Slnko, Dornfelder a Pikaso

Tu býval Pikaso. Hovorí Milka. Bez vody, bez elektriky. Vodu si chodil brávať na jazero. Krásne kreslil, tak sme ho pokrstili Pikaso. Betónový domček bez okien a dverí. Otvory tam sú, len zatvárať a otvárať nieto čím. Pomaľovaný tvorivými grafiťákmi.

Vystúpali sme niekoľko etáží viníc nad Grinavou. Pozri, aj transformátor ukradli. Konštrukcia bez možnosti transformovať. Zrejúce hrozno. Korene dychčiace od smädu. Bolo tu zavlažovanie. Vidíš tie rúry a hadice? Vidím. Sem tam sa ešte objavia na začiatku riadku. Tiché a čierne. Bez kvapky vody. Ako smutné čierne bociany stojace na jednej nohe. Ventily boli medené. Aj tie ukradli. Cestu k retenčným nádržiam, či po domácky, ku Grinavským jazerám, lemujú dozrievajúce ostružiny, šípky a trnky. Šmrncovné ostružiny majú sem tam už čiernu polhlávku. V kombinácii pol na pol, vyzerajú šarmantne. Pol hlávky červenej, pol hlávky čiernej.

Tento kameň je tu zle. Zastavuje svoju napoly nákladiačikovú Felíciu, vyskakuje von a odhadzuje kameň do bezpečnej vzdialenosti. Mimo kolies.

Načo máš tie nožnice? Ideme oberať? Uvidíš.

Odtstrihla pár strapcov a položila ich na korbu. To budeme mať na obed. Čo je to? Dornfelder.

Pamätám si jeho krásne sýtobordové listy, keď som ich fotila pred vyše šiestimi rokmi. Gusto ich dostal odo mňa ako darček k päťdesiatke. Zbrusu nové etikety s fotkami ich viníc. Skvelé víno i ľudia, ktorí ho dorábajú, si to zaslúžia.

Prosím ťa, nezabudni na mňa, keď sa začne vyfarbovať. Chcem si ich odfotiť so statívom.

Obchádzame prvé jazero. Voda z neho zavlažovala vinice dolu, po kopci. Múdry nápad. Pred vyše 40 rokmi to budoval môj svokor. Opýtaj sa Gusta, ten ti bude o tom vedieť viac povedať. Tri jazerá nad sebou, navzájom prepojené potôčikmi, zavlažovali piesčito kamenisté vinice. Jedinečné zavlažovacie dielo aj na tie časy, keď bolo budované. Rákosie, kriačiny a stromy vytvárajú okolo neho príjemné zákutia. Malá plážička, miesta vystáte nemalým počtom trpezlivých rybárov. Ohnisko. Drevo nachystané na budúci oheň. Tá ryba ma cieľavedome provokuje! Vyhadzuje sa práve vtedy, keď tam nemám namierený objektív.

Môžu sem sypať iba škridly. Hovorí Milka. Cesta je vymletá. Terakotové škridlové črepiny ju plátajú, kde treba.

Stúpame k druhému jazeru. Zatočíme doľava. Ocitáme sa v zátiší pod dubom. Nie som odborník na letokruhy. Ale tento má dobre vyše sto rokov. Súdim podľa obvodu kmeňa.

Obchádzame jazero po okraji. Kúsok kamenistou cestou, kúsok chodníkom, pár metrov po hrádzi. A sme späť v zátiší. Pod dubom leží ošúpaný kmeň. Milka naň kladie hrozno. Oplachuje ho prinesenou vodou z fľaše. Počkaj, počkaj! Ešte ho tam nechaj! Ťahám už odložený foťák. Zátišie sa urobilo samo. Hrozno dýcha horúčavou poludnia. Pomaly si necháva po sebe stekať posledné kvapky vody… a za ním sa rysujú vinice. To sú terasy. Vraví s hrdosťou. Poď sem, odfotím ťa, nech máš pamiatku s tými terasami.

Ujedáme bobuľky Dornfelderu. Uhryzávame si ich ako keď obhrýzame šmúľok kukurice. Rozprávame. Obedňajšia dumka pri nezapálenom ohni. Pod dubom je príjemne. Slnko zapaľuje a spaľuje. Horúci vzduch trasľavo skresľuje vzdialené obzory.

Hľadám peknú trnku. Túto sezónu si všetky stromy, kríky a spol. zaslúžia “bobríka prežitia v suchu.” Nakoniec fotím vetvičku so zoschnutými. Taký je obraz tohto leta.

