Cez/obedná myšlienka

„Čo píšeš?“ Hladká prstom rybu na brušku. Za sklom akvária. Nereaguje. Asi nie je šteklivá.

Červené pančušky, červené balerínky i skampolo. Prúžkované legíny. Biele žlté ostrozelené ostroružové pásiky. Po kolienka. Vrkočiská so žltými gumičkami. Parádnica. Blonďatý otec, tmavovlasá mamka, brunetkovo vrkočaté dieťa.

„Mrkvu v polievke nemusíš, keď nechceš. Tú zjem ja.“ Vrkočatá sa prple v polievke.

„Čo píšeš?“

„Myšlienku.“

Alebo kreslím? Občas neviem rozoznať, na čo používam písmená. Je to obrázok či slovná skica? Všetko, zdanlivo nezaujímavé a všedné, sa vďaka jedinečnosti písma stáva obrazom.

O hviezdach a oku Božom

Dnes som si po dlhšej dobe ľahla večer na chrbát a pozerala na hviezdy. V záhrade. Nemyslela som na nič konkrétne, čo budem pozorovať. Vlastne, myslela som iba na ne. Tmavá pezinská modrá a hviezdy.

Niečo mi na tom nebi nesedelo. Nevedela som prísť na to, čo to je. Sú menej jagavé? Či čo…? Chvíľku som pozorovala nebo. A… prišla som na to! Nie, neboli to ani lietadlá, hoci aj tých je na nebi dosť. Ale, ako smietku v oku som začala v tom nebeskom oku pociťovať množstvo pohybujúcich sa svetelných bodov či objektov. Satelity? Družice? Pochopila som, prečo nebeské oko nežiarilo tak ako inokedy.

Zovšadiaľ na nás pozerajú satelity. Chcú sa vyrovnať všadeprítomnému oku nebeskému. Viem, že niektoré sú dôležité. Ale, keď si kliknem na Google maps a zreteľne uvidím lavičky na našej záhrade, nie som ani trochu nadšená. Nie že by naše lavičky neboli fotogenické. Len… hrať sa na bedlivé oko Božie, to nie je ani divadelná rola, ani pracovné zaradenie. To je svojím spôsobom svätokrádež.

Hrať sa na oko Božie. A ono má zatiaľ z tých všetkých smetí zápal spojiviek. Tu nepomôže Septonex ani Očianka. Keď ma svrbí či inak užiera oko, snažím sa zbaviť toho nepríjemného pocitu. Čo potom, ak si aj to oko Božie zmyslí vypucovať si oko?

Nuž, „hra na Boha“ má svoje pravidlá. Tomu, kto ich neovláda, neodporúčam hrať túto „hru.“ Zoči voči. Vyšší berie.

Koža

Najväčší zmyslový orgán človeka. Vnímame ňou hmat, chlad, teplo, bolesť, poranenia, odretia,… My sme však nepozorní voči tomu, čo nám sprostredkúva. Zabúdame na to najkrajšie. Na láskyplný dotyk. Objatie. Pritúlenie. Pohladenie.

Ľudské telo v dnešnej dobe väčšina ľudí vníma iba ako súhru fyzických a psychických náležitostí. Či chceme alebo nechceme, patria k tým náležitostiam ľudskej existencie aj náležitosti emocionálne a duchovné. To všetko máme možnosť prežiť v tomto živote na vlastnej koži i na „vlastnej koži.“ Alebo, vo vlastnej koži.

Ľudové prirovnania hovoria o tom, že máme „hrošiu kožu,“ že sa „necítime byť vo vlastnej koži,“ že máme „husiu kožu,“ že niečo okúsime na vlastnej koži, že sme „vlci v koži baránkov.“ Koža nás oblieka do krásneho zmyslu. Do dotyku. Nezabúdajme na dotyk! Cez dotyk je koža najväčším receptorom, sprostredkovateľom vnemov z okolitého sveta. Živého i neživého. Doprajme si dotyk, objatie, splynutie, pohladkanie. Dotyk nám sprostredkúva komunikáciu bez znalosti reči. Bez slov.

