Suvenír vo mne 4. časť

21. 5. 2012

Akú atmosféru má Nemecko? Tiež je upravené, ale nemá tú sviežu zelenú ako Švédsko. Prečo? Priemysel? O čo šedivšia je tá zeleň…

Vylodili sme sa po nočnej plavbe v Rostocku. 6:30 Načas. Štvorica nemeckých policajtov čaká v prístave na svoj úlovok. Švédsko povoľuje vodičom dve desatiny promile alkoholu v krvi. V Nemecku je tolerancia alkoholu v krvi vodiča nulová. Loď bola plná nápisov s varovaním. Nuž, kto chce kam…, nech si cestou trajektom zo Švédska do Nemecka nedá poldeci či pivko.

Berlin 111 km. Diaľnica sa viac podobá našej, ale tiež ju nelemujú bilboardy. Až po Berlín žiadna slovenská ešpézetka.

Berlínsky medveď ako socha pri diaľnici, berlínsky medveď vo farebných šortkách robí stojku. Berlín ochutnávame iba z okna auta. „Je to tu nemecky systematické,“ hovorí Peťo, keď krútim nosom, že mi tu čosi… chýba. Smerujeme k Brandenburskej bráne. Berlínsky medveď v boxerských rukaviciach. Grafiti. Vpravo žena zahalená od hlavy až za päty, vľavo muž v turbane na bicykli. Aj to je Berlín. Útržky hry na píšťalke vletia otvoreným oknom do auta.

Zeleň. Aj keď iná ako vo Švédsku je všade. Zelený stred mesta. Vyskakujem ako paparazzi z auta. Fotím narýchlo Reichstag. Hodinová jazda Berlínom. Možno stovka fotiek. Toto mesto by si zaslúžilo viac času. Pouvažujem.

Odbočka na Drážďany pred nami. Koridor protihlukových stien okolo diaľnice. Vo Švédsku som nevidela žiadne. Pater noster s najnovšími modelmi áut v sklenenej veži. Betónka. A socha berlínskeho medveďa na rozlúčku. Ktovie, ako je to s tým berlínskym medveďom. Alebo s jeho „medveďou“ službou?

Letisko. Nadjazd. A Berlín je za nami.

Dresden 158 km.

Pokazený starý Wartburg na kraji diaľnice. Pomník Trabantu sme míňali ešte v Berlíne. Toto „východné“ Nemecko je úplne iné ako jeho „západný“ súrodenec.

Vrtule veterných elektrární. Ako keby chceli pohnúť dopredu čas. Niektoré stoja. Čas je to, čo chýba tejto časti republiky Deutschland. Desaťročia sa dajú preklenúť i preskočiť, ale vývoj sa na tejto časti republiky podpísal nezmazateľným spôsobom.

K doplneniu paliva treba odbočiť do krajiny. Žiadna pumpa pri diaľnici. Milá ženská osádka dedinskej pumpy. Dámy v zrelšom veku, „v rokoch.“ Čerstvé žemle, obložené chlebíčky a Würste. Narýchlo hlceme raňajky. Zapíjame ovocným čajom. Tety pumpárky nás vyprevádzajú ako starých známych a zdravia pozdravom pre ďalšie stretnutie. Ktovie… Možno. Človek sa rád vracia tam, kde mu je, či bolo dobre.

Ráno v Berlíne, na obed v Drážďanoch.

Žlté drážďanské električky vyzerajú interesantne. Impozantné vzletné zastrešenie nástupíšť.

Starobylé mesto. Od začiatku. Liatinové stĺpy podjazdu pod železnicou si túto nálepku tiež zaslúžia. Mešita minaretu vpravo. Zwinger? Asi vľavo. Stadtrunfahrt. Vyhliadkový autobus.

Parkujeme pri parku. Zwinger… treba zažiť. Prejsť sa po jeho záhradách, posedieť na kamenných lavičkách okolo fontán. Nechať na seba dýchnuť ušľachtilú krásu kamenných sôch, kráčať pod vznešenou monumentálnosťou stavieb. Nechala som voľne blúdiť pohľad po všetkej tej nádhere. Zastavil sa, kde chcel. Fotil, čo chcel. Bočné parky a partery mierne zanedbané, ale…, dobre tu bolo. Oku lahodili pohľady a výhľady, uchu šum fotán a spev drozdov. Basreliéfna mapa Zwingru s brailovým písmom. To je ono! Hmotu tejto architektúry, všetky artefakty, má chuť človek ohmatať, pohladiť si ich, cítiť dlaňou i prstami ich štruktúry.

