Suvenír vo mne 4. časť

21. 5. 2012

Akú atmosféru má Nemecko? Tiež je upravené, ale nemá tú sviežu zelenú ako Švédsko. Prečo? Priemysel? O čo šedivšia je tá zeleň…

Vylodili sme sa po nočnej plavbe v Rostocku. 6:30 Načas. Štvorica nemeckých policajtov čaká v prístave na svoj úlovok. Švédsko povoľuje vodičom dve desatiny promile alkoholu v krvi. V Nemecku je tolerancia alkoholu v krvi vodiča nulová. Loď bola plná nápisov s varovaním. Nuž, kto chce kam…, nech si cestou trajektom zo Švédska do Nemecka nedá poldeci či pivko.

Berlin 111 km. Diaľnica sa viac podobá našej, ale tiež ju nelemujú bilboardy. Až po Berlín žiadna slovenská ešpézetka.

Berlínsky medveď ako socha pri diaľnici, berlínsky medveď vo farebných šortkách robí stojku. Berlín ochutnávame iba z okna auta. „Je to tu nemecky systematické,“ hovorí Peťo, keď krútim nosom, že mi tu čosi… chýba. Smerujeme k Brandenburskej bráne. Berlínsky medveď v boxerských rukaviciach. Grafiti. Vpravo žena zahalená od hlavy až za päty, vľavo muž v turbane na bicykli. Aj to je Berlín. Útržky hry na píšťalke vletia otvoreným oknom do auta.

Zeleň. Aj keď iná ako vo Švédsku je všade. Zelený stred mesta. Vyskakujem ako paparazzi z auta. Fotím narýchlo Reichstag. Hodinová jazda Berlínom. Možno stovka fotiek. Toto mesto by si zaslúžilo viac času. Pouvažujem.

Odbočka na Drážďany pred nami. Koridor protihlukových stien okolo diaľnice. Vo Švédsku som nevidela žiadne. Pater noster s najnovšími modelmi áut v sklenenej veži. Betónka. A socha berlínskeho medveďa na rozlúčku. Ktovie, ako je to s tým berlínskym medveďom. Alebo s jeho „medveďou“ službou?

Letisko. Nadjazd. A Berlín je za nami.

Dresden 158 km.

Pokazený starý Wartburg na kraji diaľnice. Pomník Trabantu sme míňali ešte v Berlíne. Toto „východné“ Nemecko je úplne iné ako jeho „západný“ súrodenec.

Vrtule veterných elektrární. Ako keby chceli pohnúť dopredu čas. Niektoré stoja. Čas je to, čo chýba tejto časti republiky Deutschland. Desaťročia sa dajú preklenúť i preskočiť, ale vývoj sa na tejto časti republiky podpísal nezmazateľným spôsobom.

K doplneniu paliva treba odbočiť do krajiny. Žiadna pumpa pri diaľnici. Milá ženská osádka dedinskej pumpy. Dámy v zrelšom veku, „v rokoch.“ Čerstvé žemle, obložené chlebíčky a Würste. Narýchlo hlceme raňajky. Zapíjame ovocným čajom. Tety pumpárky nás vyprevádzajú ako starých známych a zdravia pozdravom pre ďalšie stretnutie. Ktovie… Možno. Človek sa rád vracia tam, kde mu je, či bolo dobre.

Ráno v Berlíne, na obed v Drážďanoch.

Žlté drážďanské električky vyzerajú interesantne. Impozantné vzletné zastrešenie nástupíšť.

Starobylé mesto. Od začiatku. Liatinové stĺpy podjazdu pod železnicou si túto nálepku tiež zaslúžia. Mešita minaretu vpravo. Zwinger? Asi vľavo. Stadtrunfahrt. Vyhliadkový autobus.

Parkujeme pri parku. Zwinger… treba zažiť. Prejsť sa po jeho záhradách, posedieť na kamenných lavičkách okolo fontán. Nechať na seba dýchnuť ušľachtilú krásu kamenných sôch, kráčať pod vznešenou monumentálnosťou stavieb. Nechala som voľne blúdiť pohľad po všetkej tej nádhere. Zastavil sa, kde chcel. Fotil, čo chcel. Bočné parky a partery mierne zanedbané, ale…, dobre tu bolo. Oku lahodili pohľady a výhľady, uchu šum fotán a spev drozdov. Basreliéfna mapa Zwingru s brailovým písmom. To je ono! Hmotu tejto architektúry, všetky artefakty, má chuť človek ohmatať, pohladiť si ich, cítiť dlaňou i prstami ich štruktúry.

Vyzerá to, že ľudia tu žijú koncertami. Žiada sa mi ostať. Džezové dni, dixieland,… Aj na tom by si moje ucho zgustlo. Altmarkt galerie. Dobré jedlo za primerané eurá. Úžasná ananásová torta, chutný čaj a voňavá káva. Nechce sa mi odísť! Lepšie povedané, chce sa mi prísť opäť. Kvitnú agáty, ďateliny, baza. Ľudia sú iní, kraj je iný, mesto je iné. Ale aj tak mi je tu dobre. Sfúknem rozlúčkový lupienok kvetu, ktorý pristál na okraji otvoreného okna auta. Mám ho za pomyslenú mincu návratu hodenú do studne. Lupienok návratu. V pondelok boli galérie Zwingru zavreté. O dôvod viac prísť aj v iné dni.

Predo mnou 500 km pozdĺž Ariadninej nite domova. Auf wiedersen, Dresden! Modré kupoly pravoslávneho ruského kostolíka.

„Doteraz, keď si počul o Drážďanoch, nevedel si k nim pripojiť obraz. Teraz už vieš,“ vravím Peťovi.

Až za hranicami s Českom stretávame prvé auto so slovenskou ešpézetkou. To mu trvalo! Čakáme naň už od Fínska.

(c) Mária Streicherová 2012