Zvieratá v tom majú jasno. Dotýkajú sa prirodzene a bez zábran. Pritúlia sa a je im dobre. Čosi z toho prirodzeného, existenčného, živočíšne živého sa z človeka niekam vytráca.

Buďme prirodzení. Buďme vo vlastnej koži. Doprajme svojej koži prirodzené či láskyplné dotyky.

Niekde som čítala, že človek potrebuje tri objatia denne na prežitie a šesť objatí denne, aby sa cítil šťastný.

Objímam vás! Nerátane.

Suvenír vo mne 2. časť

20. 5. 2012, ráno 9:24 hod.

Jedna za druhou. Ako húsky do dvora. Plávajú lode do prístavu. Desať, dvanásť poschodové húsky. Biele, bielo modré, červeno biele. Komíny bafkajú malý dym v porovnaní s objemom, ktorý poháňajú lodné motory. Bzučanie motorov. Čuť manévrovanie ľavých a pravých. Jemne. Ako v rukavičkách sa otáčajú obrie húsky pred mojím oknom na šiestom poschodí hotela Ariadne. V Štokholme.

Dobrý názov pre prístavný hotel. Ariadnina niť vedie cestujúcich tam a späť. Ešte pol dňa a idem po tej nitke aj ja ďalej. Smerom na švédsky Trelleborg, Rostock, Berlín, Drážďany a Prahu. A… domov. Domov, moje húsky biele, domov.

Po širokej príjazdovej ceste k trajektom ženie vietor pred sebou prázdnu plechovičku. Kotúľajúc ho listuje v časopise, ktorý uchytil bohviekde. Ženie ho smerom k vode. Sieťovaný plot zachytáva všetky nábrežné aktuálnosti. Plechovičky i časopisy, i pohľady smerujúce k vode.

Kráľovský park. Vyšľapané cestičky. Jednoduché futbalové brány naznačujú možné ihriská na futbal. Trávnik. Mierne zvlnený. Skupinky mladších i starších hrajú futbal. Nepatrné terénne nerovnosti ihriska im nevadia.

Kruhy plné kvitnúcich tulipánov a kráľovských korún. Parky a nábrežia naplno rozkvitnuté ľuďmi. Spokojnými, slniečkovými ľuďmi. Švédi milujú slnko a slnko miluje Švédov. Posedávajú, ležia na tráve v parkoch i na nábrežiach kanálov otočení k slnku.

Hrdosť na štátne farby. Všade menšie či väčšie žardiniéry. Modré a žlté sirôtky v nich vôbec nevyzerajú sirotsky. Pôsobia dojmom milovaných a hýčkaných princezien.

Kockato ostrihané stromy v mestských alejách.

Okná bytov ako výklady. Dve lampy alebo sochy v okne, ale Holandsko to nie je. Čo je to? Švédsko. Štokholm.

Cyklisti. To majú Švédi s Holanďanmi tiež spoločné..

Ida cestou míňame severské múzeum Nordiska. Kanály plné lodičiek. Swedish trends and traditions. Skanzen. Aj s vyhliadkou. Turisti prilepení k foťákom.

Vasa. Loď, ktorá doplávala necelé dva kilometre. Pýcha i pád voľakedajšej najkrajšej lode Švédskeho kráľovstva pod jednou strechou, alebo múzeum ambícií byť najlepší. Vyše 300 rokov čakala pod vodou na svoju ušlú slávu. Dočkala sa. Davy obdivovateľov stoja v trpezlivom rade, aby zo štyroch poschodí uvideli jej krásu a veľkoleposť.

Sochy. Malé, veľké, komorne zakomponované hocikde, kde by mohlo na chvíľku spočinúť ľudské oko. Vedia, že sú obdivované. Patria k tomuto životu, k švédskemu životnému štýlu.

Strážnik pred kráľovským palácom si doprial presne organizovanú vychádzku. Odrátané kroky popred bránu a späť. Priblížiť sa k nemu možno maximálne na dva metre.

