Zatkanček

Dojedla lúpačku s čajom.

„Dáš si ešte niečo?“

„Nie, nič. Iba…“

Pozerá smerom k vnukovi, ktorý si ukrajuje z bagety a natiera nátierkou.

„Taký malý zatkanček. Daj mi zo dve kolieska toho rošteka.“

Vnuk jej podáva dve kolieska. Berie si ich a s chuťou je.

Neviete, čo je zatkanček? Taký malý dôvažok, zjedený zadosť chuti. Po jedle. Nie. Nie je to dezert. Je to zatkanček. Zatká peknou čistou „niťou“ jedlo do žalúdka a naše pocity z obradu prijímania potravy.

Poznáme aperitív, predjedlo, polievku, hlavné jedlo, dezert aj digestiv. A kopec ďalších možností, ako, kedy a kde prijímať jedlo.

Ale len zatkanček vzdá obradne, bez okázalosti, hold nášmu tráviacemu ústrojenstvu. Vzdá s úctou hold pekným tradíciám každodenným. Vďaka tým, ktorí si ich pamätajú, ešte nezabudnutým 🙂

Pozn. V hlavnej úlohe MAMA /87/.

N

Nuž, musíme si pomáhať. Nezávisle na hraniciach duše a štátnosti.

K

Keď je duša spokojná, telo sa pridá.

Cestou necestou

Šťastný nový rok vinšujem!

Desiateho februára začína čínsky. Rok hada. Akou cestou nás povedie? Môžeme sa plahočiť starými vyšliapanými chodníčkami. Môžeme zvážiť cestu novú. Možno nie až tak pohodlnú. V diaľke však vidíme nové a zaujímavé obzory, ktoré nadchýňajú našu dušu. Je len na nás. Kam sa pohneme.

V ostatnom čase akosi zabúdame na prirodzeno našej duše. Na to, čo ju rozdúva. Čo jej dáva šancu uzrieť sa v inej duši či v dušiach. Zabúdame na iné životné súvislosti. Duša je motor, ktorý nás posúva ďalej. Duša, telo, duch. Súlad duše, tela a ducha nás vedie. Ich nesúlad nás rozlaďuje. Posiela nás kráčať komplikovanými a mnohokrát neschodnými cestami.

Rok hada preverí súlad. Požehná intuícii. Preverí schopnosti dokončiť započaté. Preskúma mravnú silu a šľachetnosť. Energickosť, vytrvalosť, obratnosť. Bude mať snahu podrobiť si. Človeka, národy, duše. Umožní prejaviť nahromadenú silu. Ibaže, silný je ten, kto ovláda sám seba. Ušľachtilý človek sa nevydá na cestu, ktorá nie je podľa poriadku sveta. Poriadok sveta. Múdre slovné spojenie. Nie, to nie je o poriadkoch, ktoré si niekto vytýči a okiadza si ich ako modlu. Poriadok sveta je o skutočnom poriadku sveta. O poriadku, ktorý je navýsosť naklonený životu.

Život… je od slov ŽI! a VOT! Vnímam to slovo svojím spôsobom. Znie mi rusky. Ži! …je príkaz žiť. Vot! …je hľa! Nič iné nám na novú cestu netreba. Iba si sami sebe prikázať: „Ži! Hľa!“ To hľa je o ceste. Ukazuje nám ju. Máme ju pred sebou. Áno. To je ona! Život sám o sebe.

Život nás priamo nabáda k tomu, aby sme dobre hľadeli pred seba. Kam a kadiaľ kráčame. A… aby sme žili. Život je tu pre nás. Iba ho žiť. Podľa poriadku sveta.

Tak vám ho vinšujem!

Nech Ti Boh zachová obyčaj

„Ďakujem pekne. Nech Ti Boh zachová obyčaj.“ Poďakovala mi mama.

Áno. O tom to je. Zachovať obyčaj. Niekedy práve tie obyčajné obyčaje tvoria istotu a os. Tak aj ja Vám prajem. Nielen pre tento deň: „Nech Vám Boh zachová obyčaj.“ Tú, ktorá tvorí Vašu istotu či os. Bytia. Kebyže neistota… či depresia a spol., obyčaj Vás podoprie 🙂

Chodci? Choďte, kadiaľ chcete a môžete. Alebo… Bratislava ne/ústretová chodiacemu človeku.

Európsky týždeň mobility v Bratislave naštartoval vo mne chuť dopravovať sa v našom hlavnom meste aj inak ako autom. Vyskúšala som MHD. Pohliadla som funkčne na moje nohy. Príležitosť sa naskytla.