Vyzerá to, že ľudia tu žijú koncertami. Žiada sa mi ostať. Džezové dni, dixieland,… Aj na tom by si moje ucho zgustlo. Altmarkt galerie. Dobré jedlo za primerané eurá. Úžasná ananásová torta, chutný čaj a voňavá káva. Nechce sa mi odísť! Lepšie povedané, chce sa mi prísť opäť. Kvitnú agáty, ďateliny, baza. Ľudia sú iní, kraj je iný, mesto je iné. Ale aj tak mi je tu dobre. Sfúknem rozlúčkový lupienok kvetu, ktorý pristál na okraji otvoreného okna auta. Mám ho za pomyslenú mincu návratu hodenú do studne. Lupienok návratu. V pondelok boli galérie Zwingru zavreté. O dôvod viac prísť aj v iné dni.

Predo mnou 500 km pozdĺž Ariadninej nite domova. Auf wiedersen, Dresden! Modré kupoly pravoslávneho ruského kostolíka.

„Doteraz, keď si počul o Drážďanoch, nevedel si k nim pripojiť obraz. Teraz už vieš,“ vravím Peťovi.

Až za hranicami s Českom stretávame prvé auto so slovenskou ešpézetkou. To mu trvalo! Čakáme naň už od Fínska.

Suvenír vo mne 3. časť

20. 5. 2012 podvečer

Diaľnica na Trelleborg. Monotónne striedanie zmiešaných lesov, lúk. Sem tam skala. Sem tam červené domčeky. Červené domčeky s bielym okolo okien, dverí a rožných hrán. Ako by ich jedna mater mala.

16 a 3. Čísla vojenských stíhačiek na monumente vedľa diaľnice. Kvitnúce pole repky olejky poskytne oku vítanú zmenu. Ďalšie lietadlá… Saab. Žltému sa aj vrtuľa točí. Zvláštna záľuba, lietadlá pri diaľnici. O dva kilometre je letecké múzeum. Toť vysvetlenie pre monumenty.

Sem tam kôň či kravky. Lietadlá. Zasa dve. Peťo jedno z nich nazval šipkou. Vyzerá tak. Len sa vystreliť.

Mjölby. Stojíme pár minút na pumpe. Informatívne sa informujem na infotabuli. Staré mesto. Kamenný blok s runami, motocyklistický štadión. Na tráve sedia mladí rodičia s batoľaťom. Siestujú. Totálne doderava prehrdzavené staré Volvo vzbudzuje v rade zaparkovaných áut iba môj záujem. Vraj je to trendy.

Vodu von a vodu dnu. Pár metrov horom a dolom parkoviska. Sadáme znova do auta. Za nami 254, pred nami 414 km.

Okolitá krajina dramaticky zavlnila bokmi. Zelená vo všetkých jasných odtieňoch trávových či v drevitých štruktúrach zostala. Do krajiny sa dokomponovali jazerné plochy. Už viem, čo sa mi na týchto švédskych diaľniciach zdalo zvláštne! Chýbajú pri nich bilboardy. Nie. To nie sú správne slová. Tu nikomu nechýbajú. Neotravujú, nevnucujú sa človeku. Iba za hranicou ochranného diaľničného pásma sa sem tam objaví malá tabuľka s miestnou reklamou.

Jazero Vätern. Jedno z najväčších vo Švédsku. Pocit mora. Vľavo búrka škrtí modrú obloku. Vpravo slnko západu oblizuje vzdialené jazerné ostrovy. Spokojné švédske ostrovné kravičky mi znova evokujú spomienky na Holandsko.

Krajina hustne. Mestá, fabriky, obchodné centrá. Farma s červenými domčekmi sa mihne už len občas. Všadeprítomné lesy a kamene. Oblými bruchami trhajú gombičky na trávnatých košeliach. Podobne ako vo Fínsku. Obliny svedčia o ich úctyhodnom veku. Tam, kde sa do nich zahryzla diaľnica, ukazujú svoju kockovitú odlučnosť. Kocky vhodné rovno na dláždenie ulíc.