Múzeum troch korún, Národné múzeum a najstaršia časť mesta.

V protismere beží po chodníku skupina bežcov. Ženy, muži, rôznych vekových skupín. Láska k telu a k športu je u Švédov zrejmá. Nevidela som zatiaľ tučného Švéda.

V thajskej reštaurácii Pong sa čašník pýta, či sme na diéte. Už nevládzeme. Ani len okoštovať. All you can eat. Vynikajúce jedlá z neustále dopĺňaného teplého i studeného bufetu, vrátane sushi. Za primeranú cenu. Posedávame a dopriavame si siestu po dobrom jedle a príjemných zážitkoch.

Aziatky sa fotia pod japonskými kvitnúcimi čerešňami v centre Štokholmu.

Švédi nešetria na dopravných značkách. Všade je regulovaná rýchlosť prispôsobená danostiam úseku. Aby premávka nestála.

Slnko v zenite. Dovidenia, Štokholm. Ariadnina niť ma vedie ďalej. K svojmu začiatku. Z rádia sa linie lahodný ženský hlas. Nerozumiem švédčine ani ö, ale pocit z nej je príjemný.

Workshop Idy Kelarovej v Devíne

8. 6. 2012

Prvý deň za mnou. Pľúca v prvom momente nechápali, čo od nich chcem. Nespievala som v živote s vypnutou hlavou. Idin zámer, keď mi/nám dala do rúk rómske texty bez prekladu, ukazuje svoj dôsledok. Začala som spievať z plných pľúc a dušou. Po troch hodinách spevu mám vypucovaný interiér priedušnice, priedušiek a duše tak, ako som ich dosiaľ nikdy nemala. Cestou domov skúšam hovoriť. Počúvam sa. Mám úplne iný hlas. Premýšľam, kto to za mňa hovorí. Uvedomujem si, že je to môj vlastný, oslobodený hlas.

„Našli, moji rádcové, našli?“

Každý dostávame do vienka nejaký dar. Dar… čohosi, čo možno rozbalíme hneď po narodení, alebo čo možno ani nevieme, že máme. Niekedy ten dar neobjavíme po celý život. Je to ako hra na schovávačku. Ale, keď ho nájdeme, radosť je preveliká! To sú potom Vianoce každý deň!

Stačí len… počúvať sa. Byť k sebe pozorný. Vôbec to nie je také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Pretože BLUDISKO či LABYRINT ŽIVOT nie vždy má po ruke Ariadninu niť, ktorá by človeka bezpečne doviedla k cieľu. Ja tiež iba… tkám tú nitku.

Suvenír vo mne 1. časť

…alebo šiestimi štátmi za 5 dní, 4 noci, s 2 hodinami prípravy.

17. 05. 2012

Wienna – Riga – Helsinki. Letisko Swechat, Viedeň.

Ja som to vedela! Jediný náš spoločný kufor má nadváhu. Zaplatíme 60 €, alebo ideme rozbaliť a porozkladať veci do príručnej batožiny? Čo urobí pár búnd… Nevieme, aké bude v Helsinkách počasie. Berieme o pár kusov teplého oblečenia navyše. Kebyže…

Check in, colná prehliadka. Pípam. Sadám na stoličku, vyzúvam topánky. Colníčka prísne prezerá moje chodidlá a obchádza ma šamanským spôsobom čidlom. Pípali topánky. Kovové cvočky pre šnúrky. Nabudúce si beriem balerínky.

Vzdialenosť do Rigy Boening preletel ako vznášadlo. Na hustej pene nízkej oblačnosti. Dve hodiny letu a pripravujeme sa na pristátie. No, moment! Niečo tu nesedí. Let mal trvať tri hodiny a kúštik. Oslovujem letúcha. Ruštinou mi to ide lepšie. Moju klíčiacu angličtinu odkladám na neviemkedy. Leteli sme oproti času. Hodinový posun. Kebyže pozornejšie preštudujem letenku, mám to tam. Air Baltic nás previezol nielen v priestore, ale aj v čase.

