slanou vodou možno tiež niektorí poznáte. Mohla by som menovať mnoho soľných plusov i mínusov /pokiaľ sa to s ňou preženie napr. v stravovaní/. O inom ale chcem.

Čo vlastne tá SOĽ robí? Môžeme ju podrobiť chemickej analýze. Môžeme dôvodiť metabolizmom a s tým súvisiacim významom. Všetko je správne, no stále sme vedľa.

O význame soli a jej energeticky očistných účinkoch vedeli ľudia, trúfam si tvrdiť, tisícročia dozadu. Vedeli, ale nehovorili o tom. Vedeli, že „nejakým spôsobom“ viaže negatívnu energiu z tela, že „nejakým spôsobom“ pucuje špinu, ktorú nemožno umyť ani tým najkvalitnejším mydlom.

V dnešnej rýchlej dobe je človek rád, keď stíha v rámci bežnej očisty sprchu. Ja vás však chcem priviesť späť ku klasickej vani a ku kúpeľu s dvomi hrsťami soli. Že nemáte vaňu? Nevadí. Určite nájdete aspoň nejaký džber či lavór, kde si dáte teplú vodu, hrsť soli a vyčľapocete si v nej nohy. Nie. Už neoplachujte. Iba si nohy či telo zabaľte do osušky a užívajte nový pocit z nich. Okrem krásne hladkej hebkej pokožky zrazu pocítite, že je vám akosi… ľahšie aj na duši. To je ono! To je ten správny a ničím nenahraditeľný účinok soli. Soľ potíšku, bez veľkých a bombastických reklám, pucuje to, čo je našim očiam neviditeľné. Že máte súkromný ostrov, svoju pláž a slaného mora nadostač? Tak si ju užívajte so všetkým komfortom. Ale vždy s úctou a vďakou k tej obyčajnej soli, bez ktorej by tu bolo toľko energetickej špiny, že my by sme už ani neboli.

Vravíte, že nič nové pod slnkom? Veru tak. Naše staré matere o nej vedeli svoje. Iba my sme zabudli na to, čo jednoduché a prirodzené môžeme urobiť pre feng šuej svojho tela. Pretože feng šuej, to nie je len astrologická analýza človeka, pohyb hviezd v Lo-šu mriežkach a v danom priestore, zariadenie bytu, domu či záhrady. Feng šuej má základ v človeku. Preto je v dnešnej, feng šuej naklonenej dobe, viac než dôležité robiť poriadok v sebe. Robiť svoje vlastné energetické upratovanie. Skôr, než sa začneme vrhať na „zaručene správne“ a na „zaručene účinné metódy,“ nech mi majstri feng šuej a učenie samotné odpustí.

Feng šuej si nesmierne vážim. Aj všetkých, ktorí ho robia s poznaním, pokorou a úctou k tomuto systému. Iba sa vo všetkých tých módnych prúdoch kdesi… stratil človek. A jeho vnútorne vlastné, aj za pomoci obyčajnej soli, harmonické prúdenie energií.

Koža

Najväčší zmyslový orgán človeka. Vnímame ňou hmat, chlad, teplo, bolesť, poranenia, odretia,… My sme však nepozorní voči tomu, čo nám sprostredkúva. Zabúdame na to najkrajšie. Na láskyplný dotyk. Objatie. Pritúlenie. Pohladenie.

Ľudské telo v dnešnej dobe väčšina ľudí vníma iba ako súhru fyzických a psychických náležitostí. Či chceme alebo nechceme, patria k tým náležitostiam ľudskej existencie aj náležitosti emocionálne a duchovné. To všetko máme možnosť prežiť v tomto živote na vlastnej koži i na „vlastnej koži.“ Alebo, vo vlastnej koži.

Ľudové prirovnania hovoria o tom, že máme „hrošiu kožu,“ že sa „necítime byť vo vlastnej koži,“ že máme „husiu kožu,“ že niečo okúsime na vlastnej koži, že sme „vlci v koži baránkov.“ Koža nás oblieka do krásneho zmyslu. Do dotyku. Nezabúdajme na dotyk! Cez dotyk je koža najväčším receptorom, sprostredkovateľom vnemov z okolitého sveta. Živého i neživého. Doprajme si dotyk, objatie, splynutie, pohladkanie. Dotyk nám sprostredkúva komunikáciu bez znalosti reči. Bez slov.

