Hrám svoj život

Život je dosť dlhý na to, aby sme ho prežili krásne.
Život je príliš krátky na to, aby sme ho ne/pre/hrali 🙂

Pozn. Kombinácie slowka “hrali” si vytvorte každý sám, podľa svojho štýlu hrania.

(c) Mária Streicherová 2012

Ďakujem

Ďakujem všetkým, ktorí čítajú moje riadky 🙂

…V ľuďoch je tak veľa pravdivej krásy a lásky. Stačí ich iba počúvať… a zobraziť. Niekto po písmenku, niekto farbou, niekto hlasom, niekto pohybom. Dôležité je, posúvať ich ďalej. Nenechať si ich iba pre seba. Tým posúvaním… zasievame krásu, lásku a všetky pekné ľuďom milé cnosti. V dnešnom svete je toľko klonovaného zla, že všetky láskyplné snahy sú vítané.

S úctou, láskou a objatím

Vaša a svoja

Mária Streicherová 🙂

(c) Mária Streicherová 2012

Koža

Najväčší zmyslový orgán človeka. Vnímame ňou hmat, chlad, teplo, bolesť, poranenia, odretia,… My sme však nepozorní voči tomu, čo nám sprostredkúva. Zabúdame na to najkrajšie. Na láskyplný dotyk. Objatie. Pritúlenie. Pohladenie.

Ľudské telo v dnešnej dobe väčšina ľudí vníma iba ako súhru fyzických a psychických náležitostí. Či chceme alebo nechceme, patria k tým náležitostiam ľudskej existencie aj náležitosti emocionálne a duchovné. To všetko máme možnosť prežiť v tomto živote na vlastnej koži i na “vlastnej koži.” Alebo, vo vlastnej koži.

Ľudové prirovnania hovoria o tom, že máme “hrošiu kožu,” že sa “necítime byť vo vlastnej koži,” že máme “husiu kožu,” že niečo okúsime na vlastnej koži, že sme “vlci v koži baránkov.” Koža nás oblieka do krásneho zmyslu. Do dotyku. Nezabúdajme na dotyk! Cez dotyk je koža najväčším receptorom, sprostredkovateľom vnemov z okolitého sveta. Živého i neživého. Doprajme si dotyk, objatie, splynutie, pohladkanie. Dotyk nám sprostredkúva komunikáciu bez znalosti reči. Bez slov.

Zvieratá v tom majú jasno. Dotýkajú sa prirodzene a bez zábran. Pritúlia sa a je im dobre. Čosi z toho prirodzeného, existenčného, živočíšne živého sa z človeka niekam vytráca.

Buďme prirodzení. Buďme vo vlastnej koži. Doprajme svojej koži prirodzené či láskyplné dotyky.

Niekde som čítala, že človek potrebuje tri objatia denne na prežitie a šesť objatí denne, aby sa cítil šťastný.

Objímam vás! Nerátane.

(c) Mária Streicherová 2012

O archetypoch a čerešni

Venované pamiatke môjho starého otca, Štefana Rajču – Hrdého zo Šútoviec.

Sú určité archetypy, pravzory v našich životoch. Možno ich brať ako jadro nám vlastnej vnútornej kultúry.

Môj starý otec sadil pred štyridsiatimi rokmi čerešňové stromy pri poľnej ceste. Piplal ich, v zime chránil pred poľnou zverou. Zjari strihal a štepil. Nepatril mu ani kúsok tej obecnej zemičky. Ale on sadil. Moja mamka sa ho pýtala: „Načože to, otec, sadíte?“ A on: „…ľudia pôjdu okolo, odtrhnú si čerešne a povedia – to Štefan Rajčo zasadil. Tak povedia.“ Cítil zodpovednosť tiež za to, čo patrilo všetkým a zároveň i vnútornú ľudskú povinnosť urobiť radosť aj iným.

Prešlo pár rokov a moja mamka s mojimi deťmi na prechádzke chotárom a horou sadila kvietky. Mala so sebou semiačka a cibuľky, čo jej zostali zo záhrady. O rok, zasa na tej istej cestičke, hľadala spolu s deťmi, čo vzišlo. Kde – tu sa objavil v poľnej tráve pri chodníku narcis či astrička. Tešila sa z toho, aké prekvapenie pripraví náhodným okoloidúcim. Dnes, po dvadsiatich piatich rokoch, už nevládze vyjsť na „Bohátku“ či do „Údolov.“ Stále však spomína: „…či ešte sa kde – tu objaví tá moja kvetinka? Ako sa asi ľudia tešili, keď ju tam, takú stratenú, našli?“ Sľúbila som jej, že ju raz vyveziem autom pri „Vendelínka.“ A odtiaľ, s prestávkami na oddych pre rokmi unavené telo, prejdeme tú cestičku znova. A pozrieme… A či snáď znovu zasejeme?

Starý otec sa už šestnásť rokov pozerá dolu, na dedinu, iba z fotografie na náhrobku, z dedinského cintorína. Vyzerá tú svoju čerešničku. Či ešte zakvitne kdesi na „Láne,“ či pri ceste „Pod obrazom?“ A ja pozerám s ním. Občas mi stisne srdce smútok za všetkými tými stromami a sadmi, ktoré družstevníci, v blahej pamäti, vyklčovali. „Rekultivovali…“ „Rekultivovaná“ pôda dnes neslúži ani obiliu, ani stromom. Leží ladom. Sem – tam na nej rastie ďatelina, ktorú novodobá generácia roľníkov pokosí. Ani netušia, čo táto zemička pod ich nohami nosila. Aké krásne a úrodné stromy, zelené háje a pastviny s hojnosťou tráv i bylín.