Riga je vyumývaná májovým dažďom. Jediný terminál. Niekoľko brán. Komorná atmosféra malého letiska. Do neveľkého vrtuľového lietadla nasadáme priamo z letiskovej plochy. Skoro ako autobus. Ibaže má dve vrtule. O hodinu nás vyklápa na letiskovú plochu v Helsinkách.

Prechádzame bránou pre príletiacich. Traja colníci, čierny labrador. Netvári sa prívetivo.

Volám Peťovi. Krúži okolo letiska, aby nás mohol nabrať priamo pred východom. Tri cesty. Prvá, najbližšia k východu, je pre taxíky, druhá pre autobusy a tretia pre ostatné autá.

Carla je nabitá všetkým, čo potreboval pre svoj život a spol. počas pol roka štúdií vo fínskom Oulu. Plus pár batohov navyše, ktoré si tam zabudli jeho spolužiaci. Cestujú s nami na Slovensko. Nechce sa mi veriť, že tam narve aj nás, kufor a príručnú batožinu. Narval.

Mierime do hotela. Pre Helsinky máme 24 hodín. Arthur hotel nás víta typickým fínskym kľudom. Parkovisko hotela? Recepčný nás posiela zaparkovať do podzemia. Vstup je hneď pri hoteli. Podzemie Helsínk hovorí o strachu žiť medzi dvomi veľmocami, dvomi svetmi. Hrubé oceľové vráta a technické zabezpečenie okolo nich dávajú tušiť, na čo má toto podzemie slúžiť. Kryty pre prípad vojny. Bunkre. Kilometre chodieb. Obrovské podzemné sály. Mesto pod mestom. Ohromné, priestranné. Pod celými Helsinkami sú v skale vydlabané Helsinki podzemné. Múdro využité v čase mieru na parkovanie. Ani príjemná hudba linúca sa z reproduktorov však nezatlačí pocit. Nepríjemný. Obávajúci sa. Strach, obava z prežitia, zostali visieť ako neviditeľné netopiere niekde pod stropom. Napriek zmenám vo svete.

Konečne som pochopila, načo rúry!

Prvé, čo ma zaujalo v Helsinkách, boli ružové skaly a rúry. Rúry podobné odkvapovým. Ibaže opačne trčiace zo zeme. Ukončené téčkom alebo zahnutím. Vysoké do výšky hrude dospelého človeka. Rôznych hrúbok. Hocikde. Zakopávala som o ne na každom kroku. Nechápala som, k čomu je tento technický neestetický doplnok ulice či chodníka. Pochopila som. Vetranie podzemného mesta.

Architektúra, pamiatky, dobré jedlo. Milá Estónka za pultom pizérie. Pritiahla ma vôňa smaženého cesnaku. Vonku prší. V pizérii je príjemne, útulne. Nielen zariadením, ale aj tou vôňou a ľuďmi. Stojím za pultom a pozerám sa, ako mi varí ravioly. Za pár minút mi priamo pred očami zázračí voňavé a chutné jedlo. Zmysly opantáva Pavlovov reflex. Prehodíme cez pult pár viet po rusky. „Vy bíli užé v Estóňiji?“ „Ňet, ňebíla.“ Za tých pár minút, pri robote, vzbudzuje môj záujem o jej krajinu. Uživila by sa aj ako turistická sprievodkyňa. Ďévuška šikovná!

Design districkt Helsinki. Múzeá stíhame len odvonku. Dizajnové dojmy z architektúry a videného zostali.

18. 05. 2012

Temppeliaukio – kostol. Hovorí bez slov. Rozpráva sa s nami cez prahmotu a praduchovno. Nemusíme nič. Iba počúvať. Zažívame v ňom všetky živly tohoto vesmíru v priamom prenose. Kameň, kov, voda, drevo, oheň. A vzduch.

Chcem v ňom zostať aspoň týždeň. Sedieť. Vnímať dušou a fotiť.