Auto v servise na Tomášikovej. Povinnosť dopraviť sa k Avionu. Peši.

Od servisu kráčam v pohode po chodníku. Zoberiem to krížom okolo zadného vchodu Martinského cintorína a potom to strihnem šriegom cez sídlisko s vesmírno kozmickými názvami ulíc. K chodníčku, ktorý pár desiatok metrov ide ruka v ruke s Trnavskou cestou. Až k železničnému priecestiu pri Ivánskej ceste. Súvisiaci chodník popri Trnavskej nevidel chodnikára, evidentne, už dlhšiu dobu. Polámané pláty asfaltu. Ale podkladový betón staršieho dáta ho istí. Dá sa po ňom kráčať. Sem tam uhnem prevísajúcim konárom stromov. Sem tam smetiam pod nohami.

Prechod pre chodcov ma odbočil doľava, na Ivánsku cestu. Autá rútiace sa z Vrakune poslušne zastali. Prejdem prechod. Zrazu koľajnice… a ništ. Prechod pre chodcov bez prechodu na chodník. Žiaden chodník. Ani náznak. Iba hrubá biela čiara vymedzujúca okraj cesty. Vtiahla som hlavu medzi plecia a prehopkala som rýchlo touto nebezpečnou líniou. Mysliac si, že na druhej strane železničného priecestia bude bezpečnejšie.

Myslieť… som si mohla. Chvíľku som váhala, či prejsť na druhú stranu, kde som videla náznak vybudovaného chodníka. Ibaže cesta sa miesila autami v obidvoch smeroch. Veď… špička! Tak som sa teda poslušne uberala pravou stranou. V duchu som vyvolávala chodník. Možno… je to len kúsok. Iba tento malý úsek prejdem, tuto ľa, toto úzke chúďatko, blatovo piesočné, jamaté, grbaté, plné odpadkov. Zaokraj cesty túžiaci byť chodníkom. Ale tam ďalej, určite nejaký… bude. Veď je to vyšľapané nespočetným množstvom topánok. Vidno, že túto trasu som si nevybrala jediná.

Mýlila som sa. Kľučkujem. Hopkám medzi kopami i kôpkami. Uzerám sa v blatových kalužiach. Občas sa vyhnem plotu. Kam inam? Do cesty. Za plotmi moderné budovy i staršie baraky. Ako sa k nim vlastne dostávajä ľudia, keď nemajú pred plotom kus chodníka? Iba autami?

Predbieham starú pani s paličkou a ruksakom na chrbte. Vyzerá byť domáca. Zžitá a zmierená s týmto prostredím. Kľučkujeme spolu.

Na kúsok zámkovodlažbového chodníka naďabím až pár metrov pred prechodom pre chodcov na križovatke Galvaniho ulice s Ivánskou cestou. Vinie sa pomedzi burinové územie plné špiny a odpadkov. Potešiteľné je, že burina je pokosená. Odhadujem… V nepokosenom stave mohla mať tak vyše metra.

Prechod cez križovatku. Svetlá. Prejdem na druhú stranu. A… V duchu velebím múdre mestá, ktoré nechávajú na nových sídliskách, aby si ľudia vychodili chodníky a potom im dajú ten pravý chodníkový punc. Nie. Ani za križovatkou to nie je lepšie. Dláždený chodník lemuje Ivánsku cestu vpravo, v smere k letisku. Ja ale chcem ísť priamo, čo možno najkratšou cestou k Avionu. Nie okľukou po Ivánskej. Prejdem teda… možno budúcim… chodníkom. Na slušnú dláždenú plochu vykročím pár metrov od McDonaldu.

Milujem lesné chodníky či poľné cestičky. Kamarátim sa s príjemnými udržiavanými chodníkmi miest, ktoré si vážia chodca. Ale, neústretovosť Bratislavy voči Homo chodiacemu na vyššie zmieňovanom úseku ma šokovala.

Nuž, mobilita nemobilita. Mám ponaučenie. V Bratislave… zabudnite na nohy. Choďte radšej MHD alebo autom.

V duchu si spievam známu pieseň: Matko Země cítim tě pod nohama, matko Země cítim tvé srdce bít… Len… dokedy. Bude biť. Keď ju prestaneme CÍTIŤ pod nohami. A…CTIŤ. Pieseň: Matko Země cítim tě pod kolama… nepoznám.

Nežná dokonalosť, alebo taká obyčajná fazuľa

Lúpať fazuľu pre mňa znamená meditovať v tichu, ktoré je ozvláštnené len pukaním suchých fazuľových strukov. Robím to rada.