Autu treba dať znova proviant. Pumpujeme. Dvojica v zelenom kabriolete zn. Triumf pri vedľajšom stojane vyvoláva úsmev. Muž a jeho pes na sedadle spolujazdca. Obaja si evidentne užívajú slnečný podvečer a vietor vo vlasoch. Užívajú si…, cítiť zo všetkých ľudí, ktorých som tu videla či stretla. Vrátane pracujúcich. Alebo to len na mňa hrajú? Alebo mi idú do obrazu takí, akých ich chcem vidieť?

K scenérii sa nenápadne pridávajú vresovce a čučoriedky. Robia diaľnici elegantný šál z buklé. Sem tam stromovou zeleňou prekuknú kvitnúce plánky. Odkvitajúce čerešne a jablonky v plnom kvete. Fascinujúci ostrozelený podrast brezovej mladiny v tmavých borovicových lesoch. Čisto čisté lesy. Žiaden polom, ani kopy polámaných konárov. Keď sa Peťo pýtal domorodcov na znečistenie lesov vo Švédsku, odpoveď znela: „Prečo by to niekto robil?“ Nechápali jeho otázku. Ich lesné myslenie je nastavené úplne iným smerom. Každý jeden vyťažený strom je nahradený novým, vysadeným. Cyklus sa drevo či stromocyklí.

Konečne zmena. Pár golfových ihrísk. GPS ukazuje okolitú jazernú krajinu. Cez husté porasty sa však vodné zrkadlo mihne len sem tam. Dopravné značky upozorňujú na losy. Vyzerám ich vpravo i vľavo. Skrývajú sa ako yeti.

Pár sto kilometrov. Krajina zmenila tvar i tvár. Lesy vystriedali šírošíre polia. Červené domčeky zostali za nami. Blížime sa k dánskym hraniciam. Do zorného poľa sa mi nenápadne vplížilo more. Zlatá hodinka pre fotografov. Zapadajúce slnko dáva všetkému naokolo krásnu zlatavú farbu.

Červená Korveta nám razí cestu v hustnúcej nedeľnej premávke. Spätné zrkadielko Korvety využíva lúče zapadajúceho slnka. Morzeovkou signalizuje pozdrav. Odpich. A je ďaleko pred nami.

Iná architektúra. Farmy. Znova stáda kráv. Autá s prívesmi pre kone vystriedali autá s prívesmi pre člny. Ostrošpicaté dánske vežičky kostolov, veterný mlyn. Trelleborg 7. Opätovne sa mi pripomína Holandsko. Rovina. Kde tu malý kopček. Kravy, kone, biele a čierne ovce.

Za nami zapadajúce slnko. Pred nami more, samý kraj Švédska a naša plťka. Rampa 53. Čakáme na nalodenie. Prišli sme skôr, pretože sme na GPS zabudli zmeniť čas na stredoeurópsky.

Sedím v aute. Predo mnou i za mnou čakatelia na zajtrajší Rostock. Sledujem čiperné blikajúce autíčka, ako vyprázdňujú paluby Huckleberry Finna. Návesy končia zaparkované jeden vedľa druhého na nábreží. TT line. Nákladný trajekt nemá ten komfort, ako Gabrielle z Helsínk. Má však omnoho väčšiu prepravnú plochu. Vyše pol lode nákladná, menšia časť obytná. Prístavné svetlá už svietia naplno. Odchádza Peter Pan. Do Gdanska? Či niekam inam?

Adaptabilná kačička chodí od auta k autu a žobre omrvinky. Vyžobrala. Najedla sa. Po nej prišiel ďalší hladný zobák. Čajka. Kam sme to dospeli, keď si divé kačky chodia pýtať jedlo k autám na prístavných rampách?

Noc sa nalieva do tmavomodra.

Suvenír vo mne 1. časť

…alebo šiestimi štátmi za 5 dní, 4 noci, s 2 hodinami prípravy.

17. 05. 2012

Wienna – Riga – Helsinki. Letisko Swechat, Viedeň.

Ja som to vedela! Jediný náš spoločný kufor má nadváhu. Zaplatíme 60 €, alebo ideme rozbaliť a porozkladať veci do príručnej batožiny? Čo urobí pár búnd… Nevieme, aké bude v Helsinkách počasie. Berieme o pár kusov teplého oblečenia navyše. Kebyže…

Check in, colná prehliadka. Pípam. Sadám na stoličku, vyzúvam topánky. Colníčka prísne prezerá moje chodidlá a obchádza ma šamanským spôsobom čidlom. Pípali topánky. Kovové cvočky pre šnúrky. Nabudúce si beriem balerínky.

