konare – Blog Márie Streicherovej

Možno tisíc predklonov, nepočítane zdvihov. Roľa/fitness.

S každým predklonom som zdvihla orech. S každým predklonom som sa poklonila stromu, ktorý mi ich striasol. Páka zo päť metrového oberáka s kilečkom hrušiek alebo jabĺčok vo vrecúšku na jeho konci. To je iný zdvih! Koľkože bolo tých kilečiek? No, dnes veru nepotrebujem fitness. Nacvičila som sa dosti.

Ležiac na znak, v sade, pod starou kapucínkou, poďakovala som po oberačke Matke Zemi a Otcovi Nebeskému za tie dary.

Leto bolo suché. Nemalo čím vyživiť zárodky ovocia. Prežili iba tí najhúževnatejší. Orechy, hrušky a kapucínky. Ale, poďakovala som aj tým, ktorí toho roku nerodili. Potrebovali oddych. Tak si oddýchli 🙂

Stará „kapucínka“ to vzala za nich. Aj hruška „mačička.“ Do ich najvrchnejších a najsladších plodovísk 10, 12 metrov vysokých, sa nedostal ani môj dlhý oberák. Úroda v ich nedosažiteľných konároch ostala ako obeta. Za tento plodonosný rok. Alebo, pre veveričky, ako zvykol hovoriť môj starý otec.

Nie, nie som na tej roli každý deň, ako na nej pobývali a pracovali moji predkovia. Pracujem tu iba sporadicky. Podľa potreby a podľa toho, koľko zvládzem.

V porovnaní s tým, koľko času ľudia trávia vo fitness cvičením iba preto, aby si vypracovali telo, sa mi moje roľa/fitness zdá omnoho užitočnejšie. Aj keď nebudem mať cielene vymakané svaly a ploché bruško. Budem mať pocit a aj mám ten pocit, že týmto cvičením robím zadosť všetkým dôležitým atribútom môjho bytia. A namiesto umelých doplnkov výživy si doplním výživu voňavým čerstvým a chémiu postrekov nepoznajúcim ovocím.

Tak ma napadlo, ako by vyzeral náš svet? Kebyže fitness nahradia roľa/fitness 🙂

Ako píšem básne…? Ako keď oberám čerešne. Môžem ich oberať, napríklad, iba zo zeme. Čerešne bližšie k zemi sú šťavnaté, ale nie veľmi červené. Môžem ich oberať aj vysoko v korune. Stojac na hojdavom rebríku, dočahujem tie najtmavšie. Sú čiernočervené – ako horúce uhlíky – a chutia božsky! Tak píšem básne. Ako keď oberám čerešne. Vyberám tie najzrelšie a s rozkošou si ich vkladám do úst. Rozhryznem. Chvíľočku som opojená z ich šťavnatej sladkej miazgy, ako som opojená z momentálnej šťavnatej chuti každého nápadu niečo napísať. Vypľujem kôstku ako nekonzumovateľné všeličo, čo sa primoce k písaniu.

Že kde som nabrala zrazu toľko „šťavnatých čerešní?“ Starala som sa s láskou o svoj sad. Milovala som ho, kam mi až moja pamäť dosiahne: Veľké obrovské stromy s korunami v nebi. Spodnými konármi sa dotýkali zeme. Občas mi láskavo dovolili odhrnúť konáre a vojsť do ich tajnej kruhovej izbietky okolo kmeňa. Mamka mi ju, ešte ako malinkej dievčinke, niekedy zariadila hajkou. S ňou bol pocit z týchto majestátnych stromov dokonalý! Hajka… Neviete, čo to je? Zobrala strapovú plachtu, v ktorej nosila batohy sena alebo suchého lístia, preložila ju cezpoly a uviazala na hrubší konár. Iba tak vysoko, aby som si mohla do nej sadnúť alebo ľahnúť a hojdať sa. Moja čerešňová slasť bola dokonalá! Hojdala som sa v hajke, sem tam schrumkala nejakú čerešňu… Po očku a so strachom som sledovala mamu, ktorá oberala čerešne vysoko v korune, takmer na nebi. Konáre držali zodpovedne vysokánsky rebrík, pohojdávali ho aj s mamou. Na rebríku bol dreveným háčikom zavesený košík. Oberala… Občas si do úst hodila nejakú z tých „uhlíkových“ čerešní… Boli to časy najúžasnejších inšpirácií, aké vôbec môže človek zažiť! Jedinečné zážitky z toho času využívam dodnes.

Prečo píšem až teraz? Kde som bola celé tie desaťročia? Od mala som sa bála výšok. Nebola by som vyliezla na ten vysokánsky rebrík za nič na svete! A „uhlíky“ rastú a dozrievajú iba na najvyšších konároch. Pri nebesiach. Trvalo mi celé tie roky, kým som sa prestala báť. A nielen vysokých rebríkov… Zistila som, že odtiaľ zhora je pohľad dolu na svet úžasný. A hlavne – rastú tam tie najšťavnatejšie čerešne.