mysel – Blog Márie Streicherovej

Zvony zvoní jen chvíli…, spieva sa v piesni. Ale v nás ich zvuk rezonuje navždy. Keď ho počujeme, neriešime ho. Nanajvýš nám prebleskne mysľou, či zvonia na poludnie, na omšu, alebo niekomu „na cestu do večnosti.“ Ale ten zvuk! Každý zvon zvoní inak. Inou melódiou, inými tónmi. Niektoré melódie sa dali vyspievať. Mamka zvykla hovoriť, že hornošútovký zvonil takto: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou. A dolnošútovský: Kto-zom-reu-ňech-ľe-ží-ňech-z hro-bu-ňe-be-ží. Dubnický zasa /v bojnickej Dubnici/: Päť-hrn-cou-me-ľen-cou-a šies-ty-tr-han-cou. Zvony… sa s nami rozprávajú. Stačí ich počúvať a nechať ich zvuky prejsť svojou dušou i telom. Vypucujú v nás aj to, o čom nevieme. Počúvajme zvony.

Prvé korálky, na ktoré si pamätám, boli mamkine. Červené, sklenené, nepriehľadné. Navlečené na nitke od najväčšej po najmenšiu. Najväčšie viseli nad prsami a najmenšie tak chladivo hladkali šiju. Rada som sa ich dotýkala. Boli sklíčkovo chladivé a mäkké. Áno, mäkké. Mäkko splývali jedna po druhej do dlane. Poznáte ten pocit? Zoberiete navlečené korále a iba si ich tak pomaly spúšťate do dlane. Tie pocity, po rokoch, môžem prirovnať k meditácii. Čistá myseľ, iba pôsobenie farebného spektra sklenených guľôčok a POCIT! Opakovala som túto korálkovú meditáciu, kedykoľvek sa mi naskytla príležitosť hrabať sa v mamkinej krabičke s korálkami, brošňami a spol. Nie, neboli to skvosty vysokej hodnoty finančnej. Ale…, boli to skvosty vysokej hodnoty duševnej. Kebyže sa Vám zachce, vyskúšajte. Zoberte sklenené korálky navlečené na nitke, vypnite myseľ, vnímajte iba tie korálky a svoje pocity… a pomaly, pomaly… si ich spúšťajte do dlane. Prajem Vám skvelé korálkovanie, priatelia.