Vzdialenosť do Rigy Boening preletel ako vznášadlo. Na hustej pene nízkej oblačnosti. Dve hodiny letu a pripravujeme sa na pristátie. No, moment! Niečo tu nesedí. Let mal trvať tri hodiny a kúštik. Oslovujem letúcha. Ruštinou mi to ide lepšie. Moju klíčiacu angličtinu odkladám na neviemkedy. Leteli sme oproti času. Hodinový posun. Kebyže pozornejšie preštudujem letenku, mám to tam. Air Baltic nás previezol nielen v priestore, ale aj v čase.

Riga je vyumývaná májovým dažďom. Jediný terminál. Niekoľko brán. Komorná atmosféra malého letiska. Do neveľkého vrtuľového lietadla nasadáme priamo z letiskovej plochy. Skoro ako autobus. Ibaže má dve vrtule. O hodinu nás vyklápa na letiskovú plochu v Helsinkách.

Prechádzame bránou pre príletiacich. Traja colníci, čierny labrador. Netvári sa prívetivo.

Volám Peťovi. Krúži okolo letiska, aby nás mohol nabrať priamo pred východom. Tri cesty. Prvá, najbližšia k východu, je pre taxíky, druhá pre autobusy a tretia pre ostatné autá.

Carla je nabitá všetkým, čo potreboval pre svoj život a spol. počas pol roka štúdií vo fínskom Oulu. Plus pár batohov navyše, ktoré si tam zabudli jeho spolužiaci. Cestujú s nami na Slovensko. Nechce sa mi veriť, že tam narve aj nás, kufor a príručnú batožinu. Narval.

Mierime do hotela. Pre Helsinky máme 24 hodín. Arthur hotel nás víta typickým fínskym kľudom. Parkovisko hotela? Recepčný nás posiela zaparkovať do podzemia. Vstup je hneď pri hoteli. Podzemie Helsínk hovorí o strachu žiť medzi dvomi veľmocami, dvomi svetmi. Hrubé oceľové vráta a technické zabezpečenie okolo nich dávajú tušiť, na čo má toto podzemie slúžiť. Kryty pre prípad vojny. Bunkre. Kilometre chodieb. Obrovské podzemné sály. Mesto pod mestom. Ohromné, priestranné. Pod celými Helsinkami sú v skale vydlabané Helsinki podzemné. Múdro využité v čase mieru na parkovanie. Ani príjemná hudba linúca sa z reproduktorov však nezatlačí pocit. Nepríjemný. Obávajúci sa. Strach, obava z prežitia, zostali visieť ako neviditeľné netopiere niekde pod stropom. Napriek zmenám vo svete.

Konečne som pochopila, načo rúry!

Prvé, čo ma zaujalo v Helsinkách, boli ružové skaly a rúry. Rúry podobné odkvapovým. Ibaže opačne trčiace zo zeme. Ukončené téčkom alebo zahnutím. Vysoké do výšky hrude dospelého človeka. Rôznych hrúbok. Hocikde. Zakopávala som o ne na každom kroku. Nechápala som, k čomu je tento technický neestetický doplnok ulice či chodníka. Pochopila som. Vetranie podzemného mesta.

Architektúra, pamiatky, dobré jedlo. Milá Estónka za pultom pizérie. Pritiahla ma vôňa smaženého cesnaku. Vonku prší. V pizérii je príjemne, útulne. Nielen zariadením, ale aj tou vôňou a ľuďmi. Stojím za pultom a pozerám sa, ako mi varí ravioly. Za pár minút mi priamo pred očami zázračí voňavé a chutné jedlo. Zmysly opantáva Pavlovov reflex. Prehodíme cez pult pár viet po rusky. „Vy bíli užé v Estóňiji?“ „Ňet, ňebíla.“ Za tých pár minút, pri robote, vzbudzuje môj záujem o jej krajinu. Uživila by sa aj ako turistická sprievodkyňa. Ďévuška šikovná!

Design districkt Helsinki. Múzeá stíhame len odvonku. Dizajnové dojmy z architektúry a videného zostali.

18. 05. 2012

Temppeliaukio – kostol. Hovorí bez slov. Rozpráva sa s nami cez prahmotu a praduchovno. Nemusíme nič. Iba počúvať. Zažívame v ňom všetky živly tohoto vesmíru v priamom prenose. Kameň, kov, voda, drevo, oheň. A vzduch.

Chcem v ňom zostať aspoň týždeň. Sedieť. Vnímať dušou a fotiť.

