O hviezdach a oku Božom

Dnes som si po dlhšej dobe ľahla večer na chrbát a pozerala na hviezdy. V záhrade. Nemyslela som na nič konkrétne, čo budem pozorovať. Vlastne, myslela som iba na ne. Tmavá pezinská modrá a hviezdy.

Niečo mi na tom nebi nesedelo. Nevedela som prísť na to, čo to je. Sú menej jagavé? Či čo…? Chvíľku som pozorovala nebo. A… prišla som na to! Nie, neboli to ani lietadlá, hoci aj tých je na nebi dosť. Ale, ako smietku v oku som začala v tom nebeskom oku pociťovať množstvo pohybujúcich sa svetelných bodov či objektov. Satelity? Družice? Pochopila som, prečo nebeské oko nežiarilo tak ako inokedy.

Zovšadiaľ na nás pozerajú satelity. Chcú sa vyrovnať všadeprítomnému oku nebeskému. Viem, že niektoré sú dôležité. Ale, keď si kliknem na Google maps a zreteľne uvidím lavičky na našej záhrade, nie som ani trochu nadšená. Nie že by naše lavičky neboli fotogenické. Len… hrať sa na bedlivé oko Božie, to nie je ani divadelná rola, ani pracovné zaradenie. To je svojím spôsobom svätokrádež.

Hrať sa na oko Božie. A ono má zatiaľ z tých všetkých smetí zápal spojiviek. Tu nepomôže Septonex ani Očianka. Keď ma svrbí či inak užiera oko, snažím sa zbaviť toho nepríjemného pocitu. Čo potom, ak si aj to oko Božie zmyslí vypucovať si oko?

Nuž, “hra na Boha” má svoje pravidlá. Tomu, kto ich neovláda, neodporúčam hrať túto “hru.” Zoči voči. Vyšší berie.

(c) Mária Streicherová 2012

Suvenír vo mne 1. časť

…alebo šiestimi štátmi za 5 dní, 4 noci, s 2 hodinami prípravy.

17. 05. 2012

Wienna – Riga – Helsinki. Letisko Swechat, Viedeň.

Ja som to vedela! Jediný náš spoločný kufor má nadváhu. Zaplatíme 60 €, alebo ideme rozbaliť a porozkladať veci do príručnej batožiny? Čo urobí pár búnd… Nevieme, aké bude v Helsinkách počasie. Berieme o pár kusov teplého oblečenia navyše. Kebyže…

Check in, colná prehliadka. Pípam. Sadám na stoličku, vyzúvam topánky. Colníčka prísne prezerá moje chodidlá a obchádza ma šamanským spôsobom čidlom. Pípali topánky. Kovové cvočky pre šnúrky. Nabudúce si beriem balerínky.

Vzdialenosť do Rigy Boening preletel ako vznášadlo. Na hustej pene nízkej oblačnosti. Dve hodiny letu a pripravujeme sa na pristátie. No, moment! Niečo tu nesedí. Let mal trvať tri hodiny a kúštik. Oslovujem letúcha. Ruštinou mi to ide lepšie. Moju klíčiacu angličtinu odkladám na neviemkedy. Leteli sme oproti času. Hodinový posun. Kebyže pozornejšie preštudujem letenku, mám to tam. Air Baltic nás previezol nielen v priestore, ale aj v čase.

Riga je vyumývaná májovým dažďom. Jediný terminál. Niekoľko brán. Komorná atmosféra malého letiska. Do neveľkého vrtuľového lietadla nasadáme priamo z letiskovej plochy. Skoro ako autobus. Ibaže má dve vrtule. O hodinu nás vyklápa na letiskovú plochu v Helsinkách.

Prechádzame bránou pre príletiacich. Traja colníci, čierny labrador. Netvári sa prívetivo.

Volám Peťovi. Krúži okolo letiska, aby nás mohol nabrať priamo pred východom. Tri cesty. Prvá, najbližšia k východu, je pre taxíky, druhá pre autobusy a tretia pre ostatné autá.

Carla je nabitá všetkým, čo potreboval pre svoj život a spol. počas pol roka štúdií vo fínskom Oulu. Plus pár batohov navyše, ktoré si tam zabudli jeho spolužiaci. Cestujú s nami na Slovensko. Nechce sa mi veriť, že tam narve aj nás, kufor a príručnú batožinu. Narval.

