Imelo

Imelový piercing stromov… Píšem vo svojej básni Roráty.

Imelo, parazit, ktorý sa prisaje a cicia strom dovtedy, pokiaľ mu nevycicia poslednú kvapku miazgy. Imelo, symbol šťastia, lásky a plodnosti. Symbol prajnosti na prelome rokov. Ktovie prečo? Neskúmala som to. Viem iba, že imelo a lep vyrobený z jeho bielych guličiek, používali voľakedy vtáčikári na lovenie vtáčikov. Z guličiek imela vyrábali lepidlo, ktorým natreli konár alebo potravu pre vtáčiky. Vtáčik, ktorý svojím štebotaním cibrí našu vnímavosť, zvestuje jar či iné zmeny…, umieral so zalepeným zobáčikom. Spevavec umrel preto, že nemohol už viac ani zobať, ani spievať. Nuž, každá doba má svoje láskavosti i krutosti.

Podobnosti? Čo mám na mysli? Aj v ľudskom živote vidíme, cítime, „imelá.“ Parazitia. Sajú a cicajú energiu, pokiaľ človeka nezničia. A sú jedovaté na dvakrát. Raz, keď sú nalepené priamo „na strome.“ Druhýkrát, keď svojimi krásnymi bielymi korálkami zlepia „spevavcovi“ zobák.

Každý sme strom, ktorý chce rásť. Pozrime sa každý na seba, či na nás neraší „ľudské imelo.“

(c) Mária Streicherová 2012