Pripomínam si, ako som ju lúpala so starou mamou šútovskou. Bolo jej omnoho viac, ako teraz. Za košík, za dva. Naberali sme si po hrsti z veľkého košíka, pomaly, dôstojne, vylúpali zrniečko za zrniečkom do ošítky položenej na lone. Prázdne struky odšušťali do druhého košíka.

Prehrabávam sa vo včera vylúpanej fazuli. Nebolo jej… ani za tú ošítku. Iba tak, symbolicky som si. Zasadila do záhrady.

Mám rada, keď ju vidím rásť, vyťahovať sa k výšinám a dočahovať najbližšie konáre stromov. Mám rada, keď sa jej nalievajú zelené struky tušením budúcich zŕn. Mám rada, keď ju oberám a lúpem. Môj muž má rád, keď z nej uvarím hustú fazuľovú polievku.

Pozerám do vahančeka. Spomínam. Nechávam sebou prejsť nielen spomienky, ale aj jej krásnu dokonalú grafickú výzdobu. Skvelý dizajn!

Neprestávam obdivovať Boha a jeho firemného grafika.

Dokonalosťou všetkého, vrátane tejto nežnej, graficky čisto vymakanej fazule, si vyslúžil moju poklonu. S úctou sa Ti klaniam, Bože! A nielen za tú fazuľu.

Nežná dokonalosť

Slnko, Dornfelder a Pikaso

Tu býval Pikaso. Hovorí Milka. Bez vody, bez elektriky. Vodu si chodil brávať na jazero. Krásne kreslil, tak sme ho pokrstili Pikaso. Betónový domček bez okien a dverí. Otvory tam sú, len zatvárať a otvárať nieto čím. Pomaľovaný tvorivými grafiťákmi.

Vystúpali sme niekoľko etáží viníc nad Grinavou. Pozri, aj transformátor ukradli. Konštrukcia bez možnosti transformovať. Zrejúce hrozno. Korene dychčiace od smädu. Bolo tu zavlažovanie. Vidíš tie rúry a hadice? Vidím. Sem tam sa ešte objavia na začiatku riadku. Tiché a čierne. Bez kvapky vody. Ako smutné čierne bociany stojace na jednej nohe. Ventily boli medené. Aj tie ukradli. Cestu k retenčným nádržiam, či po domácky, ku Grinavským jazerám, lemujú dozrievajúce ostružiny, šípky a trnky. Šmrncovné ostružiny majú sem tam už čiernu polhlávku. V kombinácii pol na pol, vyzerajú šarmantne. Pol hlávky červenej, pol hlávky čiernej.

Tento kameň je tu zle. Zastavuje svoju napoly nákladiačikovú Felíciu, vyskakuje von a odhadzuje kameň do bezpečnej vzdialenosti. Mimo kolies.

Načo máš tie nožnice? Ideme oberať? Uvidíš.

Odtstrihla pár strapcov a položila ich na korbu. To budeme mať na obed. Čo je to? Dornfelder.

Pamätám si jeho krásne sýtobordové listy, keď som ich fotila pred vyše šiestimi rokmi. Gusto ich dostal odo mňa ako darček k päťdesiatke. Zbrusu nové etikety s fotkami ich viníc. Skvelé víno i ľudia, ktorí ho dorábajú, si to zaslúžia.

Prosím ťa, nezabudni na mňa, keď sa začne vyfarbovať. Chcem si ich odfotiť so statívom.

Obchádzame prvé jazero. Voda z neho zavlažovala vinice dolu, po kopci. Múdry nápad. Pred vyše 40 rokmi to budoval môj svokor. Opýtaj sa Gusta, ten ti bude o tom vedieť viac povedať. Tri jazerá nad sebou, navzájom prepojené potôčikmi, zavlažovali piesčito kamenisté vinice. Jedinečné zavlažovacie dielo aj na tie časy, keď bolo budované. Rákosie, kriačiny a stromy vytvárajú okolo neho príjemné zákutia. Malá plážička, miesta vystáte nemalým počtom trpezlivých rybárov. Ohnisko. Drevo nachystané na budúci oheň. Tá ryba ma cieľavedome provokuje! Vyhadzuje sa práve vtedy, keď tam nemám namierený objektív.

Môžu sem sypať iba škridly. Hovorí Milka. Cesta je vymletá. Terakotové škridlové črepiny ju plátajú, kde treba.

