S Pohodou do pohody. Alebo… z predpolnočia štvrtku až do modrého piatkového rána.

Krásne farebný Moby. Vietor… tiež v jeho rytme. Rytmus sám hýbe telom. Vlajky, svetielkujúce polkrídla motýľov, ktorí nedoleteli. V zábleskoch svetiel pozerám do tvárí ľudí miesiacich svoje cestičky po obvode rytmického kotla pod stejdžom. Jedno majú spoločné. Dychtivá, trošku napätá túžba niekoho stretnúť. Niekoho… do pohody. Či na Pohode. Veď, preto prišli. Orosená tráva prijíma telá. Tancujúce, sediace, ležiace… Sebe v náručí i bez. V huriavku popolnočnej noci je jediná, ktorá mlčí. Mlčky dotvára obrázky pohody na Pohode. Prvá večerná a posledná ranná hviezda mi svieti cestou do modrastého rána. Ťahá slnko z východu. Cestou na ranný spánok. Daniele idú na vodu. Chalúpku nemám ďaleko. Prespala som v nej.

Moby a spol…. ma dostali. Plus… všetko okolo. V aute matrace. Túto noc /minimálne/ tam chcem zotrvať. O dňoch ani nehovoriac…

Päťdesiat päť rokov… a ja som sa dočkala pohody na mojej prvej Pohode. Zvýšila som vekový priemer jej návštevníkov. A ďalej ho mienim zvyšovať. Pohodový deň, priatelia.

(c) Mária Streicherová 2011