Zatkanček

Dojedla lúpačku s čajom.

“Dáš si ešte niečo?”

“Nie, nič. Iba…”

Pozerá smerom k vnukovi, ktorý si ukrajuje z bagety a natiera nátierkou.

“Taký malý zatkanček. Daj mi zo dve kolieska toho rošteka.”

Vnuk jej podáva dve kolieska. Berie si ich a s chuťou je.

Neviete, čo je zatkanček? Taký malý dôvažok, zjedený zadosť chuti. Po jedle. Nie. Nie je to dezert. Je to zatkanček. Zatká peknou čistou “niťou” jedlo do žalúdka a naše pocity z obradu prijímania potravy.

Poznáme aperitív, predjedlo, polievku, hlavné jedlo, dezert aj digestiv. A kopec ďalších možností, ako, kedy a kde prijímať jedlo.

Ale len zatkanček vzdá obradne, bez okázalosti, hold nášmu tráviacemu ústrojenstvu. Vzdá s úctou hold pekným tradíciám každodenným. Vďaka tým, ktorí si ich pamätajú, ešte nezabudnutým 🙂

Pozn. V hlavnej úlohe MAMA /87/.

© Mária Streicherová 2013

Ako píšem

Ako píšem básne…? Ako keď oberám čerešne. Môžem ich oberať, napríklad, iba zo zeme. Čerešne bližšie k zemi sú šťavnaté, ale nie veľmi červené. Môžem ich oberať aj vysoko v korune. Stojac na hojdavom rebríku, dočahujem tie najtmavšie. Sú čiernočervené – ako horúce uhlíky – a chutia božsky! Tak píšem básne. Ako keď oberám čerešne. Vyberám tie najzrelšie a s rozkošou si ich vkladám do úst. Rozhryznem. Chvíľočku som opojená z ich šťavnatej sladkej miazgy, ako som opojená z momentálnej šťavnatej chuti každého nápadu niečo napísať. Vypľujem kôstku ako nekonzumovateľné všeličo, čo sa primoce k písaniu.

Že kde som nabrala zrazu toľko „šťavnatých čerešní?” Starala som sa s láskou o svoj sad. Milovala som ho, kam mi až moja pamäť dosiahne: Veľké obrovské stromy s korunami v nebi. Spodnými konármi sa dotýkali zeme. Občas mi láskavo dovolili odhrnúť konáre a vojsť do ich tajnej kruhovej izbietky okolo kmeňa. Mamka mi ju, ešte ako malinkej dievčinke, niekedy zariadila hajkou. S ňou bol pocit z týchto majestátnych stromov dokonalý! Hajka… Neviete, čo to je? Zobrala strapovú plachtu, v ktorej nosila batohy sena alebo suchého lístia, preložila ju cezpoly a uviazala na hrubší konár. Iba tak vysoko, aby som si mohla do nej sadnúť alebo ľahnúť a hojdať sa. Moja čerešňová slasť bola dokonalá! Hojdala som sa v hajke, sem tam schrumkala nejakú čerešňu… Po očku a so strachom som sledovala mamu, ktorá oberala čerešne vysoko v korune, takmer na nebi. Konáre držali zodpovedne vysokánsky rebrík, pohojdávali ho aj s mamou. Na rebríku bol dreveným háčikom zavesený košík. Oberala… Občas si do úst hodila nejakú z tých „uhlíkových“ čerešní… Boli to časy najúžasnejších inšpirácií, aké vôbec môže človek zažiť! Jedinečné zážitky z toho času využívam dodnes.

Prečo píšem až teraz? Kde som bola celé tie desaťročia? Od mala som sa bála výšok. Nebola by som vyliezla na ten vysokánsky rebrík za nič na svete! A „uhlíky“ rastú a dozrievajú iba na najvyšších konároch. Pri nebesiach. Trvalo mi celé tie roky, kým som sa prestala báť. A nielen vysokých rebríkov… Zistila som, že odtiaľ zhora je pohľad dolu na svet úžasný. A hlavne – rastú tam tie najšťavnatejšie čerešne.

© Mária Streicherová 2010