Všetky kamene v Helsinkách a spol. sú ružové. Bruškaté a hladké. Z trávnatých košieľ, ktorým sa odtrhli gombičky, vytŕčajú ružovými napráskanými bruchami. Kostol je vytesaný v jednom z tých najbruchatejších kameňov. Ako keď vydlabete do kameňa napájadlo pre vtáčiky. Napájadlo pre duše. S plytkou vznášajúcou sa medenou pokrievkou namiesto strechy. Vznášanie je spôsobené desiatkami štíhlych betónových pilierov, ktoré predlžujú a zároveň presvetľujú okraj pokrievky po jej obvode. Dovnútra padajú šikmé pásy svetla. Uzerajú sa v medenom obložení chórusu, na kamennej podlahe, na surových kamenných stenách. Steny sú naozaj stenami skaly. Žiadne opracovanie do hladka či iné úpravy. Skala sem tam plače malou vyvieračkou. Voda steká do obvodového kanálika. Vhadzujem mincu do pokladničky a beriem si sviečku. Zapaľujem ohnivý živel, aby som urobila živlom, vesmíru i duchovnu zadosť.

Jedna noc v hoteli, dva poldne pre Helsinki. Podvečer. Smerujeme do Štokholmu. Naloďujeme sa na trajekt.

19. 05. 2012

Sediac na spodnej posteli v kajute 2065, dumám o tom, čo by som videla, keby namiesto okrúhleho zrkadla na stene bolo okrúhle kajutové okno. Ryby a iných morských obyvateľov? Bruchá a vrtule okoloidúcich lodí? Či iba nehlučne sa presúvajúce masy tmavej vody? Celkom tmavá by nebola, pretože vonku noc nedosiahla stupeň tmavosti či temnosti.

Polárne noci nad Baltikom sú svetlé asi ako našich pár minút po západe slnka. Polnoc… a vonku je svetlo tak cca na podvečernú prechádzku.

Vikingline a 11 poschodová loď Gabriella ma vezú z Helsínk do Štokholmu. Malebné, riedkymi brezami a smrekmi na pobrežných ostrovoch nežné Helsinky sú kilometre za mnou. Loď ponúka bežný užívateľský komfort, ale ten ma nezaujal. Iba ma donútil nadránom dať si štuple do uší. Susedia si užívateľský komfort užívajú až do rána. Reštaurácie, herne, bary. Loď Gabriella je síce príjemná se vším všudy, ale… Nevyberajte si kajutu nad ľavou prednou plutvou. Kovové búchanie mi v nepravidelných intervaloch natriasalo posteľou.

Vlny Botnického zálivu. Baltické more. Cítila som, ako splývam s vlnami. Žalúdok si dal povedať až po ôsmej pesničke. Spievanie upokojilo moju bránicu. So štupľami v ušiach, zmierená s osudom. Noc som prečkala na posteli v striedavom zaspávaní a zobúdzaní.

Minikúpeľnička v kajute poskytla príjemný ranný budíček. Spláchla som strach i nedospaté sny.

Beriem foťák a idem omrknúť horné paluby. Včera som na nich cvakala až do stŕpnutia prstov – od zimy. Silný ľadový vietor ma večer zahnal do teplých útrob lode. Západ slnka som sledovala už iba spoza orosených skiel vyhliadkovej pasáže siedmeho poschodia. Voda rosila aj odvonku. Špliechala až na siedme. Po slnku zostalo na nebi neurčité stmievacie svetlo a oceľovosivé záveje vĺn. Hrebene, hrebienky, jamy a úvaly. Masy vodnej sily sa ukázali v celej svojej kráse. Vyvstal mi na myseľ ruský maliar Ajvazovskij. A jeho obrazy. Petrohradská Ermitáž a moskovská Treťjakovská galéria ich skrývajú slušný počet. Vidieť tie galérie… Sú jedným z mojich snov.

Bojím sa toľkej vody. V objatí vĺn si uvedomujem všetku úctu, ktorú je človek povinný vzdať tomuto živlu a jeho bohom. Moja hlboká poklona Bohu!