Nechce sa mi odísť. Čas ma ťahá za nohavicu a pýta sa domov. Poďme. Dohovoríme nabudúce.

Obzerám nové vily na kraji dediny. Vytlačili vinohrady. Po plot krásne upravené záhrady. A za plotom? To už nie je naše. Medzi susediacimi vinohradmi a niekoľko árovým luxusom sú kopy stavebného odpadu a bordelu. Nikomu to nevadí?

Ešte desať minút. Pozriem do záhrady. Pekná úroda. Broskyňa už oddychuje po obratí, jablká a hrušky čakajú. Chceš vidieť kivi? Jasné. Kde je? Veď sú tu len samé listy. Objavujem svoje prvé, naživo zažité kivi.

Že kto je Milka? Moja úžasná suseda. Žena s veľkou, človečenstvu a tejto planéte naklonenou dušou i srdcom. Som jej vďačná za to, čoho sa mi prostredníctvom nej dostalo.

(c) Mária Streicherová 2012

Strapce tmavého hrozna, s kvapkami vody na bobuliach, položené na ošúpanom kmeni. V pozadí vinice a stromy.

Obchádzame jazero po okraji. Kúsok kamenistou cestou, kúsok chodníkom, pár metrov po hrádzi. A sme späť v zátiší. Pod dubom leží ošúpaný kmeň. Milka naň kladie hrozno. Oplachuje ho prinesenou vodou z fľaše. Počkaj, počkaj! Ešte ho tam nechaj! Ťahám už odložený foťák. Zátišie sa urobilo samo. Hrozno dýcha horúčavou poludnia. Pomaly si necháva po sebe stekať posledné kvapky vody… a za ním sa rysujú vinice. To sú terasy. Vraví s hrdosťou. Poď sem, odfotím ťa, nech máš pamiatku s tými terasami.
Ujedáme bobuľky Dornfelderu. Uhryzávame si ich ako keď obhrýzame šmúľok kukurice. Rozprávame. Obedňajšia dumka pri nezapálenom ohni. Pod dubom je príjemne. Slnko zapaľuje a spaľuje. Horúci vzduch trasľavo skresľuje vzdialené obzory.

Chýba mi ikonka

♥ Srdce. Dostala som ho v komentári. Na FB.

Jednoduchý a tak mnohovravný symbol. Ikonka. A koľko ich ešte je!

Čo by sme robili bez symbolov? Ich reč nahrádza kavalkády slov. Dá sa z nich vyskladať pocit či príbeh. Dá sa nimi povedať to či onô. Šetria náš čas. Nechávajú každého jedného človeka, aby si ich posolstvo preložil, vysvetlil po svojom. Uskutočňujú diplomatické misie.

Podchvíľou vravím… chýba mi ikonka. Napísala som o tom dokonca báseň:

Chýba mi ikonka

Chýba mi ikonka,
pocitu zápinka.
Pocity na duši
výrazne odtuší…
Nakreslí cítené,
vyjadrí,
čo chceme.
(c) Mária Streicherová 2011
http://basne.atelierzun.com/chyba-mi-ikonka/

Za ostatných pár rokov som ich vymyslela zo dve stovky. Budúcich ikoniek. Alebo, na čo všetko… mi chýba ikonka. Stále vravím, že život je jednoduchý. Aj v komunikácii. Stačí iba… mať po ruke tú správnu ikonku.

Chýba mi ikonka na: Mať po ruke správnu ikonku 🙂

(c) Mária Streicherová 2012

Ďakujem

Ďakujem všetkým, ktorí čítajú moje riadky 🙂

…V ľuďoch je tak veľa pravdivej krásy a lásky. Stačí ich iba počúvať… a zobraziť. Niekto po písmenku, niekto farbou, niekto hlasom, niekto pohybom. Dôležité je, posúvať ich ďalej. Nenechať si ich iba pre seba. Tým posúvaním… zasievame krásu, lásku a všetky pekné ľuďom milé cnosti. V dnešnom svete je toľko klonovaného zla, že všetky láskyplné snahy sú vítané.

S úctou, láskou a objatím

Vaša a svoja

Mária Streicherová 🙂

(c) Mária Streicherová 2012

Koža

Najväčší zmyslový orgán človeka. Vnímame ňou hmat, chlad, teplo, bolesť, poranenia, odretia,… My sme však nepozorní voči tomu, čo nám sprostredkúva. Zabúdame na to najkrajšie. Na láskyplný dotyk. Objatie. Pritúlenie. Pohladenie.