Stojím na holom, takmer hanbiacom sa „Diele.“ Bez jediného stromu, na ktorom by sa zastavilo ľudské oko. Kde by si oddýchlo pred tým, než sa rozžiari z ďalších pekných obrazov okolo. Stojím… Počúvam rovnaké zvuky a cítim rovnaké vône ako môj starý a prastarý otec či mať. Zrazu viem, čo urobím. Prejdem kolotočom dôležitých i menej dôležitých byrokratických ťahaníc a na tej istej zemičke, kde sadili oni, zasadím strom. Čerešňu. A možno aj dva, tri, štyri… Aj orech, hrušku, jabloň a slivku. A so svojimi vnúčatami sa raz možno vyberiem do hory zasadiť ďalšie kvietky. Možno to nebude celkom podľa očakávania ekologických a ochranárskych inštitúcií. Ale jedno viem určite. Určite to bude podľa očakávania mojich vlastných archetypov, ktoré – vo vzťahu k prírode – zasiali do mňa moji predkovia.

„Starý otec, ďakujem vám!“

Že čo s tým máte spoločné vy? Súčasnosť, dnešok či zajtrajšok? Alebo miesto, kde teraz žijem, žijete, žijeme? Veľmi veľa.

V každom z nás sú archetypy všetkého možného i nemožného. Je len na nás, či už máme korene tu, alebo stovky kilometrov odtiaľto, ako tieto archetypy pochopíme a podáme ďalej. Vo mne, hoci som si to predtým nikdy výraznejšie neuvedomovala, je veľa práve z tej dedinky môjho starého otca. A je úplne jedno, či som tu, v meste, alebo tam, na dedine. Dôležité je mať ten pocit – zasadiť strom.

Napísané v roku 2002

© Mária Streicherová 2002

Ako píšem

Ako píšem básne…? Ako keď oberám čerešne. Môžem ich oberať, napríklad, iba zo zeme. Čerešne bližšie k zemi sú šťavnaté, ale nie veľmi červené. Môžem ich oberať aj vysoko v korune. Stojac na hojdavom rebríku, dočahujem tie najtmavšie. Sú čiernočervené – ako horúce uhlíky – a chutia božsky! Tak píšem básne. Ako keď oberám čerešne. Vyberám tie najzrelšie a s rozkošou si ich vkladám do úst. Rozhryznem. Chvíľočku som opojená z ich šťavnatej sladkej miazgy, ako som opojená z momentálnej šťavnatej chuti každého nápadu niečo napísať. Vypľujem kôstku ako nekonzumovateľné všeličo, čo sa primoce k písaniu.

Že kde som nabrala zrazu toľko „šťavnatých čerešní?” Starala som sa s láskou o svoj sad. Milovala som ho, kam mi až moja pamäť dosiahne: Veľké obrovské stromy s korunami v nebi. Spodnými konármi sa dotýkali zeme. Občas mi láskavo dovolili odhrnúť konáre a vojsť do ich tajnej kruhovej izbietky okolo kmeňa. Mamka mi ju, ešte ako malinkej dievčinke, niekedy zariadila hajkou. S ňou bol pocit z týchto majestátnych stromov dokonalý! Hajka… Neviete, čo to je? Zobrala strapovú plachtu, v ktorej nosila batohy sena alebo suchého lístia, preložila ju cezpoly a uviazala na hrubší konár. Iba tak vysoko, aby som si mohla do nej sadnúť alebo ľahnúť a hojdať sa. Moja čerešňová slasť bola dokonalá! Hojdala som sa v hajke, sem tam schrumkala nejakú čerešňu… Po očku a so strachom som sledovala mamu, ktorá oberala čerešne vysoko v korune, takmer na nebi. Konáre držali zodpovedne vysokánsky rebrík, pohojdávali ho aj s mamou. Na rebríku bol dreveným háčikom zavesený košík. Oberala… Občas si do úst hodila nejakú z tých „uhlíkových“ čerešní… Boli to časy najúžasnejších inšpirácií, aké vôbec môže človek zažiť! Jedinečné zážitky z toho času využívam dodnes.

Prečo píšem až teraz? Kde som bola celé tie desaťročia? Od mala som sa bála výšok. Nebola by som vyliezla na ten vysokánsky rebrík za nič na svete! A „uhlíky“ rastú a dozrievajú iba na najvyšších konároch. Pri nebesiach. Trvalo mi celé tie roky, kým som sa prestala báť. A nielen vysokých rebríkov… Zistila som, že odtiaľ zhora je pohľad dolu na svet úžasný. A hlavne – rastú tam tie najšťavnatejšie čerešne.

© Mária Streicherová 2010

Sme si dažďom

Keď si hovoríme: Mám Ťa rada, mám Vás rada, máme sa radi, rady…, zdá sa to byť také samozrejmé. Možno niekedy až klišé. A ono je to tak dôležité! Mať rád vytvára dôležité pradivká, ktoré nás nielen spájajú a posilňujú. Mať rád tvorí podstatnú zložku našej existencie. Podobne, ako voda tvorí podstatnú časť našich tiel. Ďakujem Vám za tú podstatu, priatelia. Sme si dažďom.

(c) Mária Streicherová 2012

Na šiju mi jemne mrholí…

Na šiju mi jemne mrholí Advent. Pohrúžený do seba dostreďuje svoju oprávnenosť pripamätať si jedny narodeniny. Ctihodný sviatok, dychtivý po našom uistení, že sa tu neflákame nadarmo. Nie každý musí. Nie každý sa mu oddáva. Nie každý vie, prečo tie narodeniny. Napriek tomu sa  im  oddáva. Rozliční… a chtiac nechtiac tak ucelení. Plodné Vianoce! Privíňajú sebou bez rozdielu… Všetkých.

(c) Mária Streicherová 2011