Stúpame k druhému jazeru. Zatočíme doľava. Ocitáme sa v zátiší pod dubom. Nie som odborník na letokruhy. Ale tento má dobre vyše sto rokov. Súdim podľa obvodu kmeňa.

Ujedáme bobuľky Dornfelderu. Uhryzávame si ich ako keď obhrýzame šmúľok kukurice. Rozprávame. Obedňajšia dumka pri nezapálenom ohni. Pod dubom je príjemne. Slnko zapaľuje a spaľuje. Horúci vzduch trasľavo skresľuje vzdialené obzory.

Hľadám peknú trnku. Túto sezónu si všetky stromy, kríky a spol. zaslúžia „bobríka prežitia v suchu.“ Nakoniec fotím vetvičku so zoschnutými. Taký je obraz tohto leta.

Nechce sa mi odísť. Čas ma ťahá za nohavicu a pýta sa domov. Poďme. Dohovoríme nabudúce.

Obzerám nové vily na kraji dediny. Vytlačili vinohrady. Po plot krásne upravené záhrady. A za plotom? To už nie je naše. Medzi susediacimi vinohradmi a niekoľko árovým luxusom sú kopy stavebného odpadu a bordelu. Nikomu to nevadí?

Ešte desať minút. Pozriem do záhrady. Pekná úroda. Broskyňa už oddychuje po obratí, jablká a hrušky čakajú. Chceš vidieť kivi? Jasné. Kde je? Veď sú tu len samé listy. Objavujem svoje prvé, naživo zažité kivi.

Že kto je Milka? Moja úžasná suseda. Žena s veľkou, človečenstvu a tejto planéte naklonenou dušou i srdcom. Som jej vďačná za to, čoho sa mi prostredníctvom nej dostalo.

Strapce tmavého hrozna, s kvapkami vody na bobuliach, položené na ošúpanom kmeni. V pozadí vinice a stromy.

Obchádzame jazero po okraji. Kúsok kamenistou cestou, kúsok chodníkom, pár metrov po hrádzi. A sme späť v zátiší. Pod dubom leží ošúpaný kmeň. Milka naň kladie hrozno. Oplachuje ho prinesenou vodou z fľaše. Počkaj, počkaj! Ešte ho tam nechaj! Ťahám už odložený foťák. Zátišie sa urobilo samo. Hrozno dýcha horúčavou poludnia. Pomaly si necháva po sebe stekať posledné kvapky vody… a za ním sa rysujú vinice. To sú terasy. Vraví s hrdosťou. Poď sem, odfotím ťa, nech máš pamiatku s tými terasami.
Ujedáme bobuľky Dornfelderu. Uhryzávame si ich ako keď obhrýzame šmúľok kukurice. Rozprávame. Obedňajšia dumka pri nezapálenom ohni. Pod dubom je príjemne. Slnko zapaľuje a spaľuje. Horúci vzduch trasľavo skresľuje vzdialené obzory.

Nazeráte do okien?

Nazeráte do okien? Ja rada. Hlavne do tých v Českom Krumlove 🙂

Zostalo mi to asi z Vianoc. Keď som bola malá, milovala som predpolnočné štedrovečerné prechádzky. Nazerala som do okien, kde majú aký stromček. Aké, svetielka, aké ligôtky… Nadchýňalo a obrodzovalo to moju detskú dušičku. Chvíľku som mala pocit, že som tichý anjel, ktorý len tak, nebadane kontroluje, či sú na Vianoce naozaj všetci šťastní a spokojní. Veď, tak sa to vinšovalo vo vianočných vinšoch. Šťastia, zdravia, požehnania… a spokojnosti dosti.

Ale, o inom som chcela. Rada nazerám do okien. Je pár miest, kde ma to baví a vyvoláva vo mne vianočné pocity. Český Krumlov patrí medzi ne. Milujem jeho okná. Pretože Krumlovčania sa snažia cieľavedome ulahodiť nielen oku, ale aj duši. Preto tam chodím rada. Opakovane. Roky rokúce. A ešte stále sa moja duša nenabažila.

Prajem Vám, aby aj Vaše okná prinášali ľuďom radosť v duši 🙂 …okrem iného.

Zamrežované pivničné okno starobylého domu s povešanými keramickými slniečkami.

Maria Streicherova (c) photo_Nazeram do okien

Hrám svoj život

Život je dosť dlhý na to, aby sme ho prežili krásne.
Život je príliš krátky na to, aby sme ho ne/pre/hrali 🙂

Pozn. Kombinácie slowka „hrali“ si vytvorte každý sám, podľa svojho štýlu hrania.