Zvieratá v tom majú jasno. Dotýkajú sa prirodzene a bez zábran. Pritúlia sa a je im dobre. Čosi z toho prirodzeného, existenčného, živočíšne živého sa z človeka niekam vytráca.

Buďme prirodzení. Buďme vo vlastnej koži. Doprajme svojej koži prirodzené či láskyplné dotyky.

Niekde som čítala, že človek potrebuje tri objatia denne na prežitie a šesť objatí denne, aby sa cítil šťastný.

Objímam vás! Nerátane.

Suvenír vo mne 2. časť

20. 5. 2012, ráno 9:24 hod.

Jedna za druhou. Ako húsky do dvora. Plávajú lode do prístavu. Desať, dvanásť poschodové húsky. Biele, bielo modré, červeno biele. Komíny bafkajú malý dym v porovnaní s objemom, ktorý poháňajú lodné motory. Bzučanie motorov. Čuť manévrovanie ľavých a pravých. Jemne. Ako v rukavičkách sa otáčajú obrie húsky pred mojím oknom na šiestom poschodí hotela Ariadne. V Štokholme.

Dobrý názov pre prístavný hotel. Ariadnina niť vedie cestujúcich tam a späť. Ešte pol dňa a idem po tej nitke aj ja ďalej. Smerom na švédsky Trelleborg, Rostock, Berlín, Drážďany a Prahu. A… domov. Domov, moje húsky biele, domov.

Po širokej príjazdovej ceste k trajektom ženie vietor pred sebou prázdnu plechovičku. Kotúľajúc ho listuje v časopise, ktorý uchytil bohviekde. Ženie ho smerom k vode. Sieťovaný plot zachytáva všetky nábrežné aktuálnosti. Plechovičky i časopisy, i pohľady smerujúce k vode.

Kráľovský park. Vyšľapané cestičky. Jednoduché futbalové brány naznačujú možné ihriská na futbal. Trávnik. Mierne zvlnený. Skupinky mladších i starších hrajú futbal. Nepatrné terénne nerovnosti ihriska im nevadia.

Kruhy plné kvitnúcich tulipánov a kráľovských korún. Parky a nábrežia naplno rozkvitnuté ľuďmi. Spokojnými, slniečkovými ľuďmi. Švédi milujú slnko a slnko miluje Švédov. Posedávajú, ležia na tráve v parkoch i na nábrežiach kanálov otočení k slnku.

Hrdosť na štátne farby. Všade menšie či väčšie žardiniéry. Modré a žlté sirôtky v nich vôbec nevyzerajú sirotsky. Pôsobia dojmom milovaných a hýčkaných princezien.

Kockato ostrihané stromy v mestských alejách.

Okná bytov ako výklady. Dve lampy alebo sochy v okne, ale Holandsko to nie je. Čo je to? Švédsko. Štokholm.

Cyklisti. To majú Švédi s Holanďanmi tiež spoločné..

Ida cestou míňame severské múzeum Nordiska. Kanály plné lodičiek. Swedish trends and traditions. Skanzen. Aj s vyhliadkou. Turisti prilepení k foťákom.

Vasa. Loď, ktorá doplávala necelé dva kilometre. Pýcha i pád voľakedajšej najkrajšej lode Švédskeho kráľovstva pod jednou strechou, alebo múzeum ambícií byť najlepší. Vyše 300 rokov čakala pod vodou na svoju ušlú slávu. Dočkala sa. Davy obdivovateľov stoja v trpezlivom rade, aby zo štyroch poschodí uvideli jej krásu a veľkoleposť.

Sochy. Malé, veľké, komorne zakomponované hocikde, kde by mohlo na chvíľku spočinúť ľudské oko. Vedia, že sú obdivované. Patria k tomuto životu, k švédskemu životnému štýlu.

Strážnik pred kráľovským palácom si doprial presne organizovanú vychádzku. Odrátané kroky popred bránu a späť. Priblížiť sa k nemu možno maximálne na dva metre.

Múzeum troch korún, Národné múzeum a najstaršia časť mesta.

V protismere beží po chodníku skupina bežcov. Ženy, muži, rôznych vekových skupín. Láska k telu a k športu je u Švédov zrejmá. Nevidela som zatiaľ tučného Švéda.