Dobré ráno, Švédsko! Štokholm na dohľad.

Slniečkový Štokholm vyžehlil vo mne všetky nepríjemné pocity minulej noci.

http://foto.atelierzun.com/ako-sa-vlastne-tocia-vrtule/
http://foto.atelierzun.com/temppeliaukio-helsinki/
http://foto.atelierzun.com/ked-spieva-svetlo/

O archetypoch a čerešni

Venované pamiatke môjho starého otca, Štefana Rajču – Hrdého zo Šútoviec.

Sú určité archetypy, pravzory v našich životoch. Možno ich brať ako jadro nám vlastnej vnútornej kultúry.

Môj starý otec sadil pred štyridsiatimi rokmi čerešňové stromy pri poľnej ceste. Piplal ich, v zime chránil pred poľnou zverou. Zjari strihal a štepil. Nepatril mu ani kúsok tej obecnej zemičky. Ale on sadil. Moja mamka sa ho pýtala: „Načože to, otec, sadíte?“ A on: „…ľudia pôjdu okolo, odtrhnú si čerešne a povedia – to Štefan Rajčo zasadil. Tak povedia.“ Cítil zodpovednosť tiež za to, čo patrilo všetkým a zároveň i vnútornú ľudskú povinnosť urobiť radosť aj iným.

Prešlo pár rokov a moja mamka s mojimi deťmi na prechádzke chotárom a horou sadila kvietky. Mala so sebou semiačka a cibuľky, čo jej zostali zo záhrady. O rok, zasa na tej istej cestičke, hľadala spolu s deťmi, čo vzišlo. Kde – tu sa objavil v poľnej tráve pri chodníku narcis či astrička. Tešila sa z toho, aké prekvapenie pripraví náhodným okoloidúcim. Dnes, po dvadsiatich piatich rokoch, už nevládze vyjsť na „Bohátku“ či do „Údolov.“ Stále však spomína: „…či ešte sa kde – tu objaví tá moja kvetinka? Ako sa asi ľudia tešili, keď ju tam, takú stratenú, našli?“ Sľúbila som jej, že ju raz vyveziem autom pri „Vendelínka.“ A odtiaľ, s prestávkami na oddych pre rokmi unavené telo, prejdeme tú cestičku znova. A pozrieme… A či snáď znovu zasejeme?

Starý otec sa už šestnásť rokov pozerá dolu, na dedinu, iba z fotografie na náhrobku, z dedinského cintorína. Vyzerá tú svoju čerešničku. Či ešte zakvitne kdesi na „Láne,“ či pri ceste „Pod obrazom?“ A ja pozerám s ním. Občas mi stisne srdce smútok za všetkými tými stromami a sadmi, ktoré družstevníci, v blahej pamäti, vyklčovali. „Rekultivovali…“ „Rekultivovaná“ pôda dnes neslúži ani obiliu, ani stromom. Leží ladom. Sem – tam na nej rastie ďatelina, ktorú novodobá generácia roľníkov pokosí. Ani netušia, čo táto zemička pod ich nohami nosila. Aké krásne a úrodné stromy, zelené háje a pastviny s hojnosťou tráv i bylín.

Stojím na holom, takmer hanbiacom sa „Diele.“ Bez jediného stromu, na ktorom by sa zastavilo ľudské oko. Kde by si oddýchlo pred tým, než sa rozžiari z ďalších pekných obrazov okolo. Stojím… Počúvam rovnaké zvuky a cítim rovnaké vône ako môj starý a prastarý otec či mať. Zrazu viem, čo urobím. Prejdem kolotočom dôležitých i menej dôležitých byrokratických ťahaníc a na tej istej zemičke, kde sadili oni, zasadím strom. Čerešňu. A možno aj dva, tri, štyri… Aj orech, hrušku, jabloň a slivku. A so svojimi vnúčatami sa raz možno vyberiem do hory zasadiť ďalšie kvietky. Možno to nebude celkom podľa očakávania ekologických a ochranárskych inštitúcií. Ale jedno viem určite. Určite to bude podľa očakávania mojich vlastných archetypov, ktoré – vo vzťahu k prírode – zasiali do mňa moji predkovia.