Ľudské telo v dnešnej dobe väčšina ľudí vníma iba ako súhru fyzických a psychických náležitostí. Či chceme alebo nechceme, patria k tým náležitostiam ľudskej existencie aj náležitosti emocionálne a duchovné. To všetko máme možnosť prežiť v tomto živote na vlastnej koži i na “vlastnej koži.” Alebo, vo vlastnej koži.

Ľudové prirovnania hovoria o tom, že máme “hrošiu kožu,” že sa “necítime byť vo vlastnej koži,” že máme “husiu kožu,” že niečo okúsime na vlastnej koži, že sme “vlci v koži baránkov.” Koža nás oblieka do krásneho zmyslu. Do dotyku. Nezabúdajme na dotyk! Cez dotyk je koža najväčším receptorom, sprostredkovateľom vnemov z okolitého sveta. Živého i neživého. Doprajme si dotyk, objatie, splynutie, pohladkanie. Dotyk nám sprostredkúva komunikáciu bez znalosti reči. Bez slov.

Zvieratá v tom majú jasno. Dotýkajú sa prirodzene a bez zábran. Pritúlia sa a je im dobre. Čosi z toho prirodzeného, existenčného, živočíšne živého sa z človeka niekam vytráca.

Buďme prirodzení. Buďme vo vlastnej koži. Doprajme svojej koži prirodzené či láskyplné dotyky.

Niekde som čítala, že človek potrebuje tri objatia denne na prežitie a šesť objatí denne, aby sa cítil šťastný.

Objímam vás! Nerátane.

(c) Mária Streicherová 2012

Mamkine korálky

Prvé korálky, na ktoré si pamätám, boli mamkine. Červené, sklenené, nepriehľadné. Navlečené na nitke od najväčšej po najmenšiu. Najväčšie viseli nad prsami a najmenšie tak chladivo hladkali šiju. Rada som sa ich dotýkala. Boli sklíčkovo chladivé a mäkké. Áno, mäkké. Mäkko splývali jedna po druhej do dlane. Poznáte ten pocit? Zoberiete navlečené korále a iba si ich tak pomaly spúšťate do dlane. Tie pocity, po rokoch, môžem prirovnať k meditácii. Čistá myseľ, iba pôsobenie farebného spektra sklenených guľôčok a POCIT! Opakovala som túto korálkovú meditáciu, kedykoľvek sa mi naskytla príležitosť hrabať sa v mamkinej krabičke s korálkami, brošňami a spol. Nie, neboli to skvosty vysokej hodnoty finančnej. Ale…, boli to skvosty vysokej hodnoty duševnej. Kebyže sa Vám zachce, vyskúšajte. Zoberte sklenené korálky navlečené na nitke, vypnite myseľ, vnímajte iba tie korálky a svoje pocity… a pomaly, pomaly… si ich spúšťajte do dlane. Prajem Vám skvelé korálkovanie, priatelia.

 

(c) Mária Streicherová 2012

Pohodové dotyky z piatku do soboty

Tušenie dažďa. Mesiačik bol zo štvrtka na piatok “okrúžený.” Neklamný znak toho, že bude pršať. Hovorievala moja mamka. Urputné hľadanie pršiplášťov. Potešenie na našej strane, čoby Pohodistom, v Interšporte v Trenčíne zadarmo.

Pod ružovým slnečníkom oddychujem pri telo i dušuberúcej muzike Tokyo Ska Paradise Orchestra. Nejaponsko japonské cigánske rytmy a spol. v džezových úpravách ma dvíhajú z pohodovej rybárskej stoličky. Inak… vrelo odporúčam zobrať si na Pohodu skladaciu rybársku stoličku. Zažila som svoj Pohoda objav. Táto japonská kapela a ich hudba ma berie!

Reštaurácia na lúke nás prichýli pri prvých kvapkách dažďa. VIP komfort pre všetkých. Nie. Nie som vyhľadávač VIP zón. Ponuka stánkov s jedlom je úžasná. Iba… je príjemné, takto “v poli” posedieť si aj v reštaurácii. Tvarohová štrúdľa a moravské koláčiky zavŕšili chutné menu.

Polnoc oslávená dynamickým kaligrafickým baletom Nederlands Dans Theater. Všetko je o pulzovaní. Celý vesmír. Reč tela i reč samotná tvoria stále jeden a ten istý pulz. Vesmírne nádherný pulz. Bleskový návrat do archetypov pohybov a spracovania zvuku. Ešte dlho budem v sebe spracúvať dojmy z tohoto baletu. Dotyky pódia, dotyky tiel, dotyky hovoreného slova i dotyky hudby či zvukov. Proste…, dotyky.