V thajskej reštaurácii Pong sa čašník pýta, či sme na diéte. Už nevládzeme. Ani len okoštovať. All you can eat. Vynikajúce jedlá z neustále dopĺňaného teplého i studeného bufetu, vrátane sushi. Za primeranú cenu. Posedávame a dopriavame si siestu po dobrom jedle a príjemných zážitkoch.

Aziatky sa fotia pod japonskými kvitnúcimi čerešňami v centre Štokholmu.

Švédi nešetria na dopravných značkách. Všade je regulovaná rýchlosť prispôsobená danostiam úseku. Aby premávka nestála.

Slnko v zenite. Dovidenia, Štokholm. Ariadnina niť ma vedie ďalej. K svojmu začiatku. Z rádia sa linie lahodný ženský hlas. Nerozumiem švédčine ani ö, ale pocit z nej je príjemný.

Workshop Idy Kelarovej v Devíne

8. 6. 2012

Prvý deň za mnou. Pľúca v prvom momente nechápali, čo od nich chcem. Nespievala som v živote s vypnutou hlavou. Idin zámer, keď mi/nám dala do rúk rómske texty bez prekladu, ukazuje svoj dôsledok. Začala som spievať z plných pľúc a dušou. Po troch hodinách spevu mám vypucovaný interiér priedušnice, priedušiek a duše tak, ako som ich dosiaľ nikdy nemala. Cestou domov skúšam hovoriť. Počúvam sa. Mám úplne iný hlas. Premýšľam, kto to za mňa hovorí. Uvedomujem si, že je to môj vlastný, oslobodený hlas.

Suvenír vo mne 1. časť

…alebo šiestimi štátmi za 5 dní, 4 noci, s 2 hodinami prípravy.

17. 05. 2012

Wienna – Riga – Helsinki. Letisko Swechat, Viedeň.

Ja som to vedela! Jediný náš spoločný kufor má nadváhu. Zaplatíme 60 €, alebo ideme rozbaliť a porozkladať veci do príručnej batožiny? Čo urobí pár búnd… Nevieme, aké bude v Helsinkách počasie. Berieme o pár kusov teplého oblečenia navyše. Kebyže…

Check in, colná prehliadka. Pípam. Sadám na stoličku, vyzúvam topánky. Colníčka prísne prezerá moje chodidlá a obchádza ma šamanským spôsobom čidlom. Pípali topánky. Kovové cvočky pre šnúrky. Nabudúce si beriem balerínky.

Vzdialenosť do Rigy Boening preletel ako vznášadlo. Na hustej pene nízkej oblačnosti. Dve hodiny letu a pripravujeme sa na pristátie. No, moment! Niečo tu nesedí. Let mal trvať tri hodiny a kúštik. Oslovujem letúcha. Ruštinou mi to ide lepšie. Moju klíčiacu angličtinu odkladám na neviemkedy. Leteli sme oproti času. Hodinový posun. Kebyže pozornejšie preštudujem letenku, mám to tam. Air Baltic nás previezol nielen v priestore, ale aj v čase.

Riga je vyumývaná májovým dažďom. Jediný terminál. Niekoľko brán. Komorná atmosféra malého letiska. Do neveľkého vrtuľového lietadla nasadáme priamo z letiskovej plochy. Skoro ako autobus. Ibaže má dve vrtule. O hodinu nás vyklápa na letiskovú plochu v Helsinkách.

Prechádzame bránou pre príletiacich. Traja colníci, čierny labrador. Netvári sa prívetivo.

Volám Peťovi. Krúži okolo letiska, aby nás mohol nabrať priamo pred východom. Tri cesty. Prvá, najbližšia k východu, je pre taxíky, druhá pre autobusy a tretia pre ostatné autá.

Carla je nabitá všetkým, čo potreboval pre svoj život a spol. počas pol roka štúdií vo fínskom Oulu. Plus pár batohov navyše, ktoré si tam zabudli jeho spolužiaci. Cestujú s nami na Slovensko. Nechce sa mi veriť, že tam narve aj nás, kufor a príručnú batožinu. Narval.