„Starý otec, ďakujem vám!“

Že čo s tým máte spoločné vy? Súčasnosť, dnešok či zajtrajšok? Alebo miesto, kde teraz žijem, žijete, žijeme? Veľmi veľa.

V každom z nás sú archetypy všetkého možného i nemožného. Je len na nás, či už máme korene tu, alebo stovky kilometrov odtiaľto, ako tieto archetypy pochopíme a podáme ďalej. Vo mne, hoci som si to predtým nikdy výraznejšie neuvedomovala, je veľa práve z tej dedinky môjho starého otca. A je úplne jedno, či som tu, v meste, alebo tam, na dedine. Dôležité je mať ten pocit – zasadiť strom.

Napísané v roku 2002

Mamkine korálky

Prvé korálky, na ktoré si pamätám, boli mamkine. Červené, sklenené, nepriehľadné. Navlečené na nitke od najväčšej po najmenšiu. Najväčšie viseli nad prsami a najmenšie tak chladivo hladkali šiju. Rada som sa ich dotýkala. Boli sklíčkovo chladivé a mäkké. Áno, mäkké. Mäkko splývali jedna po druhej do dlane. Poznáte ten pocit? Zoberiete navlečené korále a iba si ich tak pomaly spúšťate do dlane. Tie pocity, po rokoch, môžem prirovnať k meditácii. Čistá myseľ, iba pôsobenie farebného spektra sklenených guľôčok a POCIT! Opakovala som túto korálkovú meditáciu, kedykoľvek sa mi naskytla príležitosť hrabať sa v mamkinej krabičke s korálkami, brošňami a spol. Nie, neboli to skvosty vysokej hodnoty finančnej. Ale…, boli to skvosty vysokej hodnoty duševnej. Kebyže sa Vám zachce, vyskúšajte. Zoberte sklenené korálky navlečené na nitke, vypnite myseľ, vnímajte iba tie korálky a svoje pocity… a pomaly, pomaly… si ich spúšťajte do dlane. Prajem Vám skvelé korálkovanie, priatelia.

Pohodové dotyky z piatku do soboty

Tušenie dažďa. Mesiačik bol zo štvrtka na piatok „okrúžený.“ Neklamný znak toho, že bude pršať. Hovorievala moja mamka. Urputné hľadanie pršiplášťov. Potešenie na našej strane, čoby Pohodistom, v Interšporte v Trenčíne zadarmo.

Pod ružovým slnečníkom oddychujem pri telo i dušuberúcej muzike Tokyo Ska Paradise Orchestra. Nejaponsko japonské cigánske rytmy a spol. v džezových úpravách ma dvíhajú z pohodovej rybárskej stoličky. Inak… vrelo odporúčam zobrať si na Pohodu skladaciu rybársku stoličku. Zažila som svoj Pohoda objav. Táto japonská kapela a ich hudba ma berie!

Reštaurácia na lúke nás prichýli pri prvých kvapkách dažďa. VIP komfort pre všetkých. Nie. Nie som vyhľadávač VIP zón. Ponuka stánkov s jedlom je úžasná. Iba… je príjemné, takto “v poli” posedieť si aj v reštaurácii. Tvarohová štrúdľa a moravské koláčiky zavŕšili chutné menu.

Polnoc oslávená dynamickým kaligrafickým baletom Nederlands Dans Theater. Všetko je o pulzovaní. Celý vesmír. Reč tela i reč samotná tvoria stále jeden a ten istý pulz. Vesmírne nádherný pulz. Bleskový návrat do archetypov pohybov a spracovania zvuku. Ešte dlho budem v sebe spracúvať dojmy z tohoto baletu. Dotyky pódia, dotyky tiel, dotyky hovoreného slova i dotyky hudby či zvukov. Proste…, dotyky.