(c) Mária Streicherová 2011

S Pohodou do pohody. Alebo… z predpolnočia štvrtku až do modrého piatkového rána.

Krásne farebný Moby. Vietor… tiež v jeho rytme. Rytmus sám hýbe telom. Vlajky, svetielkujúce polkrídla motýľov, ktorí nedoleteli. V zábleskoch svetiel pozerám do tvárí ľudí miesiacich svoje cestičky po obvode rytmického kotla pod stejdžom. Jedno majú spoločné. Dychtivá, trošku napätá túžba niekoho stretnúť. Niekoho… do pohody. Či na Pohode. Veď, preto prišli. Orosená tráva prijíma telá. Tancujúce, sediace, ležiace… Sebe v náručí i bez. V huriavku popolnočnej noci je jediná, ktorá mlčí. Mlčky dotvára obrázky pohody na Pohode. Prvá večerná a posledná ranná hviezda mi svieti cestou do modrastého rána. Ťahá slnko z východu. Cestou na ranný spánok. Daniele idú na vodu. Chalúpku nemám ďaleko. Prespala som v nej.

Moby a spol…. ma dostali. Plus… všetko okolo. V aute matrace. Túto noc /minimálne/ tam chcem zotrvať. O dňoch ani nehovoriac…

Päťdesiat päť rokov… a ja som sa dočkala pohody na mojej prvej Pohode. Zvýšila som vekový priemer jej návštevníkov. A ďalej ho mienim zvyšovať. Pohodový deň, priatelia.

(c) Mária Streicherová 2011

Noc literatúry, Bratislava, 11. 5. 2011

Bola som na všetkých 11 miestach. Stretla som Helenku, prehodila pár slov s pár ľuďmi, vyskúšala Daniela, či si ešte na mňa pamätá. A s totálne vyčerpaným telom a osvieženou dušou som sa o polnoci vrátila domov. Pekne bolo. Som tu tak veľa rokov… a ja som bola včera prvýkrát na túlačkách nočnou Bratislavou. Pekná je. Dunaj nasával proti svojmu prúdu slané rybacinové vône a vyhadzoval ich v Bratislave. Ulice tíško dudlali zvuky krčmových hovorov. Nad tým všetkým supervízor štvrtinového dorastajúceho mesiaca. Pohľad zo štvrtého poschodia kamenného Dunaja bol impozantný. Moje kamery fotili, cvakali, bzučavo vrývali do pamäti obrázky. Vraj… ho majú zrútiť a postaviť tam niečo nové. Agóniu tejto stavby bolo cítiť na pohmat. Ešte… žije. Samaritáni KC Dunaj mu uľahčujú jeho posledné chvíle, ako najlepšie vedia a môžu. Bar, diskotéka, vyhliadka. A výťah, ktorý nás držal zubami nechtami. Nechcel nás vypustiť ani na: “Cézar, otvor sa!” Tá budova… chce žiť! Ostatné dojmy? Kristína na policajnej stanici, bunker plný stojacich nedýchateľných pachov a Heydrichovej vraždy, hladkajúci hlas Petra Rúfusa, paláce a ich tajomné vnútornosti vnútorných dvorov, Hudákov hudúci hlas plynúci cez dve poschodia, počúvajúce PO Boxy na pošte s tragikou klietkových cukrujúcich hrdličiek a rozchodu. Skvelé pravdivé podujatie. Tá pravdivosť chvíľ, myslím, všetkých dostala. Pravdivosť spojenia vhodného miesta, vybratého úryvku, čítajúceho a poslucháčov. Leporelo… sa vydarilo.

© Mária Streicherová 2011

Ahoj, svet, priatelia a spol.!

Pozývam Vás srdečne na návštevu môjho nového blogu. Môžete si na ňom prečítať niektoré moje písačky, prozaicko poetické skice či fejtóny. Sústredila som tu svoje blogy z básničkového webu a z môjho bývalého profilu na facebooku. Postupne budem pridávať ďalšie. Spätná väzba v podobe Vášho komentára ma poteší.

https://blog.atelierzun.com/

Píšem, teda som.

 

Svoja a trošku Vaša

Mária Streicherová 🙂

 

PS:
Moju básnickú tvorbu nájdete na
http://basne.atelierzun.com/
Niektoré moje fotky si môžete pozrieť na
http://foto.atelierzun.com/
Fotoblog Mária Streicherová Ateliér ZUN

http://atelierzun.deviantart.com/gallery/