Mierime do hotela. Pre Helsinky máme 24 hodín. Arthur hotel nás víta typickým fínskym kľudom. Parkovisko hotela? Recepčný nás posiela zaparkovať do podzemia. Vstup je hneď pri hoteli. Podzemie Helsínk hovorí o strachu žiť medzi dvomi veľmocami, dvomi svetmi. Hrubé oceľové vráta a technické zabezpečenie okolo nich dávajú tušiť, na čo má toto podzemie slúžiť. Kryty pre prípad vojny. Bunkre. Kilometre chodieb. Obrovské podzemné sály. Mesto pod mestom. Ohromné, priestranné. Pod celými Helsinkami sú v skale vydlabané Helsinki podzemné. Múdro využité v čase mieru na parkovanie. Ani príjemná hudba linúca sa z reproduktorov však nezatlačí pocit. Nepríjemný. Obávajúci sa. Strach, obava z prežitia, zostali visieť ako neviditeľné netopiere niekde pod stropom. Napriek zmenám vo svete.

Konečne som pochopila, načo rúry!

Prvé, čo ma zaujalo v Helsinkách, boli ružové skaly a rúry. Rúry podobné odkvapovým. Ibaže opačne trčiace zo zeme. Ukončené téčkom alebo zahnutím. Vysoké do výšky hrude dospelého človeka. Rôznych hrúbok. Hocikde. Zakopávala som o ne na každom kroku. Nechápala som, k čomu je tento technický neestetický doplnok ulice či chodníka. Pochopila som. Vetranie podzemného mesta.

Architektúra, pamiatky, dobré jedlo. Milá Estónka za pultom pizérie. Pritiahla ma vôňa smaženého cesnaku. Vonku prší. V pizérii je príjemne, útulne. Nielen zariadením, ale aj tou vôňou a ľuďmi. Stojím za pultom a pozerám sa, ako mi varí ravioly. Za pár minút mi priamo pred očami zázračí voňavé a chutné jedlo. Zmysly opantáva Pavlovov reflex. Prehodíme cez pult pár viet po rusky. „Vy bíli užé v Estóňiji?“ „Ňet, ňebíla.“ Za tých pár minút, pri robote, vzbudzuje môj záujem o jej krajinu. Uživila by sa aj ako turistická sprievodkyňa. Ďévuška šikovná!

Design districkt Helsinki. Múzeá stíhame len odvonku. Dizajnové dojmy z architektúry a videného zostali.

18. 05. 2012

Temppeliaukio – kostol. Hovorí bez slov. Rozpráva sa s nami cez prahmotu a praduchovno. Nemusíme nič. Iba počúvať. Zažívame v ňom všetky živly tohoto vesmíru v priamom prenose. Kameň, kov, voda, drevo, oheň. A vzduch.

Chcem v ňom zostať aspoň týždeň. Sedieť. Vnímať dušou a fotiť.

Všetky kamene v Helsinkách a spol. sú ružové. Bruškaté a hladké. Z trávnatých košieľ, ktorým sa odtrhli gombičky, vytŕčajú ružovými napráskanými bruchami. Kostol je vytesaný v jednom z tých najbruchatejších kameňov. Ako keď vydlabete do kameňa napájadlo pre vtáčiky. Napájadlo pre duše. S plytkou vznášajúcou sa medenou pokrievkou namiesto strechy. Vznášanie je spôsobené desiatkami štíhlych betónových pilierov, ktoré predlžujú a zároveň presvetľujú okraj pokrievky po jej obvode. Dovnútra padajú šikmé pásy svetla. Uzerajú sa v medenom obložení chórusu, na kamennej podlahe, na surových kamenných stenách. Steny sú naozaj stenami skaly. Žiadne opracovanie do hladka či iné úpravy. Skala sem tam plače malou vyvieračkou. Voda steká do obvodového kanálika. Vhadzujem mincu do pokladničky a beriem si sviečku. Zapaľujem ohnivý živel, aby som urobila živlom, vesmíru i duchovnu zadosť.

Jedna noc v hoteli, dva poldne pre Helsinki. Podvečer. Smerujeme do Štokholmu. Naloďujeme sa na trajekt.

19. 05. 2012

Sediac na spodnej posteli v kajute 2065, dumám o tom, čo by som videla, keby namiesto okrúhleho zrkadla na stene bolo okrúhle kajutové okno. Ryby a iných morských obyvateľov? Bruchá a vrtule okoloidúcich lodí? Či iba nehlučne sa presúvajúce masy tmavej vody? Celkom tmavá by nebola, pretože vonku noc nedosiahla stupeň tmavosti či temnosti.

Polárne noci nad Baltikom sú svetlé asi ako našich pár minút po západe slnka. Polnoc… a vonku je svetlo tak cca na podvečernú prechádzku.

