O hviezdach a oku Božom

Dnes som si po dlhšej dobe ľahla večer na chrbát a pozerala na hviezdy. V záhrade. Nemyslela som na nič konkrétne, čo budem pozorovať. Vlastne, myslela som iba na ne. Tmavá pezinská modrá a hviezdy.

Niečo mi na tom nebi nesedelo. Nevedela som prísť na to, čo to je. Sú menej jagavé? Či čo…? Chvíľku som pozorovala nebo. A… prišla som na to! Nie, neboli to ani lietadlá, hoci aj tých je na nebi dosť. Ale, ako smietku v oku som začala v tom nebeskom oku pociťovať množstvo pohybujúcich sa svetelných bodov či objektov. Satelity? Družice? Pochopila som, prečo nebeské oko nežiarilo tak ako inokedy.

Zovšadiaľ na nás pozerajú satelity. Chcú sa vyrovnať všadeprítomnému oku nebeskému. Viem, že niektoré sú dôležité. Ale, keď si kliknem na Google maps a zreteľne uvidím lavičky na našej záhrade, nie som ani trochu nadšená. Nie že by naše lavičky neboli fotogenické. Len… hrať sa na bedlivé oko Božie, to nie je ani divadelná rola, ani pracovné zaradenie. To je svojím spôsobom svätokrádež.

Hrať sa na oko Božie. A ono má zatiaľ z tých všetkých smetí zápal spojiviek. Tu nepomôže Septonex ani Očianka. Keď ma svrbí či inak užiera oko, snažím sa zbaviť toho nepríjemného pocitu. Čo potom, ak si aj to oko Božie zmyslí vypucovať si oko?

Nuž, „hra na Boha“ má svoje pravidlá. Tomu, kto ich neovláda, neodporúčam hrať túto „hru.“ Zoči voči. Vyšší berie.

(c) Mária Streicherová 2012

O archetypoch a čerešni

Venované pamiatke môjho starého otca, Štefana Rajču – Hrdého zo Šútoviec.

Sú určité archetypy, pravzory v našich životoch. Možno ich brať ako jadro nám vlastnej vnútornej kultúry.

Môj starý otec sadil pred štyridsiatimi rokmi čerešňové stromy pri poľnej ceste. Piplal ich, v zime chránil pred poľnou zverou. Zjari strihal a štepil. Nepatril mu ani kúsok tej obecnej zemičky. Ale on sadil. Moja mamka sa ho pýtala: „Načože to, otec, sadíte?“ A on: „…ľudia pôjdu okolo, odtrhnú si čerešne a povedia – to Štefan Rajčo zasadil. Tak povedia.“ Cítil zodpovednosť tiež za to, čo patrilo všetkým a zároveň i vnútornú ľudskú povinnosť urobiť radosť aj iným.

Prešlo pár rokov a moja mamka s mojimi deťmi na prechádzke chotárom a horou sadila kvietky. Mala so sebou semiačka a cibuľky, čo jej zostali zo záhrady. O rok, zasa na tej istej cestičke, hľadala spolu s deťmi, čo vzišlo. Kde – tu sa objavil v poľnej tráve pri chodníku narcis či astrička. Tešila sa z toho, aké prekvapenie pripraví náhodným okoloidúcim. Dnes, po dvadsiatich piatich rokoch, už nevládze vyjsť na „Bohátku“ či do „Údolov.“ Stále však spomína: „…či ešte sa kde – tu objaví tá moja kvetinka? Ako sa asi ľudia tešili, keď ju tam, takú stratenú, našli?“ Sľúbila som jej, že ju raz vyveziem autom pri „Vendelínka.“ A odtiaľ, s prestávkami na oddych pre rokmi unavené telo, prejdeme tú cestičku znova. A pozrieme… A či snáď znovu zasejeme?

Starý otec sa už šestnásť rokov pozerá dolu, na dedinu, iba z fotografie na náhrobku, z dedinského cintorína. Vyzerá tú svoju čerešničku. Či ešte zakvitne kdesi na „Láne,“ či pri ceste „Pod obrazom?“ A ja pozerám s ním. Občas mi stisne srdce smútok za všetkými tými stromami a sadmi, ktoré družstevníci, v blahej pamäti, vyklčovali. „Rekultivovali…“ „Rekultivovaná“ pôda dnes neslúži ani obiliu, ani stromom. Leží ladom. Sem – tam na nej rastie ďatelina, ktorú novodobá generácia roľníkov pokosí. Ani netušia, čo táto zemička pod ich nohami nosila. Aké krásne a úrodné stromy, zelené háje a pastviny s hojnosťou tráv i bylín.

Stojím na holom, takmer hanbiacom sa „Diele.“ Bez jediného stromu, na ktorom by sa zastavilo ľudské oko. Kde by si oddýchlo pred tým, než sa rozžiari z ďalších pekných obrazov okolo. Stojím… Počúvam rovnaké zvuky a cítim rovnaké vône ako môj starý a prastarý otec či mať. Zrazu viem, čo urobím. Prejdem kolotočom dôležitých i menej dôležitých byrokratických ťahaníc a na tej istej zemičke, kde sadili oni, zasadím strom. Čerešňu. A možno aj dva, tri, štyri… Aj orech, hrušku, jabloň a slivku. A so svojimi vnúčatami sa raz možno vyberiem do hory zasadiť ďalšie kvietky. Možno to nebude celkom podľa očakávania ekologických a ochranárskych inštitúcií. Ale jedno viem určite. Určite to bude podľa očakávania mojich vlastných archetypov, ktoré – vo vzťahu k prírode – zasiali do mňa moji predkovia.

„Starý otec, ďakujem vám!“

Že čo s tým máte spoločné vy? Súčasnosť, dnešok či zajtrajšok? Alebo miesto, kde teraz žijem, žijete, žijeme? Veľmi veľa.

V každom z nás sú archetypy všetkého možného i nemožného. Je len na nás, či už máme korene tu, alebo stovky kilometrov odtiaľto, ako tieto archetypy pochopíme a podáme ďalej. Vo mne, hoci som si to predtým nikdy výraznejšie neuvedomovala, je veľa práve z tej dedinky môjho starého otca. A je úplne jedno, či som tu, v meste, alebo tam, na dedine. Dôležité je mať ten pocit – zasadiť strom.

Napísané v roku 2002

© Mária Streicherová 2002