Mierime do hotela. Pre Helsinky máme 24 hodín. Arthur hotel nás víta typickým fínskym kľudom. Parkovisko hotela? Recepčný nás posiela zaparkovať do podzemia. Vstup je hneď pri hoteli. Podzemie Helsínk hovorí o strachu žiť medzi dvomi veľmocami, dvomi svetmi. Hrubé oceľové vráta a technické zabezpečenie okolo nich dávajú tušiť, na čo má toto podzemie slúžiť. Kryty pre prípad vojny. Bunkre. Kilometre chodieb. Obrovské podzemné sály. Mesto pod mestom. Ohromné, priestranné. Pod celými Helsinkami sú v skale vydlabané Helsinki podzemné. Múdro využité v čase mieru na parkovanie. Ani príjemná hudba linúca sa z reproduktorov však nezatlačí pocit. Nepríjemný. Obávajúci sa. Strach, obava z prežitia, zostali visieť ako neviditeľné netopiere niekde pod stropom. Napriek zmenám vo svete.

Konečne som pochopila, načo rúry!

Prvé, čo ma zaujalo v Helsinkách, boli ružové skaly a rúry. Rúry podobné odkvapovým. Ibaže opačne trčiace zo zeme. Ukončené téčkom alebo zahnutím. Vysoké do výšky hrude dospelého človeka. Rôznych hrúbok. Hocikde. Zakopávala som o ne na každom kroku. Nechápala som, k čomu je tento technický neestetický doplnok ulice či chodníka. Pochopila som. Vetranie podzemného mesta.

Architektúra, pamiatky, dobré jedlo. Milá Estónka za pultom pizérie. Pritiahla ma vôňa smaženého cesnaku. Vonku prší. V pizérii je príjemne, útulne. Nielen zariadením, ale aj tou vôňou a ľuďmi. Stojím za pultom a pozerám sa, ako mi varí ravioly. Za pár minút mi priamo pred očami zázračí voňavé a chutné jedlo. Zmysly opantáva Pavlovov reflex. Prehodíme cez pult pár viet po rusky. “Vy bíli užé v Estóňiji?” “Ňet, ňebíla.” Za tých pár minút, pri robote, vzbudzuje môj záujem o jej krajinu. Uživila by sa aj ako turistická sprievodkyňa. Ďévuška šikovná!

Design districkt Helsinki. Múzeá stíhame len odvonku. Dizajnové dojmy z architektúry a videného zostali.

18. 05. 2012

Temppeliaukio – kostol. Hovorí bez slov. Rozpráva sa s nami cez prahmotu a praduchovno. Nemusíme nič. Iba počúvať. Zažívame v ňom všetky živly tohoto vesmíru v priamom prenose. Kameň, kov, voda, drevo, oheň. A vzduch.

Chcem v ňom zostať aspoň týždeň. Sedieť. Vnímať dušou a fotiť.

Všetky kamene v Helsinkách a spol. sú ružové. Bruškaté a hladké. Z trávnatých košieľ, ktorým sa odtrhli gombičky, vytŕčajú ružovými napráskanými bruchami. Kostol je vytesaný v jednom z tých najbruchatejších kameňov. Ako keď vydlabete do kameňa napájadlo pre vtáčiky. Napájadlo pre duše. S plytkou vznášajúcou sa medenou pokrievkou namiesto strechy. Vznášanie je spôsobené desiatkami štíhlych betónových pilierov, ktoré predlžujú a zároveň presvetľujú okraj pokrievky po jej obvode. Dovnútra padajú šikmé pásy svetla. Uzerajú sa v medenom obložení chórusu, na kamennej podlahe, na surových kamenných stenách. Steny sú naozaj stenami skaly. Žiadne opracovanie do hladka či iné úpravy. Skala sem tam plače malou vyvieračkou. Voda steká do obvodového kanálika. Vhadzujem mincu do pokladničky a beriem si sviečku. Zapaľujem ohnivý živel, aby som urobila živlom, vesmíru i duchovnu zadosť.

Jedna noc v hoteli, dva poldne pre Helsinki. Podvečer. Smerujeme do Štokholmu. Naloďujeme sa na trajekt.

19. 05. 2012

Sediac na spodnej posteli v kajute 2065, dumám o tom, čo by som videla, keby namiesto okrúhleho zrkadla na stene bolo okrúhle kajutové okno. Ryby a iných morských obyvateľov? Bruchá a vrtule okoloidúcich lodí? Či iba nehlučne sa presúvajúce masy tmavej vody? Celkom tmavá by nebola, pretože vonku noc nedosiahla stupeň tmavosti či temnosti.

Polárne noci nad Baltikom sú svetlé asi ako našich pár minút po západe slnka. Polnoc… a vonku je svetlo tak cca na podvečernú prechádzku.