Vikingline a 11 poschodová loď Gabriella ma vezú z Helsínk do Štokholmu. Malebné, riedkymi brezami a smrekmi na pobrežných ostrovoch nežné Helsinky sú kilometre za mnou. Loď ponúka bežný užívateľský komfort, ale ten ma nezaujal. Iba ma donútil nadránom dať si štuple do uší. Susedia si užívateľský komfort užívajú až do rána. Reštaurácie, herne, bary. Loď Gabriella je síce príjemná se vším všudy, ale… Nevyberajte si kajutu nad ľavou prednou plutvou. Kovové búchanie mi v nepravidelných intervaloch natriasalo posteľou.

Vlny Botnického zálivu. Baltické more. Cítila som, ako splývam s vlnami. Žalúdok si dal povedať až po ôsmej pesničke. Spievanie upokojilo moju bránicu. So štupľami v ušiach, zmierená s osudom. Noc som prečkala na posteli v striedavom zaspávaní a zobúdzaní.

Minikúpeľnička v kajute poskytla príjemný ranný budíček. Spláchla som strach i nedospaté sny.

Beriem foťák a idem omrknúť horné paluby. Včera som na nich cvakala až do stŕpnutia prstov – od zimy. Silný ľadový vietor ma večer zahnal do teplých útrob lode. Západ slnka som sledovala už iba spoza orosených skiel vyhliadkovej pasáže siedmeho poschodia. Voda rosila aj odvonku. Špliechala až na siedme. Po slnku zostalo na nebi neurčité stmievacie svetlo a oceľovosivé záveje vĺn. Hrebene, hrebienky, jamy a úvaly. Masy vodnej sily sa ukázali v celej svojej kráse. Vyvstal mi na myseľ ruský maliar Ajvazovskij. A jeho obrazy. Petrohradská Ermitáž a moskovská Treťjakovská galéria ich skrývajú slušný počet. Vidieť tie galérie… Sú jedným z mojich snov.

Bojím sa toľkej vody. V objatí vĺn si uvedomujem všetku úctu, ktorú je človek povinný vzdať tomuto živlu a jeho bohom. Moja hlboká poklona Bohu!

Dobré ráno, Švédsko! Štokholm na dohľad.

Slniečkový Štokholm vyžehlil vo mne všetky nepríjemné pocity minulej noci.

http://foto.atelierzun.com/ako-sa-vlastne-tocia-vrtule/
http://foto.atelierzun.com/temppeliaukio-helsinki/
http://foto.atelierzun.com/ked-spieva-svetlo/

Zvony

Zvony zvoní jen chvíli…, spieva sa v piesni. Ale v nás ich zvuk rezonuje navždy. Keď ho počujeme, neriešime ho. Nanajvýš nám prebleskne mysľou, či zvonia na poludnie, na omšu, alebo niekomu „na cestu do večnosti.“ Ale ten zvuk! Každý zvon zvoní inak. Inou melódiou, inými tónmi. Niektoré melódie sa dali vyspievať. Mamka zvykla hovoriť, že hornošútovký zvonil takto: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou. A dolnošútovský: Kto-zom-reu-ňech-ľe-ží-ňech-z hro-bu-ňe-be-ží. Dubnický zasa /v bojnickej Dubnici/: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou-a šies-ty-tr-han-cou. Zvony… sa s nami rozprávajú. Stačí ich počúvať a nechať ich zvuky prejsť svojou dušou i telom. Vypucujú v nás aj to, o čom nevieme. Počúvajme zvony.

Bolesť

Bolesť. Zažila som mnoho bolestí vo svojom doterajšom živote. Aj takých, aj onakých… Aj extrémnych, kedy už myseľ vypínala svoje senzory, aj menších, ktoré odišli tak rýchlo, ako prišli. Jasné, že je lepšie bez nich. Ale až dnes som si uvedomila, aká je bolesť oslobodzujúca. Vymaže svojou intenzitou všetko, čo človeku dovtedy vírilo mysľou. Pocit po bolesti…, po jej ústupe, je nesmierne oslobodzujúci. Zrazu… mi bolo tak ľahko! Všetky dovtedajšie problémy sa kamsi upratali. Ten moment po bolesti… mi pripomenul staré známe: Nešťastím a bolesťou sa človek očisťuje ako zlato ohňom. Až teraz… som si naplno uvedomila význam tých slov. Áno. Človek po bolesti… sa cíti čistý.