Nazeráte do okien?

Nazeráte do okien? Ja rada. Hlavne do tých v Českom Krumlove 🙂

Zostalo mi to asi z Vianoc. Keď som bola malá, milovala som predpolnočné štedrovečerné prechádzky. Nazerala som do okien, kde majú aký stromček. Aké, svetielka, aké ligôtky… Nadchýňalo a obrodzovalo to moju detskú dušičku. Chvíľku som mala pocit, že som tichý anjel, ktorý len tak, nebadane kontroluje, či sú na Vianoce naozaj všetci šťastní a spokojní. Veď, tak sa to vinšovalo vo vianočných vinšoch. Šťastia, zdravia, požehnania… a spokojnosti dosti.

Ale, o inom som chcela. Rada nazerám do okien. Je pár miest, kde ma to baví a vyvoláva vo mne vianočné pocity. Český Krumlov patrí medzi ne. Milujem jeho okná. Pretože Krumlovčania sa snažia cieľavedome ulahodiť nielen oku, ale aj duši. Preto tam chodím rada. Opakovane. Roky rokúce. A ešte stále sa moja duša nenabažila.

Prajem Vám, aby aj Vaše okná prinášali ľuďom radosť v duši 🙂 …okrem iného.

Zamrežované pivničné okno starobylého domu s povešanými keramickými slniečkami.

Maria Streicherova (c) photo_Nazeram do okien

„Našli, moji rádcové, našli?“

Každý dostávame do vienka nejaký dar. Dar… čohosi, čo možno rozbalíme hneď po narodení, alebo čo možno ani nevieme, že máme. Niekedy ten dar neobjavíme po celý život. Je to ako hra na schovávačku. Ale, keď ho nájdeme, radosť je preveliká! To sú potom Vianoce každý deň!

Stačí len… počúvať sa. Byť k sebe pozorný. Vôbec to nie je také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Pretože BLUDISKO či LABYRINT ŽIVOT nie vždy má po ruke Ariadninu niť, ktorá by človeka bezpečne doviedla k cieľu. Ja tiež iba… tkám tú nitku.

Pasú ovce valasi…

Pasú ovce valasi, nad kaplnkou, na paši…

Vianoce to nie sú. Ale… velebné, zatiaľ zelené, septembrové ticho zvýraznené nedeľným zvonom a vysokým piskotom dravca nad horou… Zrkadlá kaluží na poľnej ceste… Dvaja poľovníci kráčajúci smerom k dedine, po nočnej postriežke. Rezký vzduch… Stromy, uvažujúce o jesennom farebnom prelive… Žltú… alebo oranžovú? Bordová sa už sem tam objavuje… Blažene prijímam tieto „jesenné Vianoce…“ Šťastné a veselé…

Na šiju mi jemne mrholí…

Na šiju mi jemne mrholí Advent. Pohrúžený do seba dostreďuje svoju oprávnenosť pripamätať si jedny narodeniny. Ctihodný sviatok, dychtivý po našom uistení, že sa tu neflákame nadarmo. Nie každý musí. Nie každý sa mu oddáva. Nie každý vie, prečo tie narodeniny. Napriek tomu sa im oddáva. Rozliční… a chtiac nechtiac tak ucelení. Plodné Vianoce! Privíňajú sebou bez rozdielu… Všetkých.