Všetky kamene v Helsinkách a spol. sú ružové. Bruškaté a hladké. Z trávnatých košieľ, ktorým sa odtrhli gombičky, vytŕčajú ružovými napráskanými bruchami. Kostol je vytesaný v jednom z tých najbruchatejších kameňov. Ako keď vydlabete do kameňa napájadlo pre vtáčiky. Napájadlo pre duše. S plytkou vznášajúcou sa medenou pokrievkou namiesto strechy. Vznášanie je spôsobené desiatkami štíhlych betónových pilierov, ktoré predlžujú a zároveň presvetľujú okraj pokrievky po jej obvode. Dovnútra padajú šikmé pásy svetla. Uzerajú sa v medenom obložení chórusu, na kamennej podlahe, na surových kamenných stenách. Steny sú naozaj stenami skaly. Žiadne opracovanie do hladka či iné úpravy. Skala sem tam plače malou vyvieračkou. Voda steká do obvodového kanálika. Vhadzujem mincu do pokladničky a beriem si sviečku. Zapaľujem ohnivý živel, aby som urobila živlom, vesmíru i duchovnu zadosť.

Jedna noc v hoteli, dva poldne pre Helsinki. Podvečer. Smerujeme do Štokholmu. Naloďujeme sa na trajekt.

19. 05. 2012

Sediac na spodnej posteli v kajute 2065, dumám o tom, čo by som videla, keby namiesto okrúhleho zrkadla na stene bolo okrúhle kajutové okno. Ryby a iných morských obyvateľov? Bruchá a vrtule okoloidúcich lodí? Či iba nehlučne sa presúvajúce masy tmavej vody? Celkom tmavá by nebola, pretože vonku noc nedosiahla stupeň tmavosti či temnosti.

Polárne noci nad Baltikom sú svetlé asi ako našich pár minút po západe slnka. Polnoc… a vonku je svetlo tak cca na podvečernú prechádzku.

Vikingline a 11 poschodová loď Gabriella ma vezú z Helsínk do Štokholmu. Malebné, riedkymi brezami a smrekmi na pobrežných ostrovoch nežné Helsinky sú kilometre za mnou. Loď ponúka bežný užívateľský komfort, ale ten ma nezaujal. Iba ma donútil nadránom dať si štuple do uší. Susedia si užívateľský komfort užívajú až do rána. Reštaurácie, herne, bary. Loď Gabriella je síce príjemná se vším všudy, ale… Nevyberajte si kajutu nad ľavou prednou plutvou. Kovové búchanie mi v nepravidelných intervaloch natriasalo posteľou.

Vlny Botnického zálivu. Baltické more. Cítila som, ako splývam s vlnami. Žalúdok si dal povedať až po ôsmej pesničke. Spievanie upokojilo moju bránicu. So štupľami v ušiach, zmierená s osudom. Noc som prečkala na posteli v striedavom zaspávaní a zobúdzaní.

Minikúpeľnička v kajute poskytla príjemný ranný budíček. Spláchla som strach i nedospaté sny.

Beriem foťák a idem omrknúť horné paluby. Včera som na nich cvakala až do stŕpnutia prstov – od zimy. Silný ľadový vietor ma večer zahnal do teplých útrob lode. Západ slnka som sledovala už iba spoza orosených skiel vyhliadkovej pasáže siedmeho poschodia. Voda rosila aj odvonku. Špliechala až na siedme. Po slnku zostalo na nebi neurčité stmievacie svetlo a oceľovosivé záveje vĺn. Hrebene, hrebienky, jamy a úvaly. Masy vodnej sily sa ukázali v celej svojej kráse. Vyvstal mi na myseľ ruský maliar Ajvazovskij. A jeho obrazy. Petrohradská Ermitáž a moskovská Treťjakovská galéria ich skrývajú slušný počet. Vidieť tie galérie… Sú jedným z mojich snov.

Bojím sa toľkej vody. V objatí vĺn si uvedomujem všetku úctu, ktorú je človek povinný vzdať tomuto živlu a jeho bohom. Moja hlboká poklona Bohu!

Dobré ráno, Švédsko! Štokholm na dohľad.

Slniečkový Štokholm vyžehlil vo mne všetky nepríjemné pocity minulej noci.

http://foto.atelierzun.com/ako-sa-vlastne-tocia-vrtule/
http://foto.atelierzun.com/temppeliaukio-helsinki/
http://foto.atelierzun.com/ked-spieva-svetlo/