Chýba mi ikonka

♥ Srdce. Dostala som ho v komentári. Na FB.

Jednoduchý a tak mnohovravný symbol. Ikonka. A koľko ich ešte je!

Čo by sme robili bez symbolov? Ich reč nahrádza kavalkády slov. Dá sa z nich vyskladať pocit či príbeh. Dá sa nimi povedať to či onô. Šetria náš čas. Nechávajú každého jedného človeka, aby si ich posolstvo preložil, vysvetlil po svojom. Uskutočňujú diplomatické misie.

Podchvíľou vravím… chýba mi ikonka. Napísala som o tom dokonca báseň:

Chýba mi ikonka

Chýba mi ikonka,
pocitu zápinka.
Pocity na duši
výrazne odtuší…
Nakreslí cítené,
vyjadrí,
čo chceme.
(c) Mária Streicherová 2011
http://basne.atelierzun.com/chyba-mi-ikonka/

Za ostatných pár rokov som ich vymyslela zo dve stovky. Budúcich ikoniek. Alebo, na čo všetko… mi chýba ikonka. Stále vravím, že život je jednoduchý. Aj v komunikácii. Stačí iba… mať po ruke tú správnu ikonku.

Chýba mi ikonka na: Mať po ruke správnu ikonku 🙂

(c) Mária Streicherová 2012

Pohodové dotyky z piatku do soboty

Tušenie dažďa. Mesiačik bol zo štvrtka na piatok “okrúžený.” Neklamný znak toho, že bude pršať. Hovorievala moja mamka. Urputné hľadanie pršiplášťov. Potešenie na našej strane, čoby Pohodistom, v Interšporte v Trenčíne zadarmo.

Pod ružovým slnečníkom oddychujem pri telo i dušuberúcej muzike Tokyo Ska Paradise Orchestra. Nejaponsko japonské cigánske rytmy a spol. v džezových úpravách ma dvíhajú z pohodovej rybárskej stoličky. Inak… vrelo odporúčam zobrať si na Pohodu skladaciu rybársku stoličku. Zažila som svoj Pohoda objav. Táto japonská kapela a ich hudba ma berie!

Reštaurácia na lúke nás prichýli pri prvých kvapkách dažďa. VIP komfort pre všetkých. Nie. Nie som vyhľadávač VIP zón. Ponuka stánkov s jedlom je úžasná. Iba… je príjemné, takto “v poli” posedieť si aj v reštaurácii. Tvarohová štrúdľa a moravské koláčiky zavŕšili chutné menu.

Polnoc oslávená dynamickým kaligrafickým baletom Nederlands Dans Theater. Všetko je o pulzovaní. Celý vesmír. Reč tela i reč samotná tvoria stále jeden a ten istý pulz. Vesmírne nádherný pulz. Bleskový návrat do archetypov pohybov a spracovania zvuku. Ešte dlho budem v sebe spracúvať dojmy z tohoto baletu. Dotyky pódia, dotyky tiel, dotyky hovoreného slova i dotyky hudby či zvukov. Proste…, dotyky.

(c) Mária Streicherová 2011

S Pohodou do pohody. Alebo… z predpolnočia štvrtku až do modrého piatkového rána.

Krásne farebný Moby. Vietor… tiež v jeho rytme. Rytmus sám hýbe telom. Vlajky, svetielkujúce polkrídla motýľov, ktorí nedoleteli. V zábleskoch svetiel pozerám do tvárí ľudí miesiacich svoje cestičky po obvode rytmického kotla pod stejdžom. Jedno majú spoločné. Dychtivá, trošku napätá túžba niekoho stretnúť. Niekoho… do pohody. Či na Pohode. Veď, preto prišli. Orosená tráva prijíma telá. Tancujúce, sediace, ležiace… Sebe v náručí i bez. V huriavku popolnočnej noci je jediná, ktorá mlčí. Mlčky dotvára obrázky pohody na Pohode. Prvá večerná a posledná ranná hviezda mi svieti cestou do modrastého rána. Ťahá slnko z východu. Cestou na ranný spánok. Daniele idú na vodu. Chalúpku nemám ďaleko. Prespala som v nej.

Moby a spol…. ma dostali. Plus… všetko okolo. V aute matrace. Túto noc /minimálne/ tam chcem zotrvať. O dňoch ani nehovoriac…

Päťdesiat päť rokov… a ja som sa dočkala pohody na mojej prvej Pohode. Zvýšila som vekový priemer jej návštevníkov. A ďalej ho mienim zvyšovať. Pohodový deň, priatelia.

(c) Mária Streicherová 2011

Noc literatúry, Bratislava, 11. 5. 2011

Bola som na všetkých 11 miestach. Stretla som Helenku, prehodila pár slov s pár ľuďmi, vyskúšala Daniela, či si ešte na mňa pamätá. A s totálne vyčerpaným telom a osvieženou dušou som sa o polnoci vrátila domov. Pekne bolo. Som tu tak veľa rokov… a ja som bola včera prvýkrát na túlačkách nočnou Bratislavou. Pekná je. Dunaj nasával proti svojmu prúdu slané rybacinové vône a vyhadzoval ich v Bratislave. Ulice tíško dudlali zvuky krčmových hovorov. Nad tým všetkým supervízor štvrtinového dorastajúceho mesiaca. Pohľad zo štvrtého poschodia kamenného Dunaja bol impozantný. Moje kamery fotili, cvakali, bzučavo vrývali do pamäti obrázky. Vraj… ho majú zrútiť a postaviť tam niečo nové. Agóniu tejto stavby bolo cítiť na pohmat. Ešte… žije. Samaritáni KC Dunaj mu uľahčujú jeho posledné chvíle, ako najlepšie vedia a môžu. Bar, diskotéka, vyhliadka. A výťah, ktorý nás držal zubami nechtami. Nechcel nás vypustiť ani na: “Cézar, otvor sa!” Tá budova… chce žiť! Ostatné dojmy? Kristína na policajnej stanici, bunker plný stojacich nedýchateľných pachov a Heydrichovej vraždy, hladkajúci hlas Petra Rúfusa, paláce a ich tajomné vnútornosti vnútorných dvorov, Hudákov hudúci hlas plynúci cez dve poschodia, počúvajúce PO Boxy na pošte s tragikou klietkových cukrujúcich hrdličiek a rozchodu. Skvelé pravdivé podujatie. Tá pravdivosť chvíľ, myslím, všetkých dostala. Pravdivosť spojenia vhodného miesta, vybratého úryvku, čítajúceho a poslucháčov. Leporelo… sa vydarilo.

© Mária Streicherová 2011

Ahoj, svet, priatelia a spol.!

Pozývam Vás srdečne na návštevu môjho nového blogu. Môžete si na ňom prečítať niektoré moje písačky, prozaicko poetické skice či fejtóny. Sústredila som tu svoje blogy z básničkového webu a z môjho bývalého profilu na facebooku. Postupne budem pridávať ďalšie. Spätná väzba v podobe Vášho komentára ma poteší.

https://blog.atelierzun.com/

Píšem, teda som.

 

Svoja a trošku Vaša

Mária Streicherová 🙂

 

PS:
Moju básnickú tvorbu nájdete na
http://basne.atelierzun.com/
Niektoré moje fotky si môžete pozrieť na
http://foto.atelierzun.com/
Fotoblog Mária Streicherová Ateliér ZUN

http://atelierzun.deviantart.com/gallery/