Vikingline a 11 poschodová loď Gabriella ma vezú z Helsínk do Štokholmu. Malebné, riedkymi brezami a smrekmi na pobrežných ostrovoch nežné Helsinky sú kilometre za mnou. Loď ponúka bežný užívateľský komfort, ale ten ma nezaujal. Iba ma donútil nadránom dať si štuple do uší. Susedia si užívateľský komfort užívajú až do rána. Reštaurácie, herne, bary. Loď Gabriella je síce príjemná se vším všudy, ale… Nevyberajte si kajutu nad ľavou prednou plutvou. Kovové búchanie mi v nepravidelných intervaloch natriasalo posteľou.

Vlny Botnického zálivu. Baltické more. Cítila som, ako splývam s vlnami. Žalúdok si dal povedať až po ôsmej pesničke. Spievanie upokojilo moju bránicu. So štupľami v ušiach, zmierená s osudom. Noc som prečkala na posteli v striedavom zaspávaní a zobúdzaní.

Minikúpeľnička v kajute poskytla príjemný ranný budíček. Spláchla som strach i nedospaté sny.

Beriem foťák a idem omrknúť horné paluby. Včera som na nich cvakala až do stŕpnutia prstov – od zimy. Silný ľadový vietor ma večer zahnal do teplých útrob lode. Západ slnka som sledovala už iba spoza orosených skiel vyhliadkovej pasáže siedmeho poschodia. Voda rosila aj odvonku. Špliechala až na siedme. Po slnku zostalo na nebi neurčité stmievacie svetlo a oceľovosivé záveje vĺn. Hrebene, hrebienky, jamy a úvaly. Masy vodnej sily sa ukázali v celej svojej kráse. Vyvstal mi na myseľ ruský maliar Ajvazovskij. A jeho obrazy. Petrohradská Ermitáž a moskovská Treťjakovská galéria ich skrývajú slušný počet. Vidieť tie galérie… Sú jedným z mojich snov.

Bojím sa toľkej vody. V objatí vĺn si uvedomujem všetku úctu, ktorú je človek povinný vzdať tomuto živlu a jeho bohom. Moja hlboká poklona Bohu!

Dobré ráno, Švédsko! Štokholm na dohľad.

Slniečkový Štokholm vyžehlil vo mne všetky nepríjemné pocity minulej noci.

(c) Mária Streicherová 2012

 

http://foto.atelierzun.com/ako-sa-vlastne-tocia-vrtule/
http://foto.atelierzun.com/temppeliaukio-helsinki/
http://foto.atelierzun.com/ked-spieva-svetlo/

Noc literatúry, Bratislava, 11. 5. 2011

Bola som na všetkých 11 miestach. Stretla som Helenku, prehodila pár slov s pár ľuďmi, vyskúšala Daniela, či si ešte na mňa pamätá. A s totálne vyčerpaným telom a osvieženou dušou som sa o polnoci vrátila domov. Pekne bolo. Som tu tak veľa rokov… a ja som bola včera prvýkrát na túlačkách nočnou Bratislavou. Pekná je. Dunaj nasával proti svojmu prúdu slané rybacinové vône a vyhadzoval ich v Bratislave. Ulice tíško dudlali zvuky krčmových hovorov. Nad tým všetkým supervízor štvrtinového dorastajúceho mesiaca. Pohľad zo štvrtého poschodia kamenného Dunaja bol impozantný. Moje kamery fotili, cvakali, bzučavo vrývali do pamäti obrázky. Vraj… ho majú zrútiť a postaviť tam niečo nové. Agóniu tejto stavby bolo cítiť na pohmat. Ešte… žije. Samaritáni KC Dunaj mu uľahčujú jeho posledné chvíle, ako najlepšie vedia a môžu. Bar, diskotéka, vyhliadka. A výťah, ktorý nás držal zubami nechtami. Nechcel nás vypustiť ani na: “Cézar, otvor sa!” Tá budova… chce žiť! Ostatné dojmy? Kristína na policajnej stanici, bunker plný stojacich nedýchateľných pachov a Heydrichovej vraždy, hladkajúci hlas Petra Rúfusa, paláce a ich tajomné vnútornosti vnútorných dvorov, Hudákov hudúci hlas plynúci cez dve poschodia, počúvajúce PO Boxy na pošte s tragikou klietkových cukrujúcich hrdličiek a rozchodu. Skvelé pravdivé podujatie. Tá pravdivosť chvíľ, myslím, všetkých dostala. Pravdivosť spojenia vhodného miesta, vybratého úryvku, čítajúceho a poslucháčov. Leporelo… sa vydarilo.

© Mária Streicherová 2011